Za trénerom slovenskej hokejovej reprezentácie Vladimírom Vůjtekom (65)  sme sa vybrali do českých Klimkovíc. Vítala nás nielen manželka Magdaléna (64), ale aj fanúšik, ktorý meral cestu z Prievidze, aby osobne vyjadril vďaku za striebornú medailu. Tomu sa povie fanúšik.

Máte zrátané, koľkokrát ste sa za ostatné dni fotili s priaznivcami, koľko autogramov ste rozdali a koľko rozhovorov poskytli?

V: Ťažko sa to dá spočítať, ale bolo toho dosť. Tým, že vo Fínsku sme boli mimo všetkého diania, len čo-to sme si pozreli na internete, netušili sme, čo nás tu čaká. Vôbec som nečakal, že celé Slovensko bude na nohách, že nás príde osobne pozdraviť a poďakovať nám toľko ľudí. Bolo to veľmi spontánne. Ľudia nás zastavovali, vystupovali z áut. M: Ja som to všetko sledovala doma. Mala som totiž návštevu z Ruska, preto som nemohla vycestovať. Keď som videla tie davy, to bol masaker. Bola som dojatá. Vychutnávala som si to pred obrazovkou a som na neho pyšná. Kde som prepla, videla som tento známy ksicht. (smiech)

Aj ste si povedali, že už bolo toho humbugu dosť?

V: Bolo toho veľa, ale patrí to k tomu. Na druhej strane, vždy je to takto lepšie ako potichučky v noci odísť, aby nás nikto nevidel. Teším sa, že sme urobili ľuďom radosť a priviezli striebro.

M: Pripravila som mu jeho obľúbeného pečeného králika. Keď som ho večer už z kuchyne videla, že odomyká dvere, vyletela som, skočila mu okolo krku, vybozkávala ho a poďakovala mu.

Musí byť dobrý tréner zároveň i dobrý psychológ?

V: Ťažko povedať. Niektorí nedajú na psychológiu a majú tiež dobré výsledky. Záleží na mužstve, na hráčoch, taktike i spôsobe komunikácie. Ja sa na psychológa rozhodne nehrám. Som prirodzený. Nie som na veľa rečí, ale ak ide o vážne veci, zoberiem si hráča bokom a na rovinu si to vydiskutujeme. Dôležité je poznať svoj tím. Keď som prišiel na Slovensko, nikoho som nepoznal. Dlho mi trvalo, kým som si zapamätal ich mená a vedel k nim priradiť aj tvár. Na ľade som ich poznal podľa štýlu korčuľovania, ale keď si dali dole helmy, zase som nevedel, kto je kto. (smiech)

Kto je doma najväčší odborník na hokej?

V: Manželka. (smiech) Presne vidí, či bol faul alebo nie, kto urobil chybu. M: Náhodou, len sa veľmi nesmej. Veď už si ma aj pochválil, lebo si nečakal, že som taká odborníčka.

V: Keď má chytré reči. (smiech) M: To len zo žartu. Ale už som musela aj z izby odísť, keď hrali Česi proti Slovákom, ktorým som držala palce, lebo to nemohol zniesť.

V: Vôbec nie. Moji rodičia celý život tvrdo pracovali. Mali sme doma kravy, prasatá, kozy, sliepky, králiky. Skrátka všetko, čo sa dalo. Mama bola v domácnosti, starala sa o statok, o mňa i staršieho brata a otec okrem toho pracoval ako obrábač kovov. Mal ťažký život. Želal si, aby sme šli v jeho šľapajach, ale ani jedného z nás to nezaujímalo. Nebol z toho nadšený. Vždy ma vyháňal z ihriska. Keď som v sedemnástich hral svoj prvý zápas za mužov, ani som sa s tým doma nepriznal. Otec sa to dozvedel a prišiel sa pozrieť. Odvtedy bol veľký fanúšik. Brat sa venoval atletike.

Ako deti ste teda po škole hodili tašku do kúta a rodičia vás hnali pásť kozy, dojiť kravy?

V: Do ničoho nás netlačili, ale pomáhali sme im. Išlo predovšetkým o sezónne veci, keď sa zbierala úroda. Inak sme po škole bežali skôr na ihrisko. Klimkovice boli kedysi malá dedinka, kde bolo 23 chalúp a zopár detí. Všetci sme sa poznali. V lete sme spoločne hrávali futbal, v zime na rybníku zas hokej. Mal som spokojné detstvo.

