Mamičkou ste sa stali pred štyrmi mesiacmi. Bolo niečo, čo vás na materstve zaskočilo?

Ohromila ma intenzita citov a lásky, ktorú prežívam. Bianca bola ešte v brušku, keď som s istotou vedela, že byť mamou je úžasné, ale nedokázala som si predstaviť, ako veľmi budem prežívať každý okamih materstva. Každý jej pohľad, úsmev, zaplakanie... Som plná takých silných emócií, že to ani nedokážem opísať.

Svet okolo prestal existovať?

Nie úplne, ale je druhoradý. Zrazu rozmýšľam inak, to stvoreniatko je vo všetkom odkázané na rodičov, bezo mňa sa nezaobíde. Ale necítim to ako čosi obmedzujúce, naopak, neprestávam byť dojatá z toho, aké neskutočne krásne je mať rodinu. A z vedomia, že z takého drobčeka raz vypiplem, aspoň dúfam, normálneho a dobrého človeka.

Boli momenty, keď ste sa cítili bezradná?

Zatiaľ nie a dúfam, že ani nebudú. Nemala som obavy, ako ju chytiť, prebaliť, obliecť, okúpať... Vôbec som sa nad tým nezamýšľala, jednoducho som to robila. Podľa mňa je to inštinkt, ktorý má každá žena v sebe. Netreba študovať kopu literatúry, stačí počúvať seba.

Vyhradili ste si v tejto etape života aj nejaký čas iba pre seba?

Bianca je zmyslom života, ktorý ma uspokojuje. Ale tiež je pravda, že sa neplánujem stať žienkou domácou, ktorá rok nevyjde z domu. Takže si rovnako ako pred jej narodením raz do mesiaca zájdem ku kaderníčke, na kozmetiku, doprajem si masáž. Malú nadojčím, uložím, a kým si „užívam“, je s manželom. No priznám sa, že domov vždy prídem zadýchaná, lebo sa za ňou ponáhľam. A Ivan ma vždy chlácholí: „Maminka, pokoj, malá v pohode spinká. Ani si nestihla všimnúť, že tu nie si.“

Tak sa o ňu bojíte? Alebo by si s ňou azda manžel neporadil?

To zasa nie, Ivan je výborný otec. Ale chcem s ňou byť stále, nechcem prísť ani o chvíľku z jej života.

Ste úzkostlivá mama? Stále kontrolujete, či dýcha, dávate pozor, aby ju neofúkol vietor?

Niektoré veci dodržiavať treba, ale verím, že sa nám s manželom darí nič nepreháňať. Von chodíme, aj keď je chladnejšie, nestránime sa spoločnosti iných ľudí ani nemáme všetky tie supermoderné elektronické zariadenia pre bábätká na meranie a kontrolovanie všetkého možného. Treba sa uvoľniť, veď deti sa rodili aj v roku 1900. A kam by sme došli, keby som ju do roka-dvoch držala v maximálnej sterilite, všetko vyvárala a chodila okolo nej s rúškom? Potom by na ňu v škôlke iné dieťatko kýchlo a malá by bola chorá. Treba jej dať priestor, nech si vybuduje vlastnú obranyschopnosť.

Po narodení dieťatka sa stáva, že manželské spolužitie zaškrípe. Priority sa zmenili, manželia sú unavení, nemajú na seba toľko času... Poznáte to?

Nie, toto nás obišlo. To, že sme traja, sme prijali prirodzene. Dokonca som teraz s Ivanom častejšie ako kedysi. Kríza nebola a myslím, že ani nebude.

Zažili ste ju už predtým? Veď ste spolu trinásť rokov...

V manželstve sú rôzne chvíle, a keďže sme normálni ľudia, neobišla ani nás.

Aká ste v takých momentoch? Plačete, kričíte, nejete a nespíte? Alebo ticho čakáte, ako sa to samo vyvinie?

Prešli sme rôznymi obdobiami, sťahovali sme sa, hľadali zamestnanie, riešili bývanie... Jednoducho veci, ktoré život prináša a vzťah ovplyvňujú. Formujú ho a ten náš, našťastie, posilnili. V každej situácii som sa správala trochu inak, takže neviem presne povedať, aký som typ. No v manželstve som sa naučila, že treba komunikovať. Keď prestanete rozprávať o svojich trápeniach, radostiach, plánoch, ste na ceste do pekla. A okrem rozprávania treba aj počúvať a hľadať kompromisy.

Takže ste sa navzájom formovali?

