Stretnutie s muzikantom Jankom Kuricom (49) a jeho manželkou Simonou Bubánovou (51) bolo veľmi veselé. A veselá nálada vládne aj u nich doma, hoci si tiež radi vychutnávajú momenty, keď počas spoločných večerov mlčia.

Obidvaja sa už roky živíte tým, čo ste neštudovali. Vybrali ste si dobré povolania?

J: Neviem, či dobré, ale vtedy to bolo rozhodnutie z mojej lenivosti a z vytriezvenia z práce na železniciach. Keby som mal dnes robiť to, čo som študoval, zrejme by som chodil na lokomotíve do Košíc a späť. Všetci moji spolužiaci mi závidia, že som muzikant. Hovorím, že aj oni si mohli kúpiť mikrofón. Ja im zas závidím, že môžu cestovať vlakom zadarmo. S: Študovala som na VŠVU a pôsobila ako akademická maliarka. Je mi za tým smutno, ale v oblasti reklamy, v ktorej pôsobím, sa môžem slobodnejšie rozhodovať a nezávisím od kurátorov, zberateľov. Odkedy som sa rozhodla pre zmenu, nemám na maľovanie vôbec čas. Výtvarné umenie si totiž vyžaduje celého človeka. Nedá sa to robiť popri niečom inom. J: Len si priznaj, že nie si taký génius ako Karel Gott, ktorý aj spieva, aj maľuje. (smiech)

J: Moja sestra, ktorá emigrovala do Austrálie a v skrini mi nechala španielsku gitaru. Bol som práve v puberte, kúpil som si struny, knižku a stal sa zo mňa muzikant. Naučil som sa zopár akordov, a keď sme mali s chalanmi čundre pri Dunaji alebo na futbalovom štadióne, tak okrem suda s pivom tam bol aj Jano Kuric s gitarou, ktorý hral do rána.

Mal ten Jano Kuric s gitarou u báb väčší úspech ako chalani bez nej?

J: Baby sa tam nikdy neobjavili. Na dedine sa zabávali zvlášť dievčatá a zvlášť chalani. Spoločne sme sa stretávali iba na šibačku, ale to si nepamätám, lebo sme vždy boli strašne opití. (smiech)

Podarilo sa vám napriek sestrinmu odchodu udržať súrodenecký vzťah?

J: Nie sme v kontakte, nemám o nej žiadne správy. Je mi to síce ľúto, ale čo s tým narobím. Ona odišla a my sme ostali.

Simona, vy ste riaditeľkou reklamnej agentúry. Aká ste šéfka?

(smiech) Keby som však mala pracovať pod takým šéfom, ako som ja, bolo by to zložité. Možno nie som typický riaditeľ, ktorý schváli alebo neschváli veci, ale mám na ne svoj názor. A podľa mňa takí riaditelia by mali byť. Je však pravda, že nie je celkom jednoduché s nimi žiť.

S: On. J: Áno, som kráľom kuchyne, ale nie celej domácnosti. Som veľmi lenivý, a preto všetko nechávam na manželku. S: Dáva mi slobodu rozhodnúť o tom, kde treba opraviť kachličky, ako zrekonštruovať dom... J: Keby som nemal manželku, zrejme by som zhnil. Osprchovať by som sa osprchoval, ale tým, že som taký lenivý, ona ma do mnohých vecí dokope a za to jej ďakujem.

Naozaj je manžel taký lenivý, ako vraví?

S: Nie je. Len si chce udržať ten mediálny obraz, v ktorom je za dobrého, len pritakáva manželke, ktorá ho neustále terorizuje a niekam posúva. Je veľmi pracovitý. Máme napríklad krásnu záhradku, a to je Jankova robota.

Ste manželova najvernejšia fanúšička?

