„Bože, to je teda frajer,“ pomyslela si prvýkrát jeho manželka, keď ho uvidela. Slovo dalo slovo a dnes sú spolu takmer štvrť storočia. Muzikant Laco Lučenič (59) a jeho manželka Gabika (54) si toho preskákali viac než dosť. Zomklo ich to ešte viac?

V novembri budete mať okrúhlych šesťdesiat. To by chcelo poriadnu oslavu. Bude?

L: Som vďačný za to, že som sa pomerne bezpečne dostal až sem, ale nemienim pripravovať nejakú pompéznu oslavu. G: Od istého veku treba oslavovať už len tak tichšie a s dávkou pokory. Nepociťujeme potrebu hlučne trúbiť do sveta o okrúhlych narodeninách, pôsobí to na nás nepatrične a koniec-koncov nie je dôvod práve týmto pútať pozornosť. L: Som toho názoru, že keď už má niečo byť, tak by sme to mohli spojiť s premiérou nového projektu a knihou, ktorú píšem. Bude to kniha o hudbe a do práce na nej ma povzbudzovala hlavne moja žena, ktorá mala pocit, že ten pretlak informácií musí už nutne von. Na druhej strane mám pocit, že mám čo povedať na danú tému.

Vraví sa, že vek je len číslo. Šesťdesiat ešte nič hrozné neznamená. Na koľko rokov sa obyčajne cítite?

L: Pohybuje sa to vždy niekde medzi detstvom a exitom. Závisí od okolností, na ktorú stranu mám bližšie. Ak sa príliš vžijem do súčasného stavu spoločnosti či umenia, som blízko k tomu, aby som bol spokojný, že väčšiu časť života mám za sebou. Nikdy som nerozumel tomu, keď starší hovorili: „Tak to vám nezávidím. V tejto dobe by som už nechcel byť v tvojom veku.“ Dnes mám trochu bližšie k chápaniu takéhoto pohľadu na vec. Treba sa vyrovnávať s mnohými vecami, a preto často vtipkujem: Nepoznáte nejakú inú planétu? (smiech)

Stáva sa často, že nerozumiete ani vlastným deťom?

L: Nemyslím si, že je to často.

Medzi vašimi troma deťmi je deväťročný vekový rozdiel, čo nie je zrejme najmenej. Ako si rozumejú?

G: Najstaršia Linda má 30, Lacko 21 a Adelka má 13 rokov. Majú sa veľmi radi. Tým, že Lacko je iný, dievčatá sú oveľa vnímavejšie. Hlavne staršia má pocit, že ho treba chrániť a ich vzťah je veľmi pekný. Teším sa z toho. Takéto deti totiž potrebujú veľkú rodinu a dôležitý je pre nich kontakt s ľuďmi. Lacko má rád spoločnosť a priateľov.

Ako ste im vysvetľovali, že ich brat je iný?

G: Linda bola deväť rokov jedináčik. Bola krásne a dobré dieťa. Keď prišiel Lacko, veľa vecí sa zmenilo aj v jej živote. Bola uprostred našich starostí a obáv. Určite to malo na ňu vplyv, ale zvládala to bez zbytočných otázok. Ibaže bola na svoj vek vážnejšia. Deti veľa pochopia. Keď mal Lacík deväť rokov, narodila sa Adelka, čo mi paradoxne pomohlo odpútať sa od totálnej naviazanosti na Lacka, čím vlastne pomohla aj jemu. Adelka je dieťa, ktorého je vždy plný dom, a to má na Lacka pozitívny vplyv. Keď bola Adelka malá, mala pocit, že ho máme radšej. Aj keď bol starší, potreboval stále väčšiu starostlivosť. Často sa ma pýtala: „Mama, ty ma neľúbiš?“ Trvalo zopár rokov, kým si uvedomila, že je iný. Lacko bol trpezlivý a dnes už takéto problémy neriešime.

Padla aj otázka – Prečo sa to stalo práve nám?

