Pochádzate z Gerlachova, ale už pár rokov žijete v Bratislave. Prečo ste sa rozhodli zmeniť dedinku pod Tatrami za veľké mesto?

– V Bratislave žijem od leta 1991. Prišla som sem hneď po maturite, lebo som jednoducho chcela. Ak by ma vzali na vysokú školu, prišla by som tak či tak. Keďže ma nevzali, prišla som si hľadať prácu. Postupne som sa zabývala, rozkukávala sa, sledovala konkurzy a v dobrom som pokúšala osud. A ono to pekne postupne vychádzalo.

Ako si spomínate na svoje začiatky v hlavnom meste?

– Bolo to ťažké. Rovnými nohami som z bezpečia rodičov, z rodinného domu išla do „veľkého sveta“, kde som nikoho nepoznala. Našťastie som tu mala mojich bratov, ktorí mi pomáhali. Mala som aj obrovské šťastie na dobrých ľudí. Ale bolo mi smutno. Spomínam si na svoj prvý domov – prenajatú izbu v jednom z panelákov na Dolných honoch. Večer som mala výhľad na vysvietený Slovnaft a mala som pocit, že som na letisku a vzlietame. Bola to pre mňa veľká zmena. Ale všetko v živote som sa snažila brať skôr pozitívne. Verila som, že bude lepšie. Vedela som, že musím bojovať, vydržať, drieť a byť trpezlivá.

Kedy sa začalo blýskať na lepšie časy?

– Medzníkom bol určite odchod z môjho prvého zamestnania. Pracovala som na onkológii ako referentka pre zdravotnícku dokumentáciu. Na jar 1993 som vyhovela na konkurze do Fun Radia. Neznamenalo to však, že hneď budem mať vlastné relácie. Prišlo to postupne. A odvtedy som verná médiám.

<a onclick="window.open('/pix?a=open&amp;oid=123031','Pix','scrollbars=no, menubar=no, location=no,toolbars=no,resizable=yes,width=600,height=600')"> <img src="https://img.bleskovky.sk/123031.jpg" border="0" alt="Jana Majeská: „Som prísna na seba aj na iných.“" hspace="4" vspace="4" align="left" /></a> Hovorí sa, že po troch či štyroch rokoch by mal človek zmeniť zamestnanie. Vy ste moderovaniu verná už desať rokov. Dá sa tu ešte niečo nové naučiť?

– Človek sa učí celý život. Ani desať rokov pred kamerou nezaručuje, že viem všetko a nemám sa kam posunúť. Práve naopak. Doba okolo nás je rýchla a dravá. Prichádzajú nové trendy, technológie a zmeny. Na všetko treba pružne reagovať, naučiť sa, prispôsobiť. Každé živé vysielanie či moderovanie nejakej udalosti pred publikom je pre mňa výzvou i dobrou školou.

Moderátori väčšinou túžia po vlastnej talkšou. Máte aj vy doma v zásuvke pripravené vlastné projekty a čakáte, kedy príde ten správny čas?

– Túžba po vlastnej talkšou je ukrytá kdesi v mojom vnútri. Myslím, že aj na to treba čas. Vlastné návrhy nejaké sú, ale to si zatiaľ nechám pre seba. Všetko, čo má prísť, príde. Aspoň v mojom živote to vždy tak bolo. Človek musí byť trpezlivý. Každá práca a skúsenosť sú cennejšie ako zlato. Som rada, že som toľké roky vydržala ako moderátorka spravodajstva. Túto prácu som si vždy vážila. Aj keď by som si vedela predstaviť aj typovo inú reláciu. Nejaké ponuky v minulosti aj boli, ale verím, že ten správny čas ešte príde.

Komu ste teda dali košom?

– Pozvali ma napríklad na konkurz do Milionára. Potešilo ma to, vážila som si to, ale rozhodla som sa tak, ako som sa rozhodla.

Kedysi ste pracovali v zdravotníctve. Vydýchli ste si, že táto etapa je už za vami, keď je naše zdravotníctvo v takom stave, v akom je?

– Som rada, že som tam pracovala. Táto práca mi dala veľmi veľa. Sama som potom robila aj mnohé reportáže z tejto oblasti. Videla som, ako to v nemocnici funguje. Bolí ma, keď ľudia na zdravotníctvo len nadávajú. Dúfam, že tento systém raz bude fungovať aj v našom štáte.

Pracovať na onkológii, na to treba mať silný žalúdok...

– Verte mi, dodnes si pamätám konkrétne mená, tváre, ich rodné čísla. Sú to ľudské osudy, do ktorých som mala možnosť nazrieť. Videla som, ako sa mnohé rodiny v tej chvíli, keď sa dozvedeli o chorobe blízkeho, dokázali zomknúť, ale aj sa rozpadli. Na nič z toho obdobia nezabudnem. Ani na Renátku Logojdovú, moju rovesníčku. Spoznali sme sa presne pri mojom nástupe. Obidve sme mali krásnych osemnásť. Ja mám dnes 34 a verím, že Renátka je stále so mnou.

<a onclick="window.open('/pix?a=open&amp;oid=130159','Pix','scrollbars=no, menubar=no, location=no,toolbars=no,resizable=yes,width=600,height=600')"> <img src="https://img.bleskovky.sk/130159.jpg" border="0" alt="Zimné chvíle si moderátorka vychutnáva s manželom, napríklad aj vo Viedni." hspace="4" vspace="4" align="left" /></a> Vyštudovali ste reklamu, pracujete v televízii, ale najnovšie ste sa postavili aj za katedru. Učíte na súkromnej škole moderovania. Ako sa vám darí v tomto smere? Ste prísna?

– Áno som, aj na seba, aj na nich. Nikdy som si nepripadala ako pedagóg, ale skôr ako partner a radca pre študentov. Snažím sa im odovzdať maximum. Povedať všetko, ako som to prežívala ja, dať im každú radu, skúsenosť. Žiaci sú rôzni. Niektorí majú viac talentu, iní zasa veľmi chcú. Najhoršie však je, keď za nich chce niekto iný alebo chcú až priveľa. Mnohí sú veľmi šikovní a máme pekný vzťah. Mám radosť, keď sa ozvú, podelia sa o svoje skúsenosti, pýtajú si radu. Teším sa, keď sa im darí, a držím im palce.

Starší bratia vám boli oporou v ťažkých začiatkoch mimo domu. Vystríhali vás aj pred novými nápadníkmi?

– Janči a Peťo ma chránili, keď som bola malá, a myslím si, že takéto nepísané pravidlo najmladšieho súrodenca platí až dodnes. Odmalička ma formovali. Ako všetky deti aj my sme sa pohádali, pobili, ale bolo to krásne. Boli časy, keď mi bol bližší Peťo, potom zas Janči. Obidvoch mám rovnako rada a nevymenila by som ich za nič na svete. Sú to moji chlapci. Pri výbere mi radili tak po svojom, schvaľovať veľmi nemuseli. S mojím manželom Ivanom si hneď padli do oka. A teraz sú ako traja bratia.

Sú vašimi dôverníkmi ešte aj dnes?

– Určite sme silná trojka a sme navzájom prepojení aj so švagrinami. Keď ma čokoľvek poteší, podelím sa o to s nimi. S problémami ich veľmi nezaťažujem. Mám rada, keď sa všetci spolu pekne stretneme a rozoberieme naozaj všetko.

Najobľúbenejšia vôňa? Vôňa vanilky. Najkrajší kvet? Slnečnica. Najúčinnejší relax? Spánok.

Jana Majeská: Sme silná trojka

Výber pre vás