S českou herečkou Evou Jeníčkovou (44) hovoríme o jej živote vo Venice aj o anorexii.

V deväťdesiatych rokoch ste sa vďaka Fullbrightovmu štipendiu dostali do New Yorku. Aké boli začiatky v cudzom meste?

– Boli to drsné dni bez rodiny, kamarátov a často aj bez financií. Štipendium bolo nízke, preto som si musela uťahovať opasok. Na konci mesiaca som si vždy požičiavala peniaze a dobre premýšľala nad tým, na čo ich miniem. Okrem nájmu som veľa míňala aj na telefonovanie domov. Neskôr som sa už rozhliadla, našla si kamarátov. Na začiatku som mala aj pocit menejcennosti. Veľmi skoro som zistila, že s ním neuspejem, preto som sa ho zbavila. Všetko som si musela vybudovať od nuly. Stále som si hovorila, že bude lepšie. A vyšlo to. Je to vo veľkej miere o šťastí a o tom, že človek musí byť v správnom čase na správnom mieste. Svoje rozhodnutie vydržať teda neľutujem.

Nová krajina si vyžaduje aj dokonalé zvládnutie cudzieho jazyka...

– Chýbala mi dostatočná slovná zásoba, nerozumela som slangu a samozrejme mala som prízvuk, ktorý ma v práci obmedzoval. Američania si myslia, že ak máte prízvuk cudzinca, ste hlúpejší, ako v skutočnosti ste. Je to však len povrchný klam. Človek sa nesmie dať odradiť. Učila som sa všade. Spočiatku som si každý deň napísala na papier slovíčka, ktorým som nerozumela, a doma som si ich prekladala. Angličtina ma však vždy veľmi bavila, preto mi to šlo pomerne rýchlo.

Hovorí sa, že Amerika je krajina neobmedzených možností. Súhlasíte?

– Áno, je tam veľa možností, ale aj plno zákonov, ktoré treba dodržiavať. Ak sa riadite ich pravidlami, všetci vám dajú pokoj. Nečudujem sa prisťahovalcom, že tam ostali. Venice, kde žijem už päť rokov, považujem za svoj druhý domov. Česko však do určiherečtej miery zostalo mojím domovom. Uvedomujem si rozdiely medzi týmito dvoma krajinami, ale konečne viem, prečo som odišla.

– Vždy som to zvaľovala na komunistov. Podľa mňa sme tu žili ako v temne, čo sa týka slobody a informácií, a to mi prekážalo. Oveľa viac mi však prekáža, keď sa ľudia tvária, že sú v depresii, a pritom sa majú dobre. Česi majú tendenciu byť cynickí, skeptickí, závistliví a často majú sklon každého posudzovať. To je v Amerike oveľa menej. Páči sa mi ich slobodomyseľnosť. Chcela som však aj vyraziť do sveta, vyskúšať dobrodružstvo a uniknúť malosti.

Dobrodružstvo máte v rodine, alebo ste v tomto prípade čiernou ovcou?

– Naša rodina nie sú žiadni ufňukanci. Dedko bol tajomníkom Masaryka. V koncentráku mu odsekli hlavu a navždy nám zobrali dom, takže rodina si prežila svoje. Otec získal pred rokom na vrchole svojej profesie od prezidenta Václava Klausa profesúru v odbore svetová ekonomika. A práve on bol ten, od ktorého som sa veľa učila. Nikdy sa ku mne nesprával, akoby som bola z cukru. Odmalička ma rodičia viedli k odvážnosti a bojovnosti.

Čím vás Venice očarilo?

– Je to veľmi tvorivé, pestrofarebné miesto s množstvom zelene. Žijú tam skvelí ľudia, ktorí akoby tvorili jednu komunitu, všetci sa zdravia, navštevujú. Vyhovuje mi, že tam môžem jazdiť na bicykli a blízko je oceán. Nejde však o žiadne malomeštiactvo. Venice je momentálne jedno z miest, kde kotvím, ale obľúbených ich mám viac. Napríklad Paríž, Londýn, ale aj Havaj je super. Plánujem, že sa budem častejšie vracať do Prahy, lebo tam mám rozbehnutých viacero projektov.

Hovorí sa, že skutočná herečka by mala byť aspoň trošku hysterická a emócie by mala precítiť. Čo vy na to?

– (smiech) Niekedy som určite hysterická a až veľmi emotívna. Vytáčajú ma hlavne osobné problémy. Vtedy sa viem poriadne nahnevať a potrebujem o nich hovoriť. Keď sa totiž špina skryje pod posteľ, ostane tam. Pri komunikácii si človek zároveň utriedi myšlienky a vyčistí hlavu. A práve na to sú kamaráti, ale aj rodičia. Čím som staršia a viac ich poznám, hovorím im o svojich starostiach viac.

Štíhlu postavu vám iste závidí nejedna žena. Dnes si ju udržiavate zdravou stravou a cvičením, v puberte ste bojovali s anorexiou.

– Keď som mala 14 až 19 rokov, počítala som všetky kalórie. Preháňala som to. Vážila som 39 kíl. Bola to moja vnútorná kríza. Táto choroba rozhádzala moju imunitu. Mala som pocit, že nič okolo seba nemám pod kontrolou a jediné, čo som mohla ovládať, bolo moje telo. A tak to aj vyzeralo. Mama ma dokonca zobrala k lekárke, ktorá mi predpísala hormonálne tabletky, ale keď som z nich priberala, prestala som ich brať. Našťastie to prešlo skoro samo. Uvedomila som si, že to takto ďalej nejde, a po náhlom pribratí sa to všetko postupne urovnalo. Po odchode do Ameriky som začala pravidelne cvičiť v posilňovni a vydržalo mi to dodnes. Zistila som, že vďaka tomu možno pomalšie starnem a môj metabolizmus funguje oveľa lepšie.

Herečka Eva Jeníčková: Rodičia ma viedli k bojovnosti

Výber pre vás