Hore vo výbore na rozdeľovanie osudov mali Majku Demitrovú asi v špeciálnej kolónke. Rozhovor so ženu, ktorá ho nesie tak statočne, ako sa len dá, bol plný lásky, spomienok a nádeje. Pre Madam Evu poskytla exkluzívny rozhovr.

K Paľkovým 38. narodeninám ti vyšla ďalšia zbierka básní. Sú iné ako tie prvé?

Prvé básne boli veľmi drasticky smutné, to bol ten prvý polrok PO. Tento druhý polrok je už iný. Už to nie je, že nechce sa mi žiť... A už to nie je vyslovene len o mne a Paľkovi. Je to o láske. Možno si v nich raz nájdu niečo aj naše deti, ich deti, hocikto, kto si ich prečíta. Momentálne veľa píšem a k tým básňam aj kreslím, ide to zo mňa samo, vyberám to akoby z nejakej truhlice. Robím to pre Paľka, veď čo mu ja ešte môžem dať...?

Ide z teba silná vôľa žiť. Dokonca sa nebojím povedať, že vyzeráš zo dňa na deň lepšie!

Ide, teraz už áno. Vôľa prišla postupne, bol to proces. Som inde, než som bola pred rokom, ale budem to so sebou stále niesť. Nechcem byť pre moje deti príkladom človeka, ktorý to vzdal. Ja to stále opakujem, že deti mi nalievajú cez lievik toľko energie, že ani neviem, čo by bolo bez nich. Som typická Račica, materstvo je pre mňa veľmi, veľmi dôležité. Deti mi ukázali, že to ide aj takto, ony sú ešte v inej dimenzii. Zarka je trocha vážnejšia, trpí so mnou, dá sa povedať, že my dve si ako ženy poplačeme, porozprávame sa, no Lucas je úplne iná stavba. Citlivá duša, ale berie život tak, ako príde. Asi je to tým, že keď bol malý, trikrát sme sa sťahovali, L. A., Minnesota, Vancouver, musel sa zariadiť. Keby som zajtra Lucaska zobrala, že poď, ideme bývať na Sibír, berie to ako zážitok a výzvu. Napriek tomu, že má v sebe veľký smútok, teší sa zo života a toto od neho čerpám. Vlastne sa to znova musím učiť.

Ako si dokázala fungovať pred očami dvoch detí?

Nerobila som nič nasilu. Som typ, že keď mi nie je dobre, tak mi nie je dobre a pred deťmi to príliš neschovávam. Ony to už vidia, keď napríklad varím alebo je víkend, sviatok, ja si poplačem, povedia, že: Mami, zase? A ja, že zase. Nesnažím sa byť za každú cenu silná. Keď sa cítim dobre, tak si to vychutnávam. Ale keď to príde a udrie, väčšinou znenazdajky, nedá sa to vôbec kontrolovať. Minule som bola s Lucasom na futbalovom turnaji, on hral, bola som v pohode, šoférovala som, mala som celkom dobrý deň, no zrazu to prišlo a mne sa chcelo len revať. Tak si človek len nájde nejaké miestečko a plače. Nerobím nič nasilu, nekontrolujem svoje emócie, to nie. Ide to tak, ako to cítim.

Odpovedať na ich otázky asi nebolo jednoduché. Ako vieme, deti dokážu byť veľmi konkrétne a tnú do živého.

