Ľubica Čekovská sa stala váženou a veľmi úspešnou hudobnou skladateľkou. Priznávam, že pod pojmom skladateľ vážnej hudby sa mi vybaví morózny vlasatý pán s excentrickou povahou. Manželka komika Svätopluka Malachovského tento stereotyp vyvracia: klaviristka a matka dvoch detí zvláda rodinu, skladanie pre popredné európske umelecké scény aj písanie opery Dorian Gray na tému románu Oscara Wilda, ktorú v novembri uvedie Slovenské národné divadlo.

Pochádzaš z hudobnej rodiny, nútili ťa rodičia sedieť pri klavíri, napríklad tak ako mňa, každý deň hodinu?

Rodičia ma museli nútiť iba k cvičeniu toho, čo bolo povinné... Hrôza, ako som to neznášala, keď vonku čakali kamarátky, svietilo slnko a u nás doma tiekli nervy mojej mame. Kruh sa uzavrel, lebo teraz ako mama sedím so starším synom za klavírom ja a je to niekedy napínavé. Tá iná hudba šla sama. Hrala som najradšej svoje, čo mi napadlo alebo čo som počula práve v telke, a mohla som tak zabodovať v škole cez veľké prestávky.

Máš absolútny sluch. Vysvetlíš nám, ktorí nemáme zväčša sluch žiaden, čo to znamená?

Nechcem, aby to vyznelo, že sa chválim, ale uši sú moja silná stránka. Ale mám aj dobrý nos, aby som cítila, čo chcem počuť. Je to fajn, ak vám uši niečo pošepkajú a hneď si to môžete zahrať. Ten sluchový tréning pestujem od detstva. Ak sa k tomu priradí aj znalosť v hudbe, napríklad hudobných nástrojov, alchýmia orchestrácie a veľa komponovania... zafunguje to.

Študovala si ako prvá Slovenka v Londýne na Royal Academy of Music, patríš pod renomované nemecké vydavateľstvo Bärenreiter a v čase tohto rozhovoru pracuješ na uvedení tvojej skladby známym klaviristom Garrickom Ohlssonom v Jeruzaleme... Tak sa ťa úplne vážne a oprávnene pýtame, ako si to dokázala?

Všetko to prišlo postupne, po kvapkách. Najprv londýnska škola, kam ma vybrali ako talent a kde som nabrala kontakty. Nemecké vydavateľstvo ma oslovilo, keď som reprezentovala Slovensko v Dvorane Berlínskej Filharmónie. Keď máte za sebou známe vydavateľstvo, ktoré vás profesionálne zastrešuje, tak už všetko ide o niečo pohodlnejšie. Ale za všetkým najprv musí byť poctivá práca. A tiež veľa šťastia.

Prerazila si teda vo svete, ale, medzi nami, nebolo ťažšie presadiť sa ako východniarka v Bratislave?

Milujem Bratislavu, dokonca ma tak chcel pomenovať aj môj nebohý otec, vraj je to nejaké veľmi staré meno z dávnych čias. To by mi pomohol!... (smiech) Úspech sa neodpúšťa a naša krajina malebná... Vedela by som rozprávať, ako si to tu ľudia z fachu vedia „okoreniť“, ale to asi patrí k životu.

A ako je to v hudobnej sfére: stoja tam ženy tiež v húfe naspodku rebríčka a hore je zopár mužov riaditeľov? Lebo, úprimne, na ženy skladateľky vážnej hudby si nespomínam...

Nemám rada, keď sa veci delia na ženské a mužské namiesto toho, aby sa delili na dobré a menej dobré. Žien skladateliek naozaj nebolo veľa, ale nikdy som sa nezaoberala tým, že hudbu by mal písať azda len muž. Ja ju tiež nepíšem ako „žena“, ale ako ľudská bytosť. Ale o. k., priznávam, že ako žena musím bojovať, muži asi nemajú radi, ak im do fachu niekto hovorí.

Porozumeli ste si s manželom Sväťom Malachovským práve preto, že on je tiež hudobník a sám vyštudoval operný spev?

Láska k hudbe je pre mňa dôležité kritérium, ale na prvom mieste stojí humor. V tomto zmysle je šťastie, že Sväťo je komik, nielen skvelý spevák. Ale aj inak spĺňa moje predstavy o ideálnom partnerovi-otcovi, je empatický, čo si u muža mimoriadne cením a má rád kvašáky, čo je tiež dôležité!

Pomáhate si navzájom? Predspevuje ti napríklad po večeroch árie, ktoré napíšeš, a ty mu zase na oplátku pošepneš nejaký fór?

Večer mávame väčšinou čas, aby sme si spolu ako manželia sadli a povedali si, čo sa cez deň udialo, kto na čom robí a čo mu napadlo. Funguje u nás vtedy taký mentálny bluetooth: vymieňame si názory a postrehy. Niekedy mi Sväťo naozaj v mnohom pomôže, najmä v opere. A dúfam, že to funguje aj opačným smerom, lebo on sa ma takisto pýta na môj názor, keď na niečom pracuje.

