Akú najväčšiu zmenu si doteraz vo svojom živote podnikla?

Zhodou okolností je veľmi aktuálna. Odsťahovala som sa totiž od svojej mamy a osamostatnila som sa. Odišla som bývať do podnájmu. Nebývam však sama, ale s kamarátmi. Dievča, ktoré žije celý život v Bratislave v trojizbovom byte s mamou, zrazu býva so štyrmi ďalšími ľuďmi... Celkom zvláštny druh osamostatnenia sa.

Chýbali ti rokenrolové zážitky?

Určite je táto zmena ovplyvnená aj tým, že som začala chodiť do školy. Netreba za tým hľadať žiadne nezhody v domácnosti ani túžbu po rokenrole, pretože som doma mala vždy slobodu a v podstate som si mohla robiť, čo som chcela. Skrátka som v kútiku duše zatúžila prať, variť, prísť domov a byť úplne sama. Aj keď to pri počte spolubývajúcich znie zvláštne, no v tom byte, v ktorom teraz žijem, je taká atmosféra, že keď niekto túži po súkromí, tak ho má.

Navyše ste mimoriadne eklektické spoločenstvo...

Žijem vo veľmi umeleckej zmeske. Bývam so študentkou herectva, študentom fi lmovej réžie, študentom výtvarného umenia a budúcim študentom strihu na fi lmovej fakulte. Pozeráme spolu veľa fi lmov, veľa diskutujeme, teraz sa už aj veľa varí...

Čiže si v dvadsiatich dvoch rokoch objavila kuchyňu?

Presne! Uvarila som už dve polievky, ktoré mali veľký úspech, tak uvidíme... Varenie je pre mňa ďalším motivačným momentom. Celý život niekto varil mne, teraz chcem dokázať, že to zvládnem aj ja. Je to strašný adrenalín. Vždy keď mám pridať nejakú ingredienciu, tak aktívne rozmýšľam, či toho nie je veľa, alebo naopak, či toho nie je málo, či sa mi to nepripáli, a podobne... Vždy mám poruke notebook a všetky potrebné informácie hľadám na nete. Okrem toho mám napozeranú TV Paprika a iné programy o varení. Pomaly mám pocit, že mi už vybuchne hlava zo všetkých zapekaných baklažánov s mozzarellou a s paradajkami alebo z plnených paprík, ale ten strach, že sa to pokazí, ma ženie k abnormálnym výkonom.

Vieme o tebe, že si sa kvôli škole vzdala televíznej kariéry. Ako dlho v tebe zrelo toto rozhodnutie?

Nebolo to až také ťažké. Keď som sa dozvedela, že ma vzali na VŠMU, bola som si istá tým, že na tú školu naozaj chcem ísť. Užila som si pár posledných mesiacov nakrúcania a po nich sa už mojou defi nitívnou prioritou stalo vzdelanie, ktorému som prispôsobila všetko. V prípade Paneláka je veľmi náročné zladiť to kvantum hercov, ktoré v ňom hrá. Ja som mala zrazu málo času, v seriáli sa objavili nové postavy, jedno s druhým sa dalo dokopy a moja postava jednoducho odišla. Osobne si myslím, že je to skôr na prospech veci. Byť rok a pol každý večer na obrazovke v takom mladom veku môže byť nebezpečné. Netreba sa ľuďom prejesť.v Počula si aj vetu Kašli na školu, si v seriáli, hrať vieš, na čo ti to bude?v Pochopiteľne. Len nie každý chápe, že televízne herectvo je výrazne odlišné od divadelného. A ja som nastúpila na divadelnú fakultu! Čiže sa venujem absolútne inému rozmeru hrania. Takému, s akým A som doteraz nemala takmer žiadnu skúsenosť, a preto som chcela zistiť, či mi je aj tento smer blízky a či ním chcem v budúcnosti ísť.

Prvý semester bol náročný, lebo som dva mesiace po jeho začiatku zároveň so školou aj nakrúcala. Celkovo mi robilo problém nastúpiť do školy po roku a pol, nabehnúť na režim od – do, prispôsobovať sa rozvrhu a akceptovať fakt, že to nie som ja, kto organizuje môj čas. Mala som preto na jeseň krízu osobnosti, lebo som nevedela, či som sa rozhodla dobre. Uvažovala som, či naozaj chcem chodiť do školy. Potom sa niečo stalo a po Novom roku som sa vrátila do školy plná nadšenia, chuti pracovať na sebe a to, našťastie, stále trvá.

Väčšina ľudí ťa spoznala vďaka Paneláku, ty však máš pred kamerou oveľa viac skúseností...

Moje začiatky sa spájajú s filmom Dážď padá na naše duše. Mala som 11 rokov, objavil ma pán režisér Balco na ZUŠ, kam som chodila tancovať. Nikomu som nepovedala, že idem na konkurz, niečo som im tam ukázala a oni povedali, že ma chcú. Bolo to sprevádzané nie práve nadšenými reakciami môjho otca, ktorý mal pocit, že ma všetci budú brať ako protekčné dieťa, čo som vtedy nechápala. Hlavne som ani nevedela, že idem niečo nakrúcať. Bola som len malé dievča, pre mňa to bola iba „sranda“. Podobne na tom bol druhý fi lm Neverné hry. Ešte aj vtedy som bola presvedčená, že nechcem byť herečkou. Veci sa výrazne pohli, až keď som mala 18 a pre Slovenskú televíziu som začala nakrúcať seriál Obchod so šťastím, neskôr prišlo Keby bolo keby a na základe toho som sa dostala do Paneláka.

A po Paneláku prišiel Showdance... Aké to bolo?

Táto súťaž mi priniesla do života momentálne jedného z najdôležitejších ľudí. S tanečnicou Luciou som mávala tréningy a zostala mi až do dnešného dňa. Za to som tomuto projektu veľmi vďačná, pretože to vnímam ako veľký paradox, že možno najkomerčnejšie prostredie v televízii v našom prípade splodilo najlepšie priateľstvo...

Kristína Svarinská: Prečo sa vykašľala na Panelák?

Výber pre vás

Kristína Svarinská: Prečo sa vykašľala na Panelák?

Súvisiace články

Kristína Svarinská: Prečo múti vody v Paneláku?

Výber pre vás