Podľa mňa v našej západnej civilizácii funguje veľké tabu v súvislosti s umieraním, smrť sa neberie ako súčasť života. Iné kultúry sa na smrť pripravujú, my sa jej bojíme. Je to náš najväčší strach. Keď sa to stalo, bola som nútená s deťmi hovoriť na rovinu. Neboli totiž malé, respektíve neboli také malé, aby som im klamala. Plus tá medializácia k tomu... Dostala som sa do situácie, keď som si povedala, že mi nezostáva nič iné len úprimnosť. Vysvetlila som im to tak, ako to ja chápem, že máme telo a máme dušu, preto sme jedineční. A preto aj vyslovene nesúhlasím s názorom, že všetci sme nahraditeľní. Povedala som im, že telo môže zomrieť, ale tá duša – energia, ktorá sa nedá chytiť, z tela odíde, môže sa znova narodiť. Ja som dala Palinovo telo spáliť, uložila som ho do zeme a povedala som, že raz tam budem ležať aj ja. Trhalo mi srdce, že musím sedemročnej dcére rozprávať veci tohto druhu, keď jej mám čítať rozprávky o princeznej. Ale museli sme úplne zmeniť témy a najviac sa chceli rozprávať večer pred spaním. Veľa ľudí mi na začiatku hovorilo, neplač pred deťmi, nebuď pred nimi zrútená, budú vystrašené, ale zistila som, že nie. Hovorím teraz o mojich deťoch v mojej konkrétnej situácii. Bála som sa, že keď to budem tutlať, rozprávať polopravdy, zostane v nich niečo nespracované, čo si odnesú so sebou do života.

<strong>Niekde si povedala, že najdôležitejšie a najťažšie pre teba bolo naučiť sa nechať veci plynúť... Teda žiť zo dňa na deň. Ako ti to ide?</strong>

My sme mali ten život na základe Paľka neuveriteľne nalinajkovaný. Všetko bolo dané dopredu. Hokej je o programe, 9 mesiacov NHL, to je žiadny víkend, žiadny sviatok, okrem 24. a 25. decembra, už na Silvestra sme boli oddelení, lebo oni už leteli niekam na zápas. Čiže ten naprogramovaný život bol pre mňa prirodzený. Dovolenku som plánovala pol roka dopredu, lebo on presne vedel, že keď sa skončí sezóna, má tri týždne voľna a musí dať telo dohromady. Takže pre mňa to bol o to väčší šok, že zrazu som skočila z preorganizovaného života do maximálnej dezorganizácie. Žijem úplne, úplne inak. Strašný extrém.

To musela byť naozaj obrovská láska. Je pravda, že váš vzťah vždy vyzeral a pôsobil úplne idylicky, no byť ženou hokejistu asi nie je len idylka. To je vyslovene, že obetujem svoj život, aby si ty mal zázemie a slepačiu.

Áno, inak to nejde... (úsmev) My sme sa ľúbili strašne mladí, dávno predtým, než sa Paľko stal hokejovou hviezdou. Samozrejme, všade sú krízy, boli aj u nás, napríklad, keď som skončila vysokú... Keby som ich začala vyratúvať, to by sme tu sedeli, jój... (úsmev) Kebyže mám hovoriť len o Palinovom živote, to bola jedna obrovská drina, od detstva. Samé tréningy po tom, ako 18-ročný vyštartoval do Ameriky, nevedel jazyk a mal sa presadiť medzi Kanaďanmi a Američanmi, kde musí byť každý trikrát lepší, aby si ho vôbec z nejakého Česko-Slovenska všimli. Keď si ľudia len prečítajú, koľko ten hokejista zarobí, a pozrú si nás, ako sme sa raz za rok ukázali na nejakej spoločenskej akcii, pri preberaní hokejových ocenení, môžu mať dojem, že je to rozprávkový život.

Podľa mňa vám to tak perfektne klapalo, lebo ste sa vlastne nevídali!... (smiech)

Áno. My sme sa na seba tešili, takto sme fungovali od osemnástich. Nemali sme čas sa hádať. Keď bol deň zápasu, vedeli sme, že ho neuvidíme. Ráno tréning, prišiel domov, dal si obed, ľahol si spať, a keď sa zobudil, išiel na zápas a prišiel až v noci. Bol to rutinný a stereotypný život, ale bol krásny. Ja som tam bola pre Paľka, aby mal zázemie, jedna vrcholová kariéra v jednej rodine je až-až. Vrcholový športovec podlieha veľkým tlakom, aj psychickým, idú po ňom tréneri, novinári. Akoby sme to vedeli, kurník. Hneď ako som ho prvýkrát uvidela, vedela som, že toto je môj muž. Bolo mi dopriate prežiť si krásnu lásku, uvedomujem si, že niektorí takú nezažijú celý život. Doteraz čerpám z toho, čo mi dal. Žijem z toho, ako ma ľúbil.

