Prišla na minútu presne, čierno-čierna, uhrančivá, bezprostredná, presne taká Lucie Bílá, akú by ste si vysnívali. Sedíme v šatni hudobného divadla Karlín. Chvíľu, dve, polhodinu, hodinu, mám pozvanie na kávu, na slivovicu, na Carmen do lóže. A mám pred sebou ženu, ktorá otvorene hovorí nielen o nedotknuteľnom svete najvyššieho šoubiznisu, ale aj o veciach, ktoré si mnohé z nás nedokážu priznať ani pošepky a bez svedkov.

Vyžaruje z vás viac šťastia ako kedykoľvek predtým. Čo sa deje?

Som presvedčená, že na šťastie musí mať človek talent. A ja ho mám. Keď sa mi aj v živote čokoľvek prihodilo, zlé alebo nepríjemné, naučila som sa z toho urobiť zámer a vsugerovať si, že som to tak vlastne chcela. Takže v sebe nemám žiadne traumy, ale poriadok. Poznám množstvo ľudí, ktorí majú obrovské šťastie vo všeličom, no nevedia ho využiť. Dokonca si ani neuvedomujú, že ho majú.

Ja si svoje šťastie uvedomujem. Že som dostala od Boha dar, za ktorý neprestanem byť nikdy vďačná. Že mám syna, ktorý ma ešte stále potrebuje, ale je už dosť veľký, aby bol sčasti samostatný. Že mám oboch rodičov, takže ešte stále som niekoho dieťaťom. Úžasných, rokmi overených priateľov, povolanie, ktoré milujem. Mám šťastie aj v láske, nakoniec. Aj keď občas na mňa robí dlhý nos. (smiech)

Vaša najnovšia láska, nazvime ju Petr, však vyzerá nádejne! To šťastie s ním asi úzko súvisí...

Áno i nie. Bola som šťastná, aj keď som bola sama. Srdce som už síce mala zlomené veľakrát, ale má hojivú schopnosť a opäť je pripravené na ďalší príbeh. Nevnímam to tak, že sa mi to toľkokrát nepodarilo. Podarilo, len tie konce prišli trochu rýchlejšie. Mám za sebou kus nesmierne hodnotného, farebného života. Stalo sa mi veľa krásnych vecí, veľa smutných. Ale aj smútok je jeden z najhlbších pocitov, za ktoré som vďačná. Najhoršie, čo sa podľa mňa človeku môže stať, je, že nič necíti. Ja stále objavujem a teším sa na niečo.

Aká by bola vaša definícia lásky?

Ľudia sa podľa mňa stretávajú, aby si odovzdali nejaké informácie. A keď už si odovzdajú všetko, asi už musia ísť ďalej. Takže nebuďte smutné, keď o niekoho prídete, nechajte ho ísť! Nie je nič horšie, ako keď chce žena muža, ktorý ju už nechce. A ďalšia chyba – keď chceme mužov meniť. Berme ich takých, akí sú, alebo si nájdime niečo iné. Ak sa teraz niečo skončilo, tešme sa na to, čo príde! Je toľko krásnych ľudí okolo. Tí muži, ktorí upútali vás, čiže vaši chlapi, nemajú ani pri výraznej snahe spoločného menovateľa.

Prečo bol každý iný?!

Nerada sa vraciam. Ani do muzikálov, ani do vzťahov. Niekde vzadu si ukladám chyby, ktoré robím, pretože hlupák nie je ten, kto urobí chybu, ale ten, kto ju zopakuje. Ja potrebujem zmenu. Robiť hudbu, ktorú som ešte nerobila, otvoriť dvere, ktoré boli dosiaľ zavreté, alebo do nich aspoň nakuknúť. No a keď sa mi tá láska nevydarila s jedným typom chlapa, prišiel iný a zase iný. A potom som zistila, že už nikdy nebudem hľadať šťastie v mužovi, ale v sebe. Ako mnohé ženy, aj ja som mala dlho pocit, že by ma mal niekto urobiť šťastnou. Čakajúca na princa. Veď to poznáte. A ono to tak nefunguje.