G: Úplne na začiatku áno. A odpoveď som si časom dala sama. Tieto deti si vyžadujú toľko času a starostlivosti, že vám nezostane priestor na veci, bez ktorých ste si predtým ani nevedeli predstaviť svoj život. Formuje to život vám aj celej rodine, vzťah nás dvoch i vzťahy detí. Je to iná starostlivosť ako o zdravé dieťa. Dnes má Lacko 21 rokov, končí školskú dochádzku. A my stojíme pred otázkou, čo ďalej. Možnosti, ktoré ponúka naša spoločnosť, sú ohraničené. Žiaľ, máme skúsenosť, že ľudia ešte ako-tak akceptujú hendikepované deti, ale tým, že jedného dňa z nich budú dospelí, vyzerá byť naša spoločnosť zaskočená. Možností je v tomto smere stále málo. A pritom radi a často používame slovné spojenie „rovnosť šancí“. L: Hendikepovaní sú často odkázaní na starostlivosť svojich rodín a nemajú tú „rovnosť šancí“ na kvalitný život v rámci svojich zdravotných možností. Trpia tým nielen oni, ale aj rodiny, v ktorých žijú, pretože starostlivosť o nich je v závislosti od miery postihnutia celodenná, takže sa jeden z rodičov v produktívnom veku nemôže rovnocenne zamestnať, čím finančne trpí celá rodina. G: Tieto okolnosti ma nenechávajú ľahostajnou, viem že v tejto sfére musím a chcem ešte niečo spraviť. Na začiatku bol výborný nápad, s ktorým prišla Linda, a dnes máme pripravený projekt zariadenia rodinného typu, ktorý má umožniť riešiť problém nielen nám, ale i ďalším rodinám s podobným osudom. Naše snahy, žiaľ, dosiaľ neboli úspešné. A to sme zatiaľ len pri získavaní vhodnej budovy na dlhodobý prenájom. U nás na Slovensku ide všetko akosi ťažšie.

Myslíte na to, čo bude s vaším synom, keď tu už vy nebudete?

L: Hendikepované dieťa je záväzok na celý život a záleží mi na tom, čo s ním bude, ak tu nebudem ja. G: To sú aj moje najčastejšie myšlienky. A práve preto vzniká tento projekt pre ľudí s podobným osudom.

Okrem narodenín budete mať aj ďalší dôvod na oslavu.

L: Áno, sme spolu dvadsaťpäť rokov. Priznám sa, že párkrát som na naše spoločné výročie zabudol, lebo som prosté socialistické dieťa, a keď počujem 6. október, tak je to pre mňa hlavne Deň armády. (smiech) G: Nezvykneme z toho robiť parádu. Výročia nie sú pre mňa dôležité. Zakladám si na každodennosti, i keď sa to možno práve dnes nenosí. L: Naše stretnutie považujem stále za osudové a dnes je toto presvedčenie ešte intenzívnejšie ako v minulosti. Niežeby som bol múdrejší, ale mám viac nažité a viac si cením tie naozajstné dary, ako je voda a vzduch, bez ktorých sa nedá žiť. Samozrejme, v získavaní týchto skúseností som vždy nehral tú najpozitívnejšiu úlohu. Ale je dôležité, aby si človek uvedomil, že nekoná správne a ubližuje najbližším a vrátil sa na rovnú cestu. Všimol som si, že niektorí moji kolegovia, ktorí menia partnerky, majú v podstate vždy tú istú, len stále mladšiu. (smiech) G: Myslím si, že má význam budovať si pevný dlhodobý vzťah. Veď každé obdobie v živote prináša niečo zaujímavé, čo ľudí spája a posúva ďalej. Stále začínať od začiatku je podľa mňa dosť vyčerpávajúce. Vzťah je o veľkej tolerancii. Výročia možno nie sú pre vás až také dôležité, ale bez komunikácie to vo vzťahu jednoducho nejde.

G: Ja potrebujem mať všetko vykomunikované. Potrebujem o problémoch hovoriť, pomáha mi to pri ich riešení. L: Mnohokrát nedocením partnerkinu potrebu rozprávať sa. Potreboval som šesť desaťročí svojho života, aby som si začal všímať veci, ktoré som dovtedy nevidel. Každý to pochopí, niekto skôr a niekto neskôr. Väčšinou, samozrejme, na základe vlastných chýb. Z nás dvoch som ja ten, na koho je väčšinou upriamená pozornosť. Pritom vôbec nie som dôležitejší. Práve naopak. Teraz možno zaimponujem feministkám, ale ženy riešia životne dôležité situácie oveľa zodpovednejšie a vidia oveľa ďalej. To im však vôbec neuľahčuje život. Riešenie našich životných problémov si bez Gabiky neviem predstaviť.

