Našli ho jedenásteho februára tohto roka. Obeseného vo svojom šatníku plnom vlastných modelov. Vraj sa našiel aj list na rozlúčku, no oficiálne to nikto nepotvrdil. Deväť dní predtým mu zomrela milovaná mama. Niektoré zdroje uvádzajú, že už dlho trpel obrovskými depresiami, ktoré zaháňal kokaínom. Ďalšie zas, že mal rakovinu semenníkov a smrť jeho mamy bola iba posledná kvapka v pohári. Jedno je isté. Nevieme prečo sa Alexander McQueen rozhodol zomrieť, ale vieme, ako žil.

Lee Alexander McQueen sa narodil 17. marca 1969 do nie práve najvznešenejšieho prostredia londýnskej robotníckej štvrte ako najmladšie zo šiestich detí. Mama bola učiteľka, otec taxikár a všetci spolu treli na britské pomery relatívnu biedu v sociálnom štátnom byte. Malého Alexandra od útleho detstva priťahovali šatočky na bábikách jeho sestier neporovnateľne viac ako bratove angličáky a podľa toho sa aj zariadil. Že je gay, si podľa vlastných slov uvedomoval už od šiestich rokov, no rodinu s tým konfrontoval až ako osemnásťročný. Bál sa hlavne reakcie otca a staršieho brata, typických šovinistických produktov anglickej robotníckej triedy. Odhadol ich správne. Otec s ním neprehovoril niekoľko rokov a vôbec celá rodina si k svojmu najmladšiemu členovi cestu hľadala veľmi dlho.

V šestnástich sa vykašľal na školu a našiel si prácu ako učeň v renomovanej krajčírskej dielni, kde šili oblečenie napríklad aj pre Michaila Gorbačova a kráľovskú rodinu. Upätosť prostredia mu dosť prekážala a raz, keď upravoval golier na saku určenom princovi Charlesovi, neodolal pokušeniu a dokonalým stehom naň vyšil „som hajzel“. Podobné duševné ventilovanie bolo na týchto miestach pochopiteľne neprípustné, a tak Alexander putoval na ďalšie pôsobisko... odtiaľ na ďalšie... a ďalšie...

Nakoniec pochopil, že hoci ho úprava a samotné šitie šiat fascinuje, srdce chuligána z východného Londýna mu velí presadiť sa niekde inde než v tradičnom krajčírstve. Odišiel pracovať k originálnemu japonskému dizajnérovi Kojimu Tatsunovi. Neskôr sa presunul do Talianska k Romeovi Giglimu, ktorý bol zaskočený McQueenovými extravagantnými dizajnérskymi návrhmi a klasickými krajčírskymi zručnosťami zároveň. Výstrednosť a sofistikované prepracovanie v jednom sa odvtedy stalo poznávacím znamením všetkého, čo jeho rukami prešlo.

Dosť bolo praxe, povedal si po ôsmich rokoch v brandži a vybral sa teoreticky vzdelávať na školu Central St. Martin´s School of Art, ktorá dala svetu nejedného úspešného dizajnéra. Jeho absolventská prehliadka spôsobila veľký rozruch, no najväčšiu senzáciu vyvolala informácia, že ju celú do posledného kusa skúpila vplyvná módna stylistka Isabella Blow za päťtisíc libier. Z Isabelly a Alexandra sa stali blízki priatelia a práve ona ho presvedčila, aby si založil svoju vlastnú módnu značku. Blow bola veľká módna vizionárka a vycítila v ňom obrovský potenciál, ktorý mal ešte len naplno prepuknúť. Podporovala ho a povzbudzovala v ťažkých chvíľach, keď o svojom talente začínal pochybovať, a o také chvíle nemal vo svojom živote núdzu.

McQueen si už svojimi prvými kolekciami vyslúžil prezývky ako dizajnérsky enfant terrible či chuligán anglickej módy. V roku 1996 pripravil módnu prehliadku pod názvom Hunger (Hlad) a modelky nechal behať v roztrhaných šatách a šperkoch, ktoré evokovali otroctvo a ľudské poníženie. Rok predtým  svoju prehliadku nazval Highland Rape (Znásilnenie výšin) a riešil v nej násilné obsadenie Škótska Angličanmi (jeho rodina mala škótske korene). Smrť, sado-maso, násilie, náboženstvo na móle provokoval za každých okolností a tvorbu oblečenia bral mimoriadne osobne.

