Hanblivý, bez snov či ambícií. Necháva veci plynúť a spolieha sa na to, že osud to už nejako zariadi. Aj preto sa občas slovenský herec <strong>Ľuboš Kostelný</strong> (30) cíti ako handra vo vetre, s ktorou si život robí, čo chce.

Účinkujete v komediálnom seriáli Profesionáli i v sitkome Zita na krku. Nebojíte sa, že si vás ľudia zaškatuľkujú iba ako komediálneho herca?

Na začiatku som mal isté obavy. Nerád by som totiž zostal iba v jednom žánri, lebo to je pre herca smrť. Snažil som sa však tieto postavy od seba oddeliť. Myslím, že sa mi to podarilo. Hoci sa môžu zdať oba seriály na prvý pohľad žánrovo podobné, práca na nich je rozdielna.

Kým v Zite na krku sa musíme presne držať scenára a nemôžeme si pridávať slovíčka, lebo sa narušia fóry, v Profesionáloch musíme aj improvizovať. Je to nutné z toho hľadiska, aby bol výsledný efekt vtipnejší.

Kým som nezačal točiť Profesionálov, myslel som si, že mi viac vyhovuje presný scenár. Tam mi to však neprekáža. V Partičke by som však nemohol účinkovať. Raz som sa nechal prehovoriť, aby som bol ich hosťom a len som dokázal, že to nie je moja parketa. Nie som totiž natoľko sebavedomý, aby som vedel spontánne improvizovať. Strašne sa hanbím. A keď sa človek hanbí, je v strese, prestane myslieť a celé je to trápne.

Celý čas v Partičke. Potil som sa už štyri dni predtým, ako som tam mal ísť. Bolo to hrozné. Myslím, že oni to nebrali až tak tragicky, ale museli na mne vidieť, že to nie som celkom ja. Bol som zľaknutý. Po skončení mi síce povedali, že niekedy ma ešte pozvú, ale to bolo určite len zo slušnosti. Druhý podobný zážitok som mal, keď som zobral svoju prvú a dnes už viem, že aj poslednú, moderovačku v živote. Moderoval som ples kunsthistorikov. Bola to celonočná hanba. S každou pribúdajúcou hodinou som môj vstup rozprával tichšie a tichšie, až okolo polnoci som rozprával len sám pre seba, lebo ma už nikto nepočúval. Dokonca oblek, ktorý som si na túto príležitosť kúpil, ma stál viac, ako som na tom zarobil.

Váš výzor je neprehliadnuteľný a myslím, že málokto si vás s niekým pomýli. Je to výhoda?

Pre zamestnanie určite áno, ale v súkromí je to dosť veľká nevýhoda práve preto, že si ma nikto s nikým nepomýli. Stalo sa mi, že som raz prišiel s kamarátkou na diskotéku do Púchova a v tom tá diskotéka skončila. Všetci sa chceli so mnou fotiť. Taktiež ma ľudia spoznávajú na ulici. Pokiaľ za mnou niekto slušne príde, vyjadrí obdiv, chce autogram alebo podobne, vnímam to pozitívne. Ale keď na mňa niekto vybľakuje cez ulicu, cítim sa ako idiot v štvrtej cenovej.

V chlapčenskom veku ste ako vnímali, že už na prvý pohľad nie ste taký tuctový ako vaši spolužiaci?

Neviem, či je taký zvyk na celom Slovensku, ale v Martine sa ľudia chytali za kolená, keď videli niekoho s ryšavými vlasmi, aby sa im nenarodilo ryšavé decko. No tak asi ako som to mal brať? V súkromí mi to na sebavedomí rozhodne nepridávalo. Ale aj napriek tomu, že som ryšavý, mal som vďaka rodičom pekné detstvo.