Majú ženy podľa vás ťažší život?

L: Určite áno, aj keď každý chlap vraví, že by chcel byť ženou. My si totiž myslíme, že ženy to majú ľahšie. Ale to je len súčasť našej krátkozrakej domýšľavosti. Ženy sa mýlili len raz, keď si ako Amazonky mysleli, že nás nepotrebujú. Ale aj trúdy treba. (smiech)

Spolu žijete, staráte sa o deti, ale aj pracujete. Kto z vašej dvojice je hnacím motorom a musí toho druhého k mnohým veciam takpovediac dokopať?

L: Moja žena je najdôležitejší objekt v mojom živote. Momentálne, pardon, chcel som povedať mentálne. G: Momentálne dnes? L: Posledných päťdesiat rokov. (smiech) Vzťah medzi nami je oveľa širší a hlbší ako to, či ma dokáže k niečomu dokopať alebo eventuálne aj nakopať.

L: Nie. Ona vie pri každej situácii zaujať vhodné stanovisko. Skutočne nepoznám nič, za čo by sa musela niekedy hanbiť. Na rozdiel odo mňa... (smiech) Verím, že ľudia sú spojení z konkrétnych dôvodov. A to bez ohľadu na to, či veríme v astrológiu či ezoteriku. Nie sú to náhody.

Ste teda takým štartérom pre vášho muža?

G: Len s úsmevom počúvam, čo Laco rozpráva. Nemyslím si, že niekto v našom vzťahu hrá prím. Teším sa, že sme zohratí a veľakrát si rozumieme aj bez slov. On je veľmi tvorivý človek. Hudba je pre neho mimoriadne dôležitá. Muzikou jednoducho žije. Preto nie je ťažké stáť za ním a podporovať ho. L: Stále sa učím byť rovnocennou časťou nášho tandemu, pretože v poslednom období mala enormný podiel na riešení problémov práve Gabika. G: Je pravda, že obdobie posledného roka bolo dosť hektické. Narážali sme totiž na veľké podrazy nie v biznise, ale zasahovali nám do súkromia. Obraz človeka, ktorému som bezvýhradne dôverovala, sa ukázal byť falošný a jeho skutočná tvár ma šokovala.

Ako dlho trvalo, kým ste sa takto zohrali?

G: Boli sme zohratí od začiatku. Teda, keď už medzi nami prebehlo to prvotné štádium. Inak môj prvý moment, keď som ho uvidela na javisku, bol: „Bože, to je frajer. Čo to tam robí? Na čo sa hrá?“ (smiech)

Takže prvý dojem nič moc. Kedy sa to zmenilo?

G: Keď som sa s ním dala do reči, zistila som, že v skutočnosti je iný. Lacov zjav totiž na prvý pohľad nekorešponduje s jeho duševným potenciálom.

Ako reagovala rodina, keď ste doma predstavili rozvedeného muzikanta?

G: Presne vidím otcove prevrátené oči a počujem ho: „Preboha, to nemyslíš vážne.“ Ale stačilo osobné spoznanie. Rodičia dôverovali môjmu úsudku. L: Mám to preložiť? Isté obdobie dúfali, že na to prídeš aj sama. G: Nie. A tvoji rodičia voči mne nemali výhrady? Ja som bola tiež rozvedená. L: Moja rodina ťažko mohla proti tebe niečo mať. Otec bol presvedčený, že ma lepšie šťastie ani nemohlo postretnúť. Vedel ju totiž oceniť skôr ako ja.

Čo má najradšej, keď uvaríte? Wienerschnitzel a sviečkovú s domácimi knedľami.

Je náročný stravník? Veľmi. U nás doma nemôžu byť polotovary a už vôbec sa neje to isté jedlo dva dni po sebe.

Pamätá si dátumy narodení vás i všetkých svojich detí? Áno, ale netvrdím, že na ne nezabúda.

Laco a Gabika Lučeničovci: Naše stretnutie bolo osudové

Výber pre vás

Laco a Gabika Lučeničovci: Naše stretnutie bolo osudové

Súvisiace články

Horkokrvné manželstvo Batthyányovcov: Čím sa vytáčajú?

Dara o Rytmusovi: Žiarlivosť? Musela by som sa obesiť!

Imro z Paneláka, Braňo Bystriansky: Zabudol ženu na pumpe!

Výber pre vás