Móda pre neho nebola iba o šatách. Tak ako spisovateľ vkladá svoje pocity a životnú skúsenosť do kníh, to isté on robil s oblečením, ktoré navrhoval. Fanaticky sa ponáral do tvorby. Jeho spolupracovníci spomínajú, že v období príprav nových kolekcií býval nesmierne neurotický, podráždený a neznášal, keď ho čokoľvek vytrhávalo z absolútneho sústredenia. Móde slúžil a považoval ju za umenie. Módne šou pretransformoval z chladnej prehliadky šiat na strhujúce predstavenia, ktoré obecenstvo sledovalo s nemým úžasom. A s prehľadom odmietol do prvých radov pozvať „fashionistku“ Victoriu Beckham, najlepšiu chodiacu reklamu pre každého návrhára (ktorá jeho modely, mimochodom, zbožňovala), na svoju prehliadku. Nechcel, aby vtedy svojou prítomnosťou zatienila hlavnú hviezdu – atlétku a herečku Aimee Mullis, ktorej v detstve amputovali obe dolné končatiny od kolien dole a on ju poslal na mólo na drevených nohách navrhnutých tak, že vyzerali ako vysoké čižmy.

Služobník u Givenchyho

Ako dvadsaťšesťročného ho na pozíciu šéfdizajnéra angažoval módny dom Givenchy, čo sa stretlo s veľmi rozpačitými reakciami hlavne vo francúzskej verejnosti. Žezlo prebral od Johna Galliana, ďalšieho polobláznivého Brita a Francúzi mali dosť. Hubert de Givenchy býval tvrdohlavým zástancom tej najklasickejšej elegancie a  pri pohľade na svojho nástupcu sa musel obracať v hrobe. McQueen podpísal zmluvu na desať kolekcií ročne, pričom stále pracoval aj na svojej vlastnej značke. Taká miera zodpovednosti by zabila aj koňa, no on išiel naplno a pracoval od rána do večera. Bolo verejným tajomstvom, že si pri tom častejšie ako občas vypomáhal kokaínom, no ak sa pohybujete vo svete, kde máte za najlepšiu kamarátku Kate Moss, nikto to nepovažuje za nejakú zvlášť priťažujúcu okolnosť.

Kolekcie pod hlavičkou Givenchy však nanešťastie neslávili ani zďaleka také úspechy ako tie pod jeho vlastným menom a aj napriek stopercentnému nasadeniu musel neustále čeliť uštipačným útokom francúzskej tlače. McQueen navyše Francúzov z duše neznášal. Odmietal sa učiť francúzštinu či prehltnúť čokoľvek francúzske, čo je dosť ťažké, ak žijete vo Francúzsku a vediete jednu z najreprezentatívnejších francúzskych firiem. Bola iba otázka času, kedy sa neuvážene uzavretý zväzok rozdelí. Zrušenie zmluvy vykúpilo z trápenia obidve strany a McQueen týmto krokom akoby získal krídla.

V roku 2003 ho kráľovná poctila prestížnym Radom britského impéria a bol vyhlásený za britského návrhára roka (celkovo získal toto ocenenie až štyrikrát). Podpísal kontrakt s firmou Gucci, ktorý mu umožňoval otvoriť desať nových obchodov pod vlastným menom a etablovať módny dom Alexander McQueen v Paríži. Nemal žiadny problém ani s čistou komercionalizáciou a pre značku Puma navrhol líniu športovej obuvi.

Alexander bol, čo sa svojej sexuálnej orientácie týka, vždy veľmi komunikatívny a nikdy sa ňou netajil. Otvorene rozprával o svojom spolužití s dlhoročným partnerom, dokumentárnym filmárom Georgeom Forsythom, s ktorým v roku 2000 absolvovali spoločný sobáš na Ibize (za družičku išla aj Kate Moss). Neznášal, keď homosexuálov považovali za zženštilých slabochov a hovoril, že nemá ani najmenší problém dať niekomu riadne po papuli. Bol to koniec koncov tvrdý chlapec z londýnskeho East Endu a aj keď sa pracovne i v súkromí stretával iba so samou smotánkou, nehanbil sa za svoj „plebejský“ pôvod.