My sme vyrastali v Dubnici nad Váhom. Keď som mala nejakých šestnásť rokov, išla som na zmrzlinu. Bola jediná v meste, tam sme sa stretávali všetci. Už sme sa registrovali predtým, presnejšie, mne sa strašne páčil. Ani neviem prečo. Vždy chodil okolo nášho paneláku smerom na zimák a ja som sa naňho iba tak pozerala. Tak ako na mňa pôsobil vtedy, pôsobil na mňa celý život.

Ľudia tým asi skôr mysleli, že otupí ten najväčší žiaľ. Tam som bola pred rokom. Utápala som sa v slzách a dnes dokážem fungovať. Ale mám to v hlave 24 hodín denne a stále mám aj dni, keď mi to celé nedochádza. Telo je zázračná mašinka, vytvorí si všelijaké stavy, aby sa ochránilo. Pamätám sa na pohrebe, a vlastne aj tesne PO, som bola úplne duchom neprítomná. Neviem, kde som bola, ale všetko som sledovala z takej diaľky, akoby sa ma to ani netýkalo.

Teraz mi je lepšie tu, lebo tu mám najbližších. S Palinom sme prežili skoro všetky tie roky v Amerike, tu sme boli málo, len v lete. Až sa bojím do Ameriky ísť, jasné, že tam máme plno známych, ale všetko by mi to došlo. Tu sme toho spolu až tak veľa nezažili, náš život bol tam. A bojím sa lietať. Vždy som sa bála a Pali sa mi smial, že bože, zlatko, zas ideš dýchať do sáčku... (úsmev) Neviem, kedy budem schopná to prekonať, možno sa to samo vyvinie. Ani nemám strach z toho, že by padlo lietadlo, skôr z toho, že sa mi začne vybavovať Palino. Mám nočnú moru, keď sa mi začne v hlave vynárať, čo tam mohli prežívať tých posledných pár sekúnd... Odháňam si to, ale obávam sa, že hneď ako by som sa pripútala, ja by som sa stala ním, bojím sa tých myšlienok. Upokojujem sa tým, že podľa lekárskej správy netrpeli, ale... Nemám to v sebe vôbec spracované.

Najviac mi pomohli rodičia. Oni dvaja zabezpečovali, aby som vôbec mala čo jesť. My sme s našimi v podstate nikdy nešli do hĺbky tejto veci, potrebovala som ich a boli tam pre mňa. Myslím, že aj ja tak raz budem fungovať. Keď deti budú potrebovať pomoc, zabezpečím základné veci. Mama varila, otec nakúpil, poupratovali, a čo sa týka psychiky, to som si akosi pomohla sama. Aspoň v začiatkoch. Ja som si to musela odsmútiť, odplakať, nedokázala som dokonca komunikovať ani s najbližšími kamarátkami. Stáli pri mne, písali mi, to ja som sa vzdialila od všetkých... do seba. Potom postupne po mesiacoch som sama chytila telefón a začala som komunikovať. Ak sa hovorí, že životné situácie preriedia priateľov, u mňa sa to nestalo.

Cítiš podvedome, že sa ľudia na teba pozerajú s ľútosťou? Predsa len, Trenčín nie je L. A... Ty máš v sebe čoho najviac? Krivdy? Hnevu? Ľútosti?

Áno, je to v tých pohľadoch. Mne to prišlo ako krivda nie kvôli sebe, ale kvôli Paľkovi. On si to absolútne nezaslúžil a seba som neriešila. Stále som si hovorila, že to bol človek so zlatým srdcom, že takíto ľudia by nemali takto umierať... To som cítila ako krivdu. A to sa týkalo jeho aj všetkých tých chalanov. Potom som mala tendenciu ľutovať sa, ale to trvalo pomerne krátko. Ja som plakala za Palinom.

Ty si taká netradičná vdova. Vypichnime len Vendulu Svobodovú alebo Nigellu Lawson. Tie sa po smrti svojich manželov pohli ďalej veľmi rýchlo... pre verejnosť až škandalózne rýchlo.

Áno, aj ja poznám veľa takých prípadov. Každý je asi ináč „zložený“. (úsmev)

No a ty nerobíš nič škandalózne. Ani sa nechystáš?