Dáva vážna hudba tvojmu životu pokojnejší, duchovnejší rozmer? Predsa len, Beethoven je čosi iné ako zapnuté rádio na ceste do kancelárie alebo deň strávený pri sústruhu.

Ja by som nestavala jedno nad druhé. Hudba sa odjakživa delila na dva tábory, autonómnu hudbu a zábavnú hudbu, ale napríklad v časoch Mozarta sa vážna hudba zlievala aj s populárnou. Sám Mozart napísal skladbu Chlieb s maslom, veľmi chutný kúsok! Ja milujem vážnu súčasnú hudbu preto, že si ju napíšete práve tak, ako chcete, aby znela. Ste sám sebe režisérom a pridáte do svojej hudby čosi vlastné, čo vás charakterizuje. Hoci sa to nemusí niekedy páčiť ľuďom, ktorí cestujú do kancelárie a počúvajú populárny mix v rádiu.

Ale nevyhýbaš sa ani populárnemu mixu...

Vôbec nie. Som aj klaviristka a aranžérka, rada aranžujem skladby do rôzneho ošatenia. Mám úctu pred tým remeslom, pretože tam musíte rovnako preukázať svoj kumšt, znalosť orchestrácie, vkus, no hlavne prax. A občas príde i reklama, skladateľ takisto spláca hypotéky!

Siedmeho novembra budeš mať premiéru v SND s vlastnou operou. Môže moderná opera zaujať dnešného diváka?

V prvom rade je za operou skvelý tím, spolupracujem s nemeckou režisérkou Nicolou Raab a britskou spisovateľkou Kate Pullinger, ktorá napísala libreto. Okrem toho je Dorian Gray silný príbeh, ktorý nestráca na aktuálnosti. Dorian je ochotný zmeniť sa vnútorne na zviera, aby si zachoval krásnu tvár. A aj my dnes pozeráme čoraz viac na vonkajšok, namiesto toho, aby sme sa venovali vnútru. Trochu mentorina, ale je to wildovský odkaz, ktorý stále platí.

Ako sa píše opera od klavíra v obývačke? Alebo si to predstavujeme príliš jednoducho?

Na operu potrebujete veľa, veľa času, potom pol kila cukru, vodu a pevné nervy. Operu som písala dlho, tri plné roky dennodennej práce: pri klavíri, pri počítači, kde prepisujem noty priamo do notového editora, pri výjazdoch do Londýna za libretistkou.

A čo samotná hudba? Netrápiš sa tým, že noty len kostrbato vyjadria to, čo ti znie v ušiach?

Noty sú návodom na použitie, čosi ako recept, ktorého sa musí zhostiť zručný umelec – a toho má naša opera v podobe skvelého orchestra. Ku mne pekný hudobný nápad našťastie prišiel. Postavila som ho ako základ a k nemu priberala hlavné a vedľajšie hudby... A potom celá tá mravčia práca, ktorú radšej zahrám, ako o nej hovorím. Nakoniec, aby to vyzeralo profesionálne, prichádza k slovu môj vydavateľ v Nemecku, ktorý určí finálny „look“, tlačí noty, partitúry a dá zadanie na vypracovanie klavírnych výťahov pre sólistov.

Čo riešiš pred vystúpením v telke, keď sprevádzaš ako klaviristka: publikum, trému, alebo aj to, či sukňa sedí a linka netečie?

Trému za klavírom nemávam. Mám možnosť vystupovať ako klaviristka po boku tvojho otca Milana Lasicu a pred ním mám takú obrovskú úctu a trému, aby som niečo nepokazila či sa nestrápnila, že som sa už celkom vytrénovala. Ale raz sa mi stalo, že mi technici zabudli zapnúť pedál. Bol to strašidelný zážitok, našťastie si to málokto všimol...

Máš dvojročné dieťa bez opatrovateľky či jaslí, vystupuješ, skladáš, cestuješ – žiješ v nejakom inom časopriestore ako my ostatní? Ako to robíš?

Ale nezveličuj! Mám pomoc v mužovi, babine Marte a mojej mame. Vždy si vieme rozložiť deň tak, aby sme stihli ísť so starším deväťročným Adamkom na klavír či futbal, postarali sa, aby bolo čo jesť, a zároveň vybehli na Kolibu. Ale tiež sa mi stáva, že chodím neskoro, minule som si dokonca v strese odložila mobil do chladničky.

Ľubica Čekovská: Deti a písanie opery? Zvláda oboje!

Výber pre vás

Ľubica Čekovská: Deti a písanie opery? Zvláda oboje!

Súvisiace články

Zabávač Imre z Paneláku: K čomu ho núti jeho manželka?

Martin Malachovský: Prvé lásky som silno prežíval

Iveta Malachovská pozná recept na manželské šťastie

Výber pre vás