S: Určite áno aj spolu s dcérou. Pokiaľ nekonkurujem niektorým, ktoré im v Londýne hádzali na pódium podprsenky. J: To bolo pekné. Boli sme s chalanmi z kapely obhádzaní od tých najmenších až po najväčšie. Potom sme sa s bubeníkom bili, ktorú si zoberieme. Teda podprsenku, samozrejme. A tvárili by sme sa, že sme priniesli manželkám darčeky zo služobnej cesty. (smiech)

S: Málokedy. J: Pre mňa by to bolo veľmi zaväzujúce, lebo by som sa musel viac snažiť. Manželka je totiž veľký kritik a namiesto: „Drahý, bol si fantastický,“ by ma hneď privítala: „Tam si sa pomýlil, tam si už nezvládal tie výšky.“

S: Nie. Najprv ho vždy pochválim a až potom to naňho spustím. (smiech) J: Naša Simonka je odborníčka v tomto.

S: Niektoré sa mi páčia viac, iné menej. Ale v princípe sa mi páčia všetky. J: Vieš čo, mne sa tvoje obrazy všetky páčili S: Ty si taký fantastický! Zase to dopadne tak, že ja som za tú zlú a on za toho úžasného, lebo takto balamutí. (smiech)

Nikde som sa o vás nedočítala, kedy ste mali svadbu. Vraj si to ani nepamätáte. Ako je to možné?

S: Vážne to nevieme. Možno je to aj bezpečnejšie. Čiže v tomto prípade ani neoslavujeme výročia. Keby sme chceli, môžeme sa opiť každý večer, akože na výročie. Ale keby náhodou manžel prišiel s kyticou a diamantmi, že: „Miláčik, máme výročie,“ nenahnevala by som sa. (smiech) J: Bolo to okolo roku 1989 alebo 1990. Keby sme veľmi chceli, možno by sme na nejaký dátum prišli. Nemáme však ani jednu fotku. Bola to svadba len so svedkami – s mojím bratom a jej kamarátkou. Za celý svoj život som neslávil narodeniny ani meniny, takže výročie sobáša už vôbec nie.

Len mi nehovorte, že v deň vášho sviatku vám manželka nezablahoželá a nedá nejaký darček.

J: Podá mi ruku a pobozká ma. S: Jano! On si strašne vymýšľa. J: Ale nikdy sme neoslavovali vo veľkom.

Pamätáte si aspoň, ako vás manžel požiadal o ruku?

S: Nie. Určite to nebolo nič okázalé. J: Podľa mňa som len tak v jeden deň prišiel a navrhol: „Čo keby sme sa zobrali? Čo ty na to, drahá?“ S: A ja: „Čo ja viem. Keď to vybavíš.“ J: Ale prstienky som vybral sám. S: Len som ťa tam určite musela poslať.

Keby to takto urobila vaša dcéra, ako by ste reagovali?

J: Vtedy bola taká doba. S: To by mohla povedať aj Lujza a neviem, či by sme nekoktali chvíľku.

Nestratili ste reč, keď vám oznámila, že balí kufre a odlieta študovať do Štátov?

S: Podporovali sme ju v tom, veď jej to aj platíme. Boli sme radi, že chce skúsiť niečo nové. Veľmi nám však chýba. Je preč od septembra. V Amerike už bola počas strednej školy, ale teraz si tam robí magisterský stupeň. Študuje digitálny marketing. Myslím, že to môže byť pre ňu výborný štart. J: Ideme za ňou koncom augusta na promócie.

Ste si istí, že sa s vami vráti? Neočaril ju tamojší život natoľko, že by tam ostala?

S: Momentálne nie, ale to sa môže kedykoľvek stať, ak dostane zaujímavú pracovnú ponuku. J: Niečo už aj naznačovala, ale hneď na to povedala, aby sme ju už nikdy do sveta neposielali, že bude celý život len doma. S: To mala takú clivú chvíľku, lebo bola chorá.

Zatiaľ ani žiaden Američan ju tam nedrží?

S: Dúfame, že nie, ale nemôžeme to garantovať. J: Skype neukáže všetko. S: V auguste možno budeme mať prekvapenie.