Kde trpí Lucie Bílá, keď má slzy na krajíčku?

Za svoj úspech považujem to, že všetky zlé veci zostávajú za stenami môjho domu a nikto sa o nich nedozvie. To neznamená, že sa tam niekde idem utrápiť! Ale to by bolo, aby som vo svojich XY rokoch už veci neukočírovala! Možno je to skôr úloha hlavy monarchie než malej speváčky v malej krajine... (smiech) Ale pre mňa je to dôležité. Pri rozchode je potrebná veľká dávka diplomacie, pretože dobre sa rozísť dokáže len frajer. A verte mi, že to nebola, skoro nikdy, práca mojich mužov... (smiech)

Veríme. Skôr je neuveriteľné, že takmer každý váš bývalý je dnes vaším blízkym priateľom.

Nemám nedoriešené vzťahy. A o tom to je. Keďže robím všetko v živote naplno, tak potom, keď urobím pre vzťah všetko, viem, že môžem pokojne odísť. Jasné, čo by som to bola za ženu, keby som si občas nepoplakala do vankúša? Aj keď som postavila dom a zasadila strom, som žena a na žiadnu feministku sa hrať nebudem. Do poslednej chvíle sa snažím. Ale už som veľké dievča a viem, že na tanec aj na konce sú dvaja. Povedzme môj posledný manžel – vlastne sme sa ani nerozišli. Ten vzťah vyšumel do priateľstva a vzájomnej úcty. Je to človek, ktorý keď má nejaký problém, príde najprv za mnou, aby ho prebral. Prečo zahadzovať takéto vzťahy? A čas, ktorý sme im venovali? Veď to bolo päť rokov!

Veď to bola „láska šílená“. Tie nemávajú takéto pokojné konce.

To bola. Netvrdím, že to bolo úplne jednoduché, ale stálo to za to zvládnuť ten záver. Takisto rozchod s Petrom Kratochvílom, ktorý je vzácny, múdry človek, a nielen preto, že je otec môjho dieťaťa a máme spoločné divadlo... Je to jeden z ľudí, s ktorými dodnes konzultujem svoje kroky. S ním to bolo podobné. Strašne ťažký rozchod, ale nakoniec noblesný. Dnes sú jeho synovia ako vlastní bratia pre môjho Filipa. Je dôležité ľudí nezatracovať, aj keď pripúšťam, že mám posunutú latku tolerancie.

Dokážete „po funuse“ zhodnotiť, kde sa stala chyba? Je zložité žiť so zlatou slávicou?

Hovoriť, rozprávať, komunikovať. Aby sa nevytvorila trinásta komnata. Ja nemám pocit, že som vo svojom poslednom vzťahu urobila chybu, a nemyslím si, že by ju urobil Vašek Bárta. Len som zistila, že ho musím pustiť, aby si dobyl sám svoj svet. Cítila som, že ho trápi, koľko ľudí si myslí, že bezo mňa by nič nedokázal. Ja som mu síce dvere otvorila, ale teraz cez ne chodí sám a je výborný skladateľ a spevák.

Bulvár vás nešetrí. Vy si musíte poriadne rozmyslieť, či sa na nejakého muža dlhšie zadívate, nieto ešte, koho si vyberiete...

Som na očiach už 25 rokov a svoj príbeh prežívam verejne, so všetkými vrcholmi i pádmi. Možnože som mnohým ukradnutá, no minimálne každý druhý človek rád komentuje. Čo si myslia a aj čo napíšu médiá, ide mimo mňa. Ja som zodpovedná iba sama za seba. Zároveň som už vo veku, keď sú muži zadaní. A správni muži od svojich rodín neodchádzajú. Ja sama som z rodiny, kde sa neodchádza, moji rodičia mali tento rok 50. výročie sobáša. Je strašne zložité nájsť človeka, s ktorým si porozumiete a s ktorým si zároveň dokážete prepojiť rodiny tak, aby to bolo všetkým milé, aby sa nikomu neubližovalo.