Určite sme na seba vplývali. Podľa mňa je dobré, že obaja pochádzame z rovnakých pomerov a mali sme rovnakú štartovaciu čiaru. Všetko, čo máme, sme nadobudli spoločne. Od prvého autíčka cez prvú garsónku až po dnešok. Nikdy by som to nemenila. Ani len zo žartu by som nepovedala, že som si mala zobrať niekoho bohatého. Ivan je človek, ktorý sa vie postarať o rodinu.

To ho tak dobre vychovala mama, alebo je to aj vaša zásluha?

Jeho mama z neho vychovala chlapa, ako sa patrí, a takého predsa nemá zmysel prerábať. Teraz si želám, aby sme slušného a čestného človeka vychovali aj z Biancy. Na malého človiečika vplýva úplne všetko, tvarujete ho každým gestom, pohľadom. U nás doma vládne harmónia, takže šance zatiaľ máme.

Mali ste prácu, v ktorej sa svet točil tak trochu okolo vás. Nechýba vám?

Nemám pocit, že by mi niečo unikalo. Rodičovstvo nás nezasiahlo nepripravených, prišlo v pravý čas. Vždy som tvrdila, že v živote sa veci dejú tak, ako sa majú, a skúsenosti mi to potvrdzujú.

Neboli ste možno pripravení až príliš? Nepredchádzali Biancinmu narodeniu celé roky dúfania a príprav na rodičovstvo?

To nie. Najskôr sme dieťatko chceli hneď po svadbe, ale akosi to nevyšlo a my sme sa prirodzene sústredili na budovanie domova a prácu. A keď sme si všetko vybudovali, kariéru aj domov, prišla Bianca. Hovorím, všetko je presne tak, ako má byť.

„Nerozmýšľam nad tým, kde, kedy a čo budem robiť.“

Takže ste nemali strach z toho, že sa vám s pribúdajúcimi rokmi šance na materstvo znižujú? Mnoho tridsiatničiek rieši dilemu, či sa ešte venovať kariére, alebo sa jej vzdať a mať dieťa.

Podľa mňa je ideálne mať bábo okolo tridsiatky, pretože vtedy už máte mnoho za sebou, kopu vecí ste zažili a nemáte dojem, že musíte život chytať za pačesy, aby vám niečo neutieklo. A ani náhodou netreba klesať na duchu, ak sa niekomu bábo nepodarí počať hneď. Keď príliš tlačíte na pílu, telo to vie a akosi sa bráni. Príroda je nielen mocná, ale aj múdra.

Je v pláne súrodenec pre Biancu?

Ja, manžel a predpokladám, že aj malá, by sme sa mu potešili. Uvidíme, ako to vyjde. Nerobíme si plány, kedy by to malo byť. Nechávame to voľne plynúť.

Máte aspoň orientačný plán, ako dlho chcete ostať doma?

Nemám žiadne striktné časové plány. Tak ako vo väčšine rodín, určite by sa nám dýchalo ľahšie, keby sme pracovali obaja, ale chceme, aby malá bola na prvom mieste a zatiaľ sa nám to darí. No určite príde čas, keď Bianca pôjde do škôlky a mne sa krásne obdobie materskej skončí...

Nuž ale zase potešíte tých, ktorým na obrazovke chýbate.

Dejú sa mi veľmi milé veci. Napríklad, keď som vonku s malou a zdravia ma ľudia, ktorých nepoznám. Usmievajú sa, pristavia, nakuknú do kočíka, zaželajú všetko dobré. Dostala som kopu blahoželaní, jeden divák mi dokonca poslal výbavičku z Londýna. To, keď vám ľudia prejavujú priazeň, je vec, ktorú si nekúpite. Veľmi si to vážim, ale myslím, že je pochopiteľné, keď teraz neviem odpovedať na ich otázku, kedy sa vrátim.

Ak sa momentálne niečím nezaoberám, tak je to práve otázka, kde, kedy a čo budem robiť. Na tejto pre mňa novej etape života je príjemné aj to, že je všetko otvorené, môžem vybočiť zo zabehnutých koľají a vydať sa aj úplne iným smerom. Je to akoby nový začiatok. Myslím, že každá žena sa o návrate do práce rozhoduje postupne, podľa toho, ako sa všetko vyvíja. A dnes ma láka jediná vec.

Ľahnúť si s malou do postele, dať si ju tak blízko seba, aby cítila moje srdce, teplo a vôňu. A privoňať si k nej! Na svete niet opojnejšej vône. Lebo tak vonia dokonalé šťastie.

Jana Majeská: Viem, ako vonia šťastie

Výber pre vás