(smiech) Nie, ja som neškandalózny typ. Musím dodať, že ja tie ženy neodsudzujem. Vôbec. Každý sme úplne iný. A rozhodne nie je vdova ako vdova. Každá mala iný vzťah, iného muža, iný život, sú to neprenosné veci. Ako kto žil, ťažko povedať. Ja som stratila najlepšieho kamaráta, prežili sme spolu celý život. Seba do budúcnosti vidím len samu. Nechýba mi nikto, nemám potrebu hľadať žiadneho muža, náhradu, absolútne. Lebo cítim Paľka stále akoby prítomného a dúfam, že ešte dlho budem. Nechýba mi mužská spoločnosť, chýba mi on. Premietam si stále v hlave, čo by povedal, keď hrajú jeho obľúbenú pesničku, poviem mu: Palino, počuješ to? On je so mnou. Stále.

Každý mi to hovorí... Ale ja si nedokážem takúto verziu ani predstaviť. Aby som to všetko v pokoji prežívala, potrebujem tú svoju samotu. Skôr by ma to vykoľajilo, momentálne. Možno mi je súdený vzťah na dôchodok, ktovie.

Vytvorila si si nejakú upokojujúcu teóriu, prečo sa stalo, čo sa stalo?

Dlho som hľadala prijateľné vysvetlenie pre seba, aby som to dokázala aspoň čiastočne prijať. Celé tie mesiace som veľa čítala, pátrala a dospela som k názoru, že asi je to tak, že osud, či už si ho vybral Palino pri narodení, alebo sa to stalo časom, je viacmenej pre každého z nás daný. Možno mal, poviem príklad, zomrieť mladý. Keby sa to nestalo takto, skolila by ho, opäť príklad, hrozná choroba. Že by mi pred očami umieral päť rokov... Možno si jeho duša vybrala takúto cestu. Hoci niekedy v slabej chvíli si poviem, že aj tých päť rokov by som radšej brala. Len aby tu ešte bol. V jednej knižke som si prečítala, že tragédia je požehnaný stav. Strašne som sa na tej vete vytočila a nedokázala som ju stráviť. Vravela som si: Prosím?? To ako môže niekto napísať?! Potom som nad tým dlho premýšľala. Čítala som aj, že tie vyspelé duše, ktoré si tu už všetko urobili, čo mali, majú dar odísť mladé, nemusia sa tu toľko lopotiť... (úsmev) Mám svoje teórie a snažím sa v nich nájsť pokoj.

Tak poďme na skok do troška ezoterickej roviny. Zachytávaš niečo „z druhého brehu“? Čisto polopatisticky povedané, ozval sa ti?

No jasné. (úsmev) Paľko nám dal toľko znamení. Napríklad máme doma také schody, nad nimi je svetlo na „čidlo“, ktoré sa rozsvieti na pohyb. Koľkokrát sa stane, že začne blikať a žiadny pohyb tam nie je... Alebo nad kuchynským stolom. Niektorí ľudia možno na takéto témy zareagujú, že mi asi šibe, ale pre mňa je to svojím spôsobom prirodzené. A hlavne, čo som začala mať najnovšie, to sú sny. Nikdy som sa snom nevenovala, ale potom som sa začala a zistila som, že v spánku je naša duša veľmi ľahko „navštíviteľná“, je k nej jednoduchší prístup. Prvé sny po tom, keď sa to stalo, to boli vyslovene posolstvá. Palino do nich za mnou chodil a bol neskutočne neoblomný. On, s ktorým sa vždy dalo dohodnúť a v reálnom živote neoblomný takmer nikdy nebýval. V týchto snoch sme kráčali po hrádzi a ja som mu vravela, Palino, však tam nechoď, nenastúp zajtra na to lietadlo, presviedčala som ho. A on mi vravel, nie, zlatko, to sa nedá. Mala som ich niekoľko a zakaždým mi jasne dával najavo, že nebola iná možnosť. Potom som začala mať živé sny, krásne. Na lúke, kde sme sa prechádzali, rozprávali. A keď sa začali opakovať, zrazu som si začala uvedomovať, že aha, som v sne. Vtedy je možné začať si tieto sny istým spôsobom programovať... alebo nazvime to modelovať. A to je úžasné. Akurát potom sa z toho prebrať... ten deň mám veľmi zlý. Prichádza to raz za mesiac. Keď sa z takéhoto sna zobudím, celý deň som na rozhraní sna a reality. Neviem sa upratať. No stále si hovorím pred spaním, prisni sa mi, zlatko. Alebo Palinova mladšia sestra Monika, boli spolu veľmi prepojení. Vždy mu robila kávu. A robí mu tú kávu doteraz. Každý deň. Nechá ju vychladnúť a potom sa na nej vytvárajú také obrázky, že to je neuveriteľné! Samé srdcia. (Pozeráme na mmsky v Majkinom telefóne a naozaj:), pozn. red.) Keď si to potom rozprávame, sme za to vďačné, že máme aspoň toto. A tým, že sa to deje toľkým ľuďom okolo mňa, sa uisťujem, že nie som úplne mimo. Keby som v tom bola sama, trocha by som o sebe zapochybovala... (úsmev) Nechcem povedať, že z takýchto vecí žijem, ale pohladia mi dušu.