Hodnotiť vzťah, ktorý trvá rok, je predčasné. Je to verejné len chvíľu a o žiadnu medializáciu nestojím. Keď tak, maximálne spolu zájdeme na Slávika. Ja už chcem len pokoj a parťáka do života. Už sa mi nechce čítať tie články o tom, čo mal na sebe, ako sa tváril, že sa ma nedotkol, alebo dotkol zle a že mi to teda zasa určite nevyšlo a stále dokola. Moje meno už bolo vyskloňované vo všetkých pádoch a na mojom tele, čo je strašné, už nie je nič, čo by ľudia nevideli. Bulvár kedysi nebol takýto. Musím zvažovať každé slovo, pretože každú dobrú myšlienku tristokrát prekrútia.

Ale som rada, že som nakrútila tento rok rozprávku, to bolo zase niečo iné. Po nociach lúštim sudoku a dnes som napríklad vstala o siedmej, hodila Filipa do školy a ušila do dražby medvedíka. Potrebujem čokoľvek, čo zamestná inú časť mojej hlavy.

Humorná predstava vidieť vás niekde v hojdacom kresle so „šitíčkom“.

Mám rada ručné práce, upokojuje ma to.

Ako dokážete skĺbiť úlohu hviezdy, matky, partnerky?

Včera som mala dva koncerty plus ešte večer predstavenie, takže to je výnimočné. Ale inak niet dňa, aby som nevstala so svojím synom. Sú rituály, ktoré sa majú dodržiavať, lebo robia rodinu rodinou. Spoločné raňajky, nedeľné obedy. Každý večer, keď prídem, ma Filip počká, len mu dám pusu a ide spať. Naučila ma to mamička a mala by to mať v sebe asi každá žena – vytvoriť domov. Napríklad, každý pondelok a stredu za mnou príde mama s otcom. Prinesú čerstvý chlieb a dáme si kávu. A potom spoločné Vianoce. To všetko je veľmi dôležité.

Varím, ale nie je to úplne pravidlo. Zatiaľ to bravúrne zvláda moja mama. Poznáte to, aj keď do toho dám presne tie isté veci, nikdy to nebude také ako od nej. A moja mama je rozprávková mamička. Aj keby som v jeden deň odchádzala povedzme trikrát z ich domu, zakaždým odhrnie záclonku a zakýva mi. Keď vie, že mám ťažký týždeň, urobí mi slávnostný obed, klasický rezeň so zemiakovým šalátom. Je nádherné mať takéto zázemie. Vôbec sa nečudujem ľuďom, ktorí sa stratili sami v sebe, pretože nijakú rodinu nemajú.

Robia si o vás rodičia ešte starosti? Radíte sa s nimi?

Niekedy mám taký pretlak informácií v hlave, že sa potrebujem dostať opäť na zem. Odkonzultovať si s nimi veci, hoci si potom možno urobím po svojom. Ja mám doma ukážkových ľudí. Otecko je ten, ktorý dokáže aj tresnúť do stola, ale mama, tá to robila vždy ako z veľkej knihy. Je to inteligentná žena, vie ako na to.

Máte už 15-ročného syna. Čo vás materstvo za tie roky naučilo?

Musela som si uvedomiť, že to, čo hovoria v lietadle – najprv nasaďte masku sebe, až potom dieťaťu, je pravda. Všetci okolo mňa totiž v pohode pekne v maskách dýchali, kým ja som sa šla zadusiť...

Ako znášal Filip vašu slávu? Nehanbil sa?

