Vraví, že kto nesníva, nežije. „Keby som mohla aspoň raz vidieť pri práci Michala Horáčka, bolo by to super,“ vyslovila želanie pred pár rokmi speváčka Lucia Šoralová (35). A nielenže sa splnilo, ale dokonca s ním nahrala celý album. Porozprávala aj o svojej „starej“ duši a ročnej dcérke Rebeke.

O láske, cti a kuráži – tak sa volá nový album, na ktorom ste spolupracovali s popredným českým textárom Michalom Horáčkom. Vyplatilo sa teda snívať nahlas...

Kedysi by mi ani vo sne nenapadlo, že by som mohla zhudobňovať Michalove texty. Ale keď som si v mojich snoch už príliš dovoľovala, želala som si, aby som ho mohla aspoň raz vidieť pri práci, zaspievať si trebárs len jeden vokál na platni Hany Hegerovej, pre ktorú píše už roky. A stal sa zázrak. Michal dal na internet sedemdesiat textov a kto chcel, mohol ich zhudobniť. Tak som to urobila a vyšlo to. Mala som poriadne silný impulz, ktorý sa už asi nezopakuje. Väčšinou som mala hudbu hotovú za pár minút, také boli tie texty pre mňa inšpiratívne. Tento album je ako moje druhé dieťa.

Čím je Michal pre vás taký výnimočný?

Je veľmi pracovitý, poctivý v práci, neustále otvorený niečomu novému. S tým súvisí, že sa do vecí púšťa s radosťou, nemá strach a predsudky. Díva sa na veci ako dieťa. U mňa je to zas opačne. Hoci vyzerám ako dieťa, je vo mne stará duša. Ľudí, ako je on, potrebujem. Inšpirujú ma.

Máte pocit, že pre svoj výzor ste boli mnohokrát nepochopená?

Už keď som bola malá, nerozumela som, prečo sa so mnou dospelí nechcú baviť normálne, prečo ma v škôlke nútia sa hrať s deťmi na piesku, prečo musím spať, keď si chcem čítať knihu. Spomínam si, že mi učiteľky neverili, že viem čítať, ale mama ma to naučila už v štyroch rokoch, keďže som s ňou bola doma, až kým som nemala päť. Keď som bola malá a niekto sa mi páčil, bol to vždy dospelý muž. Dlho mi trvalo, kým som pochopila, že ostatní ma vidia inak, nevidia dovnútra. Odmalička som počúvala šansóny a folk, ako napríklad Nohavicu, Vysockého alebo Hanu Hegerovú. Tiahnem ku generácii mojich rodičov. Keby som sa tak vtedy narodila aj ja a prežila pubertu v šesťdesiatych, sedemdesiatych, alebo aspoň osemdesiatych rokoch, keď ešte hudba bola plná emócií, melódií a krásnych harmónií! To sú moje sny.

Možno ste v minulom živote žili práve v tom čase.

Verím na minulé životy a možno som aj žila v tom období, bola som asi nejaká hipisáčka, alebo taký ten klasický mačo, ktorý rád riskuje. A možno som predčasne odišla a chcela sa vrátiť, takže to nakoniec dopadlo celkom dobre, no nie?

Niekedy zo žartu hovorím, že mám 600 rokov. Ktovie...

Dvadsaťšesťročný vekový rozdiel medzi vami a partnerom Ondřejom Soukupom je teda skutočne len číselný. Stretávate sa ešte aj dnes s predsudkami?

Ani nie, dnes to už nie je až taká rarita. Ľudia to väčšinou neriešia. A náš vekový rozdiel nie je zas tak veľký. V porovnaní s Petrom Hapkom a jeho „Morčetem“ môžeme len blednúť závisťou. Niekedy hovoríme, že máme generačný problém, ale opačný, že ja som staršia. Keď sa hádame, končí to: „No dobre, ty dôchodkyňa.“ A ja v zúfalstve kričím, že to mi mal rovno povedať, že ak chcem rozumného muža, mám ísť do domova dôchodcov. Ak mali ľudia nejaké predsudky, týkali sa toho, či k nášmu vzťahu potrebujeme papier alebo nie. Ale to tiež väčšinou neriešilo naše okolie, ale bulvár.

Nikdy ste ako malé dievčatko netúžili po krásnych bielych šatách?

Nie. Keď som mala tak sedemnásť až dvadsaťdva rokov, vtedy asi áno. Ale v mojej blízkosti nebol muž, pri ktorom by som si bola istá, že s ním chcem prežiť svoju budúcnosť. V skutočnosti to však vôbec nie je o bielych šatách. Keby dnes nakoniec prišlo k vydaju, mala by som čierne šaty a celé by to bolo také punkové.

To nie je rebélia, že si k svojmu veku už neviem predstaviť biele šaty, vlečku a všetky tie patetické kecy. Ale rebelka, to nie som. Som bojovník. Som ochotná sa postaviť za hocikoho, ak ide o spravodlivý boj. Má to však háčik. Spravodlivosť z každej strany vyzerá inak.

Svojej Beky veľa dovolím. A chcem byť stále pri nej. Nemám v sebe silu ju do ničoho nútiť, preto to možno vyzerá, že moja výchova nemá žiadne pravidlá. Mne sa však zdá, že dnešné matky sú na deti zbytočne prísne a veľa od nich chcú. Keď robí niečo zlé, samozrejme, že jej vysvetlím, že takto sa to nesmie. Ale nechcem ju zbytočne stresovať už odmala. Život nie je závod. Možno je to aj tým, že už nemám dvadsať.

Viete si predstaviť, že by ste boli taká mladá mamička?

Práveže som mala túžbu po dieťati v tom čase. Ale vtedajší partner nechcel. Namiesto toho otehotnela moja mama a keď som mala 23 rokov, narodil sa môj brat Timko. Asi to tak malo byť. Určite by som sa vtedy tomu potešila a myslím, že by som si to aj užila, ale inak.

✔ Máte veľa snov? Áno. Myslím si, že kto nesníva, nežije. Sny sú základom všetkého, čo sa neskôr stane.

Podporovali vás rodičia vo všetkom? Nedovolili si protirečiť. (smiech) Vždy som ich postavila pred hotovú vec.

Spievate malej Rebeke často? Stále ma počuje spievať, lebo chodí so mnou aj na skúšky. Najplodnejšie obdobie skladania som mala v čase tehotenstva, stále som spievala, takže ma počúvala už v brušku.

Mali s vami rodičia veľa starostí, keď ste boli malá? Mali jedinú veľkú starosť, a to, že som nič nechcela jesť. Vyzerala som ako somálske dieťa.

Lucia Šoralová: Dnešné matky sú na deti zbytočne prísne

Výber pre vás

Lucia Šoralová: Dnešné matky sú na deti zbytočne prísne

Súvisiace články

Magda Šebestová: Oslovenie modelka ma uráža

Elena Vacvalová: Humor nie je liek, ale cesta

Simona Stašová: Aj po päťdesiatke sa dá začať odznova

Herečka Zuzana Vačková: Túžim po usporiadanej rodine

Monika Haasová: S partnerom sme momentálne na rázcestí

Výber pre vás