Ak by ste si mali vybrať budúceho zaťa podľa vašich predstáv, aký by bol?

S: Mal by sa podobať na Janka. Čiže vysoký, štíhly, bohatý, vtipný a chápavý. J: Presne môj opak. S: Je to na nej. Pripomínam jej, že sa musí sama rozhodnúť, s kým a ako chce žiť. Len dúfam, že keď to raz príde, tak budeme mať všetci normálne a bezproblémové vzťahy.

S: Nie, lebo prekvapenie môže byť nepríjemné a kto by to už chcel? Bojím sa toho. Aj keď idem domov, vždy pre istotu zavolám, že som na ceste, aby som nebola prekvapená. (smiech)

Zažili ste prekvapenie, na ktoré nemáte najlepšie spomienky?

S: To zatiaľ nie, ale už len tým, že sa všetkého bojím, nie som určite ani dobrodružný človek, tak zbytočne nevyhľadávam situácie, o ktorých neviem, čo mi prinesú. J: Aj ja som určite pokakaný zo všetkého. (smiech) S: Už len keď mám niekam letieť, pijem od rána alkohol, aby som si nič nepamätala. Raz som letela do Cannes a v lietadle som si hneď vypýtala dvojitú vodku. Letuška len začudovane povedala: „Madam, veď je ráno.“ (smiech) J: Ja síce z lietania nemám strach, ale vodku si dávam tiež. S: Spomenula som si, že manžel ma kedysi nie veľmi milo prekvapil. Skôr ma zaskočil. Mávam v práci často s klientmi vážne rokovania, na ktorých riešime veľké ekonomické veci, a zrazu sa tam zjavil Janko. V ruke držal lacné biele vrecúško s dvoma rožkami. J: Miláčik, dáš si hryz? (smiech) Uznávam, že to mohlo byť pre tých naškrobených ľudí trápne. Podľa mňa to bolo originálne.

S: Prakticky čímkoľvek. Za tie roky som si ešte nezvykla hlavne na to, že kamkoľvek ideme, môžem sa spoľahnúť na to, že sa stratí. Stráca sa často a rád. J: Už som si kúpil aj navigáciu do mobilu, ktorá mi pomáha, keď niekam idem pešo. Naposledy som zablúdil v Prešove.

Obaja ste veľmi veselí ľudia. Máte spoločných vlastností viac?

S: Sme veľmi rozdielni. J: Neviem, či by som dokázal žiť s človekom, ako som ja. S: Ja som súťaživá, on to má v paži. Mňa veľa vecí štve, jemu je to jedno. On je tolerantný, mne to zas chýba. Ja veci riešim, trápim sa nad nimi, síce nič nevyriešim a on cez ne len tak ľahko prejde. A často ide o skutočne ťažké životné situácie. To mi však dáva oporu a návod, ako to zvládať. Jeho prístup je pre mňa i pre dcéru veľmi poučný. Viem, že pri akýchkoľvek problémoch je najlepším liekom oprieť si hlavu o partnerovo rameno a cítiť jeho oporu. A to ja mám.

Volá vás niekedy spievať do kapely? Nie, ale raz sme spolu písali slová do pesničky Anglická.

Aké máte spoločné záujmy? Golf, ktorým si utužujeme nielen zdravie, ale aj manželstvo.

Kedy ste spolu naposledy zažili niečo dobrodružné? Keď sme si boli zahrať golf v Benátkach v čase, keď tam bolo silné zemetrasenie. Vtedy sme sa obaja poriadne báli.

Kuric a Bubánová šokujú: Nepamätajú si dátum svadby!

Výber pre vás

Kuric a Bubánová šokujú: Nepamätajú si dátum svadby!

Súvisiace články

Vlado Voštinár je ženatý už 23 rokov: Ako mu to vydržalo?

Monika Hilmerová: Keď ma Jaro zbalil, dotancovali sme

Ivan Tásler a jeho Anička: Veria v lásku na celý život

Výber pre vás