Nie, chodí do britskej školy, kde je strašne veľa cudzincov, z ktorých mnohí ma nepoznajú, takže ma neriešia. Počúva úplne inú hudbu, ale odkedy sa začal Talent, je to iná káva! Každý deň príde domov a je na mňa strašne pyšný. Vraví, čo mu hovorili spolužiaci a tak, takže vďaka Talentu sa stal mojím fanúšikom. Musím zaklopať, že máme nádherný vzťah aj napriek puberte. Pokojne sa držíme za ruky a dáme si pusu na verejnosti. Je mi jedno, kto si čo o tom myslí. Ja sa so svojím synom budem maznať tak dlho, ako to bude potrebovať, pretože viem, že to raz jeho žena ocení. Veď najhoršie, čo doma môžete mať, je partner, ktorý vás nedokáže objať a povedať, že vás ľúbi.

V rodných Otvoviciach, kde bývate, ste dali opraviť kaplnku. Máte na ňu dokonca výhľad zo svojej spálne. Môžeme si z toho odvodiť vaše sympatie smerom k nebu?

Desatoro božích prikázaní považujem za pravidlá slušného správania. Chodím do kostola s úctou a s veľkou úctou sa aj modlím. Aj keď sa priznávam, že možno nie úplne predpisovo. Hovorím si však, že keby som používala tie povinné slová, pán Boh by mi to až tak neuveril. A verím, že všetko, na čo sa pozeráte tesne predtým, ako zaspávate, vás musí pohladiť. Preto mám vo svojej novej spálni len veľa svetla, anjelov a výhľad na našu malú kaplnku. Urobili ste si ju z druhej detskej izby, ktorá zostala napriek veľkému úsiliu nezaplnená.

Bolo to z presvedčenia, že chcem mať ešte jedno dieťa, alebo to presvedčenie prišlo až s konkrétnym mužom?

Vždy som veľmi chcela, aby Filip nebol sám. A potom, áno, chcela som dať dieťa konkrétnemu mužovi. Len som po všetkých tých šialených peripetiách zistila, že to už robím výhradne pre neho, nie pre seba. Asi preto to ani neprišlo, lebo to nebola správna motivácia. Ono to tam hore s nami vedia. A ako sa hovorí, najviac sa smejú, keď plánujeme. Hovorila som si, to nie je možné!? Všetko sa mi v živote darí, len toto nie?! Potom som pochopila, že som dala nesprávne zadanie.

Vašou snahou o počatie ste si údajne odrovnali štítnu žľazu. Pravda?

Pravda je, že som si zavarila. Tak strašne som šla proti sebe, až sa stalo to, čo sa stalo. Květa Fialová, nesmierne múdra žena, hovorí, že svoje choroby by mal človek milovať. Je pravda, že táto žľaza, vedúca môjho tela, je potvorka. Ale už si to s ňou nechcem rozhádzať. Kto to pozná, vie, aký je to nepríjemný protivník.

Je to zložité, bohužiaľ. Jediná vec, ktorá ma mrzí, je, že sa mi pokazil zrak. Inak sa to dá, keď si ustrážite lieky, lebo toto je choroba navždy. Pre mňa ako speváčku je výraz očí veľmi dôležitý. A keď mám toho príliš veľa, na niektorých fotkách vidieť, že ten tlak je obrovský a vyzerá to zle. Ale čo už.

Operáciu ste nepodstúpili pre riziko poškodenia hlasiviek?

Lekári napokon zvolili iný postup. Neoperovať, nerezať, a spálili mi štítnu žľazu rádio jódom. Čiže ja ju už nemám. Keby som mohla vrátiť čas a keby mi niekto bol povedal zastav sa na rok a všetko sa napraví, tak to urobím. Asi by som už nešla do radikálnych krokov a bola by som opatrnejšia. Aj keď, ako hovorí ukrajinský pán prezident, Máme, čo máme! (smiech) Budem hrať s kartami, ktoré mám, a som vďačná aj za ne.

