Hovorí sa, že dobrej speváčke stačí mať desať percent talentu a zvyšok je tvrdá práca. Platí to?

– Dobrá speváčka nevzniká zo dňa na deň. Talent je len predpoklad, dar, ktorý musíte rozvíjať, lebo talentovaných ľudí je veľa. No málo je takých, čo majú dosť guráže vystúpiť z davu a niečo ukázať aj za cenu, že niekoho to bude dráždiť. A práca na talente vám dáva silu zvládnuť to a zároveň pomáha odkrývať vlastné skryté možnosti. Ja verím, že som ešte nevyčerpala všetky zásoby.

Už ako sedemročnú vás rodičia prihlásili na klavír. Chodili ste tam len pre pokoj v rodine alebo vás to naozaj bavilo?

– U nás na dedine nebola príležitosť chodiť na nejaký krúžok. Tešila som sa, že som uspela, keď z blízkeho mesta vyberali detské talenty. Mala som aj obdobie, keď som to chcela zabaliť, lebo som musela veľa cvičiť veci, ktoré ma nebavili. Škoda, že sa v umeleckých školách neučia aj základy harmónie a iný prístup k nástroju. No keďže mi naši kúpili klavír, na ktorý minuli takmer všetky úspory, mala som výčitky, čo s ním budú robiť, keď to nechám. Vždy ma doma učili, že ak niečo začnem, musím to dokončiť. Už ako dieťa som bola v tomto smere dosť uvedomelá. Nikdy som sa neučila pre svojich rodičov, ale chcela som byť jednoducho dobrá. Bola som presvedčená, že od množstva poznania závisí moja ďalšia cesta. Snívala som o tom, že budem speváčkou a budem veľa cestovať.

Mali ste pocit, že ste iná ako vaši rovesníci?

– Myslela som si, že som čudná. Keď má človek inú predstavu o živote ako ostatní, takéto pocity sa s ním ťahajú celý život. V puberte som napríklad trénovala, aby som bola silná. Keď som pozerala dojímavé filmy, zakázala som si plakať. Alebo som skúšala, či vydržím bolesť, keď sa na ruke popálim, podľa vzoru Indiánov z obľúbených winnetouoviek. Trénovala som si svoje sebaovládanie. Až neskôr som prišla na to, že je hlúposť otupovať svoje zmysly. Bola som tiež veľmi tvrdohlavá. Aj napriek tomu, že som mala prísnych rodičov, vždy som dosiahla svoje. Niekedy tá cestá bola dlhá a komplikovaná. Nie vždy som vedela, čo chcem, ale mala som jasno v tom, čo nechcem. Dodnes sa držím zásady, že keď je niečo proti môjmu presvedčeniu, s čím sa nedokážem stotožniť, aj keď som milimeter pred cieľom, som schopná obrátiť sa a absolvovať to znovu.

V osemnástich ste sa osamostatnili, z rodnej obce ste odišli do Bratislavy študovať herectvo. Určite sa vám páčil internátny život.

– Na internáte som bola len istý čas, aj to načierno, keďže oficiálne som ho nedostala. Neskôr som mala krušné chvíle, keďže som každý mesiac bývala niekde inde. Rodičia mi síce dávali základné vreckové, ktoré mi však stačilo tak na dva dni, nájomné bolo veľmi drahé. Hoci som si privyrábala, nestačilo to. Boli aj časy, keď som nemala peniaze, sedela som v krčme a rozmýšľala som, kde budem v noci spať. Vtedy som stále chodila s igelitkami a nosila som si všetky veci so sebou. Bolo to také bezdomovecké obdobie, ale rodičom som nič nepovedala. Lepila sa mi smola na päty. Okrem toho som mala aj zdravotné problémy.

Štúdium ste zvládli, teraz študujete džezový spev v Grazi. S džezovým zoskupením All Time Jazz ste pokrstili album (UN)COVERED a hráte hlavne v zahraničí. Nie je vám ľúto, že nie ste doma docenená?

– Nie je to celkom pravda, že na Slovensku nevystupujeme. Je toho síce menej, čo spôsobuje aj fakt, že donedávna väčšia časť našej kapely, Boris Čellár, Tomáš Gajlík a ja, študovala v Rakúsku. Ďalší dvaja, Štefan Bartuš a Peter Solárik, žijú na strednom Slovensku, takže vystupovanie je niekedy náročnejšie. No fungujeme už piaty rok a po našom druhom albume dostávame viac ponúk aj zo Slovenska. Je to určite príjemnejšie ako neustále naháňanie sa za vystúpeniami, keďže skutočná klubová scéna u nás je zatiaľ v plienkach.

Pred ôsmimi rokmi ste získali polročný angažmán v Japonsku. Ako ste zapadli do života na ázijskom kontinente?