Otec je rušňovodič a mama má obchod pre moletky. Stretli sa, keď mali obidvaja 14 rokov a odvtedy sú spolu. Zosobášili sa, keď mali 18 rokov. Mama je veľmi húževnatá a neznesie pocit, že je zbytočná. Aj preto, keď prišla v 90. rokoch o prácu, radšej istý čas robila upratovačku len preto, aby nesedela doma. Otec je zas mimoriadne spravodlivý. Kedysi bol ochotný sa pre spravodlivosť hneď biť.

Práve v tej láske, ktorá je stále medzi nimi a s akou nás aj so staršou sestrou vychovávali.

Ich výchova bola rozumná. Spomeniem príhodu zo základnej školy. Keď som mal 11 rokov, kamaráti ma volali, aby som si s nimi šiel do obchodu niečo ukradnúť. Okamžite som súhlasil. Cítil som najväčšie vzrušenie. Došli sme tam a mňa, samozrejme, hneď chytili. Všetkým som sa prezrádzal. Vedúci predajne ma následne vypočúval, chcel odo mňa meno, adresu. Všetko som si vymyslel, až keď som sa mu mal podpísať, napísal som Kostelný. Strašne ma zbil. Bál som sa ísť domov a povedať to rodičom. Napokon som to urobil. Boli veľmi naštvaní a hanbili sa za mňa. Ale otec bol v prvom rade nahnevaný na toho vedúceho, že čo ma mal čo mlátiť. Mama ho musela zastavovať, aby nešiel zbiť on jeho. Skončilo sa to tak, že keď sme si večer líhali do postele, mama nám dala prvýkrát v živote vreckové. Takí sú moji rodičia. Nepodrážali sa navzájom a držali spolu. Otec bol výchovnejší a mama zas láskavejšia. Nikdy nás nebili. Facka od otca sa nám ušla len vtedy, keď sme klamali. Práve toto vo mne vybudovalo pocit, že neznášam klamstvo. Snažím sa v živote neklamať. Radšej nepoviem celú pravdu.

Sú rodičia vašimi fanúšikmi, sledujú každý diel seriálu, vidia každé nové predstavenie a vystrihujú články v časopisoch?

Jasné, občas sa cítim ako atrakcia, cirkusant a lezú mi tým na nervy. Keď prídem do mov do Martina, sedia so susedmi na lavičke, volajú ma k nim. Postupne sa začínajú zbiehať ďalší ľudia okolo nás a naši ma tam držia dovtedy, kým sa neobjaví čo najviac ľudí. Takí sú na mňa pyšní.

Práve že ma neospevujú. Prídu do divadla na každé nové predstavenie, v ktorom účinkujem, a po skončení chvália všetkých len nie mňa. Keď sa opýtam: „A ja?“ Mama povie: „Veď ty si náš, to je jasné.“ Spomínam si, že raz po skončení predstavenia mi mama hneď po klaňačke povedala: „Ľubko, toto bolo najhoršie predstavenie, ktoré sme videli.“ Tak som jej veľmi pekne poďakoval a povedal, že si to mohla nechať aspoň na domov. (smiech)

V štrnástich ste odišli z rodného Martina na konzervatórium do Bratislavy. Bola to dobrá škola do života?

Bolo to hlavne vzrušujúce. Myslím, že som to dobre zvládol aj vďaka tomu, že som mal šťastie na priateľov, ktorí mi nahrádzali rodinu. Nikdy som sa nezamýšľal nad tým, ako túto situáciu ako štrnásťročný zvládnem. Doma ma viedli k tomu, aby som vždy všetko riešil vecne, s chladnou hlavou a nepodliehal emóciám. Taký bol aj otec. Pamätám si na najhoršiu udalosť v rodine. Keď som mal asi dva roky a sestra o rok a pol viac, kúpali sme sa spolu vo vani a ona sa začala topiť. Otec okamžite pohotovo zareagoval, schytil ju za nohy a vytriasal z nej vodu. Prebrala sa.

Ľuboš Kostelný: Strašne sa hanbím a neviem improvizovať!

Výber pre vás