Keď sa človek „vďaka“ nejakej chorobe poriadne naľaká, začne robiť veci inak. Aj vy?

Začala som viac vnímať svoje telo. Dáva totiž signály. Keby som lepšie počúvala, mohla som veľa vecí zachytiť skôr. Ale som zvyknutá pracovať a nereptať. Spievať, aj keď sa necítim dobre, neodmietnuť predstavenie, až do úmoru. Kým som si nevšimla, že mi niečo je. Začala som si omnoho viac dávať pozor na zdravie a uvedomila som si, že štatistiky vypĺňame všetci. Známi aj neznámi. Viac spím, vyberám si, čo zjem, posilňujem, cvičím denne 5 Tibeťanov a mám kondičku ako nikdy. No predovšetkým, nezasviňujem si myseľ negatívnymi myšlienkami. Keď nejaká príde, hneď ju nahradím niečím pozitívnym. Nečítam noviny, negatívne správy, nepozerám horory. V tom tlaku, v ktorom žijem, a verte, že je obrovský, sa na seba snažím byť dobrá.

Mám neuveriteľnú kozmetičku, pod jej rukami dokážem zaspať. Nepodceňujem masáže. Dávam si voziť Thajčanky domov, kde mám, čo si myslím, že nie je prepych, ale nutnosť, aby som dokázala robiť svoju prácu, bazén a saunu. Takže keď si chcem urobiť radosť, skočím ráno do bazéna, nalačno si zacvičím tibeťanov, večer si dám saunu a thajskú masáž. A keď si chcem urobiť obrovskú radosť, ale to musím mať voľno, tak si natriem chlieb s maslom, dám si naň cibuľu veľkú ako jablko, posypem soľou a zapijem to mliekom!

Máte vôbec niekedy voľno?

Ja považujem za voľno deň, keď mám len jeden koncert alebo predstavenie v divadle.

A hlasivky sa neunavia? Spievate dnes ešte tak ako v dvadsiatke?

No, myslím si, že ako dvadsaťročná som možno mala väčší rozsah, ale nedokázala som s hlasom tak pracovať. Dnes môžem byť aj nachladnutá, ale dokážem to urobiť tak, aby si to nikto nevšimol.

Viete radostne míňať zarobené peniaze?

Peniaze si veľmi vážim, lebo som z rodiny, kde nikdy neboli. Takisto si uvedomujem, že nimi dokážem mnohým ľuďom pomôcť. Je pravda, že mám strašne drahé montérky, čiže šaty a róby, ale inak sú veci pre mňa skôr citovou investíciou. Neľutujem ani korunu, ktorú som vložila do svojho domu, lebo je to domov. Snažím sa zabezpečiť aj mojich blízkych. Keby niečo. Potrebujem sa o nich postarať, a asi to bude znieť hrozne, ale mám už napísaný závet... (smiech)

To znie všetko tak rozumne. Ani trošku márnivá? Ženská?

Napríklad nedávno som zbadala taký kamienok v obchode, nemohol tam zostať! Všetkým radšej hovorím, že nie je pravý. (smiech) Keď róba, tak je to Liběna Rochová, keď šperky, tak dobre, je to Dior, nádherné veci má aj Dolce a Gabbana. Ale keď idem nakupovať, že by som šla do značiek, to nie. Mám štýl. A či už ten poklad objavím v malom obchodíku, v H &amp; M alebo u Diora, to nerozlišujem.

Lucie Bílá: Už nikdy nebudem hľadať šťastie v mužovi

Výber pre vás

Lucie Bílá: Už nikdy nebudem hľadať šťastie v mužovi

Súvisiace články

Lucie Bílá ukázala mame svojho milenca Makovičku

Lucie Bílá ukázala mame svojho milenca Makovičku

Lucie Bílá ukázala mame svojho milenca Makovičku

Lucie Bílá ukázala mame svojho milenca Makovičku

Výber pre vás