Ty si strašne mladá, Majka. Veď najlepšie roky máš ešte len pred sebou.

Ani nehovor. Toto ma vydesilo najviac. Aj som si vravela, prečo nemám aspoň päťdesiat? S Palinom nám bolo v podstate súdené byť spolu len počas hokeja, on mal odohrať už len poslednú sezónu a strašne sme sa tešili, že budeme konečne žiť ten normálny klasický život. Ja som chcela toto všetko zažívať už s ním. To sú také ťažké situácie... Keď vidím deti, malého, že prinesie dobré známky, že Zarka má tanečné vystúpenie... Toto nám nebolo dopriate. Tým, že Palino od detstva poznal len hokej a tréning, on si tú rodinu veľmi vážil, preňho sme boli všetko. Ja som mala klasické dobré detstvo, najmladšia Majka, pre mňa to bolo normálne. Palino zbožňoval nedeľné obedy, rodinné výlety, pohodu, užíval si to. Som rada, že sme sa aspoň stretli takí mladí, to bol dar. My sme sa pri sebe menili, ale keď sme sa stretli, vzájomne sme sa videli takí, akými budeme.

Keď sa obzriem, čo som robila za posledný rok, vidím, že som stále písala a maľovala. A nič iné ma nenapĺňalo, asi to bola duševná terapia. Už aj predtým som maľovávala, a keď som si to rekapitulovala, vždy to bolo vtedy, keď mi nebolo dobre. Toto mi robí veľkú radosť. Viem si predstaviť, keď budem staršia, mať nadáciu pre vdovy. Teraz na to nemám silu, mám dve malé deti, moja energia ide tam. Keď budú väčšie a budem mať viac času, mám víziu, že pomôžem iným. Lebo viem, čo to je, prešla som si tým teraz. Keď žene zomrie manžel, začne sa dedičské konanie a všetko sa pozastaví. Tie ženy, ktoré zostanú povedzme bez jediného živiteľa a možno aj ten jeho príjem bol malý, sú odkázané na úrady, čo je veľmi zdĺhavý proces. Mne to trvalo vyše roka. Mala som však šťastie, že Palino pre nás zarobil počas svojej kariéry, takže som nezostala celkom bez prostriedkov ako kopec žien.

Keby sa podpisovala petícia, či platí, že čo nás nezabije, to nás posilní, podpísala by si?

Veľa ľudí mi hovorilo, ty to zvládneš, ty si silná. To je možno pravda, ale za akú cenu? To je to. Vnútorne musíme byť silní, aby sme prežili, ale tá cena je vysoká.

Majka Demitrová exkluzívne: Deti mi ukázali, že to ide

Výber pre vás

Majka Demitrová exkluzívne: Deti mi ukázali, že to ide

Súvisiace články

Pavol Demitra († 36): V nebi je so svojím synčekom

Jediná útecha Majky Demitrovej: Paľo žije v ich deťoch

Výber pre vás