Posledné tri či štyri roky sa však začalo mnoho vecí v jeho živote akosi babrať. V roku 2007 sa s Georgeom Forsythom rozišli a v tom istom roku prišiel o svoju skvelú priateľku a mentorku Isabellu Blow. Čoskoro po tom, čo u nej zistili rakovinu vaječníkov, sa rozhodla spáchať samovraždu. Podarilo sa jej to na piaty pokus, keď vypila jedovatý postrek na burinu. Alexander po jej smrti upadol do hlbokých depresií a dlho sa nevedel spamätať.

Potom zas prišla kríza a veľké problémy s ochranou vlastnej značky pred bankrotom, ktorým museli čeliť mnohí návrhári. Aj napriek tomu prehliadky z ríše fantázie à la McQueen stále slávili úspechy. Človek ako on si realitu nerád pripúšťal a čím väčšie ťažkosti malo jeho impérium, tým dekadentnejšie módne šou usporadúval. Bol pri ich realizácii čoraz náročnejší a nervóznejší. Modelky mu na prehliadkach odpadávali, pretože ich navliekal do príliš úzkych korzetov, alebo sa potácali a padali, pretože po móle museli prejsť v topánkach na tridsaťcentimetrových platformách.

Začiatkom februára mu zomrela mama, s ktorou sa za posledné roky veľmi zblížil. Bol zdrvený, prestal vychádzať z domu a na sociálnej sieti Twitter začal zanechávať čudné odkazy o tom, ako musí ísť život ďalej aj bez nej a ako to s priateľmi určite všetko zvládne. Nezvládol. Asi už bolo všetkého príliš. Zvyšok poznáte...

Pohreb sa konal 26. februára a pripomínal módnu prehliadku. Prišla Kate Moss, Victoria Beckham, Stella MacCartney, Naomi Campbell, Lady Gaga... Všetky mu vzdali hold v oblečení z jeho autorskej dielne. Alexander MacQueen zomrel, no modely s týmto logom budú žiť naďalej.  Nedávno to vyhlásil Francois-Henri Pinault, prezident spoločnosti Pinault-Printemps-Redoute, pod ktorú značka Alexander MacQueen patrí.

Módne „vynálezy“ Alexandra McQueena

Bedrové nohavice – To, čo je dnes v džínsovej verzii úplne normálnou súčasťou šatníka prakticky každej ženy, sa prvýkrát objavilo na prehliadke Alexandra McQueena v roku 1996. V troška divokejšom aranžmáne, samozrejme. Tzv. „bumsters“, vďaka ktorým bolo vtedy modelkám vidieť polovicu zadku, sa stali absolútnym hitom a dodnes sa držia na výslní.

Lebková potlač – McQueenovu legendárnu šifónovú šatku s lebkami miluje aj Johnny Depp, Cameron Diaz a Lindsay Lohan. S lebkovou potlačou navrhol aj tričká a kabelky. Nápad prebrali ďalšie, cenovo dostupnejšie značky a dnes si už málokto spomenie, kto s tým prišiel ako prvý.

Módne prehliadky ako divadlo – McQueen nerobil módne prehliadky, on robil veľkolepé divadelné predstavenia so všetkým, čo k tomu patrí. Vytvoril príbeh, kulisy, postavy, angažoval hlavné predstaviteľky a samotné modely šiat už boli iba takou čerešničkou na torte. Pompézne módne šou potom zaznamenali vzrastajúci trend aj u iných návrhárov, nikto však toto umenie neovládol tak dokonale ako on.

Atypické modelky – paralytická Aimee Mullins, obézne modelky, telesne postihnuté modelky... priemer nemal nikdy rád. Topmodelky s obľubou dráždil tým, že sa k nim správal presne rovnako ako k ostatným a rovnako ich aj platil. Keď sa im nepáčilo, mohli ísť, mal za ne omnoho zaujímavejšie náhrady. Zostali vždy. Predvádzať pre Alexandra McQueena bola najväčšia pocta.

Koniec jednej šou: Alexander McQueen teatrálne žil a tak aj zomrel

Výber pre vás