– Bola som tam úplne sama. Prvý mesiac som sa cítila stratená, ani som si neuvedomila, ako veľmi som schudla. Keďže som takmer každý večer spievala len dve alebo štyri pesničky, spala som štrnásť hodín denne. Na začiatku som mala pocit, že ľudia sa správajú úplne inak ako v Európe. Stále mali konštantný výraz tváre, na začiatku si udržiavali veľký odstup. Sama seba som sa pýtala, keď ja teraz plačem, vedia, že som smutná? Neskôr som prišla na to, že som v cudzej krajine, tak sa musím prispôsobiť. Úplne som zmenila zmýšľanie. Naučila som sa byť sama so sebou, čo je veľmi ťažké. Keď sa to podarí, zrazu sa človek cíti veľmi slobodne. Každý by mal z času na čas odísť niekam do sveta sám, aby zistil svoje silné a slabé stránky. Našla som si priateľov, začala som sa učiť po japonsky, objavovala som ich krajinu, spoznávala kultúru. Veľmi som si túto krajinu obľúbila a určite sa tam ešte niekedy chcem vrátiť.

Nepochybujem o tom, že ste boli pre Japoncov atraktívna. Mali ste veľa nápadníkov?

– Obdivovali každú bielu ženu. Tam by si mali ísť ženy liečiť svoje komplexy. (smiech) Obdiv japonských mužov bol iný ako európskych. Pozerali sa na nás ako na zjavenie. Mnohí videli biele ženy prvýkrát. Mala som tam veľa nápadníkov, ale aj ženy, ktorým sa páčilo, ako som vyzerala, obliekala sa, ako som sa vyjadrovala. Bola som pre nich atrakciou hlavne vtedy, keď ma videli jesť v reštaurácii tradičné japonské jedlá a počuli ma hovoriť po japonsky. No na to som si časom zvykla. (smiech)

O tri roky neskôr ste sa istý čas s kapelou plavili na luxusnej lodi po Škandinávii.

– Tento pobyt bol úplne iný ako ten predtým. Spievali sme päť hodín denne. Na kolísanie lode som si zvykla. Občas som mala problém, že sme bývali v malých kajutách, niektoré nemali ani okná, preto sme boli nútení chodiť na pevninu, keď loď kotvila v prístave. Na začiatku bolo všetko super, ale aj luxusnú loď si človek prechodí za pár týždňov a potom tam nemá čo robiť.

Zažili ste nejakú búrku, pri ktorej ste si mysleli, že to je váš posledný koncert?

– Spomínam si, keď raz poriadne pršalo a fúkal silný vietor. Bubeníkovi počas hrania padali činely. Vtedy som si dokonca musela zobrať tabletku proti morskej chorobe, ktorá utlmuje časť mozgu, kde si uvedomujete svoju rovnováhu. Bolo to hrozné. Počas celého vystúpenia som mala pocit, že ma vzadu na hlave niečo tlačí a potrebujem si to vytiahnuť, hoci som tam nič nemala. Bola som z toho lieku veľmi unavená. Dúfala som, že ľudia pôjdu skoro spať. No práve naopak, hrali sme o hodinu dlhšie. Bola to moja najdlhšia noc, ale nebála som sa. Nemám strach z reálnych hrozieb, ale z ľudskej hlúposti. Hovorila som si, že je to osud, a keď sa mi má niečo stať, stane sa.

Máte vôbec čas na súkromie a oddych?

– Celý život sa snažím napredovať. Nerozlišujem, čo je práca a čo súkromie. Všetko, čo robím, je súčasť môjho života. Vždy si môžem rozmyslieť, ktorou cestou sa budem uberať a čo budem robiť. Ja som sa stále rozhodovala tak, ako som v danej chvíli považovala za správne, a priviedlo ma to až tam, kde som teraz. Stále mám pocit, že som ešte nenaplnila svoju túžbu po spoznávaní sveta do takej miery, aby som si povedala, že už ostanem doma a usadím sa. Niekedy premýšľam nad tým, že s kapelou naložíme celú aparatúru do auta a pôjdeme kočovať po svete.

Bolo vo vašom živote veľa pádov, pri ktorých ste sa museli odraziť odo dna?

– Prvé obdobie som už spomínala. Bolo to, keď som mala pätnásť a nieslo sa to skoro až do skončenia vysokej školy. Mám však tuhý koreň a veľa vydržím. Vtedy som sa z toho dostala sama, nikomu som o svojich trápeniach nehovorila. Situácie, ktoré ma zrážali k zemi, som pochopila. Ďalšiu krízu som mala v dvadsiatich siedmich, keď som analyzovala svoj život. Bolo mi ľúto, že mám už dosť rokov a nestretla som človeka pre mňa. Vravela som si, chyba je možno v tom, že si myslím, že šťastná budem len vtedy, ak budem niekoho mať. Človek môže byť šťastný s niekým až vtedy, keď bude šťastný sám so sebou a možno je mojím osudom ísť životom sama. Musím nájsť v sebe silu, aby som bola schopná dávať lásku aj vtedy, keď ju nedostanem. Asi mesiac po tom, čo sa takéto myšlienky odohrávali v mojej hlave, som stretla svojho terajšieho partnera. Zistila som, že všetkým dôležitým veciam, ktoré sa mi v živote odohrali, predchádzala zmena môjho myslenia.

Najobľúbenejší oddych: Pobyt v prírode. Najkrajšie miesto na svete: Moja rodná obec Chtelnica. Najpohodlnejšie oblečenie: Byť nahá.

Lucia Lužinská: Mám strach z ľudskej hlúposti

Výber pre vás