V: Spočiatku to nebol ani sen. S hokejom som začal až v pätnástich, keď som chodil na učilište. O tri roky na to som už hral za mužov vo Vítkoviciach. Veľmi rýchlo som sa vypracoval. Dlho som však nevedel, čo tento šport obnáša. Ani som len netušil, že sa to hrá za peniaze. Pamätám si, že ešte pred odchodom na vojnu som odohral nejaké zápasy, od trénera som dostal 180 korún a povedal mi, aby som ich neprepil, ale dal ich mame na prilepšenie. Hokej som aktívne hral do tridsaťpäťky. Potom som s tým skončil, lebo ma to nebavilo. Bol som v tom čase v druhej lige a stratil som motiváciu. Týždeň na to, ako som s hraním prestal, dostal som ponuku trénovať a robím to už tridsať rokov.

Vladimír Vůjtek s kapitánskym céčkom ako hráč Dukly Trenčín.

Manželka sa o tento šport začala zaujímať, až keď ste sa spoznali?

M: Nie, pravidelne som chodila na štadión Dukly Trenčín, kde aj Láďa počas vojenčiny hral. Vtedy bol ešte otvorený štadión a neraz sa v zime počas zápasu stalo, že hra bola prerušená a hráči si sami odhadzovali sneh, aby mohli zápas dohrať. V: Vtedy si už vedela, že hokej sa hrá s pukom. (smiech) M: Po hokeji sme chodili na takzvané čaje o piatej a tam sme sa do seba zadívali. Keď ho prevelili do Ostravy, tak som mu povedala: „Buď sa zoberieme, alebo sa rozídeme.“ V: Dala mi nôž na krk. (smiech)

Taký nôž by chcel mať nejeden chlap, veď ste spolu 43 rokov.

V: Neviem. (smiech) Vtedy toľko mladých ženských za nami chodilo...

Po svadbe ste sa z Trenčína presťahovali na manželovu rodnú Moravu. Ako ste si tu zvykli?

M: Veľmi rýchlo a myslím, že som sa pomerne dobre naučila hovoriť po moravsky. Presne si pamätám, ako som sem prvýkrát prišla. Bola strašná zima, maminka už mala pre mňa nachystané teplé papuče. Láďo mi však nepovedal, že majú hospodárstvo. Bola som šokovaná, ale nezľakla som sa statku, ani práce okolo neho. Do rodiny ma fantasticky prijali. Asi tri mesiace sme žili s jeho rodičmi, potom sme dostali byt a presťahovali sa do Ostravy. Vtipné bolo, ako ma prvýkrát nechali, aby som navarila obed pre celú rodinu a oni išli na pole. Moja reakcia bola: „Kde máte kuchársku knižku?“ Takže prvé, čo som uvarila pre všetkých, bola šošovicová polievka a zemiakové knedle so slivkami. Boli nadšení.

V: Ale kdeže. Načo som sa ženil? M: Akurát kávu zvládne. Raz takmer pripálil párky. Zaspal a z hrnca mu vyvrela voda.

Hádam každý, kto sa s vami stretne, vraví, že pôsobíte vyrovnane, veľmi pokojne. Skutočne vás nič nerozhádže?

V: Keď som bol mladší, stalo sa, že som vypenil. M: Dusí to v sebe a potom, keď sa v ňom emócie nahromadia, vybuchne. Aj doma sa to občas stane. V: Vekom i skúsenosťami som sa naučil diplomacii, hoci občas ujdem. Dobre viem, že pravda a úprimnosť sa nenosia, preto, ak chcem veci otvorene pomenovať, zvažujem, či chcem ísť do problémov. Kedysi som zo seba vystrelil všetko, čo som mal na jazyku. Nie vždy to našlo pochopenie.

Aj manželka je taká „pohoďáčka“?

V: Ona je Slovenka. To hovorí za všetko. (smiech) M: Niekedy som ozaj neznesiteľná. Viem to o sebe.

Mali ste božskú trpezlivosť aj pri výchove dcéry a syna?

V: Bol som s nimi veľmi málo. Vychovala ich hlavne manželka. Do nášho vzťahu som vstupoval s tým, že hokej bude na prvom mieste. To bola vlastne moja podmienka. Je to ako droga. M: S deťmi nebol problém. Dalo sa všetko zvládnuť, hoci som bola na to sama. Viedla som ich k samostatnosti. Najťažšie pre mňa bolo, keď odišli z domu. Prvý odišiel syn do USA a keď aj dcéra doštudovala, išla za ním. Neodhovárala som ich od toho, vedela som, že im to môže len prospieť, ale bolo mi smutno. Našťastie, prekonali sme to.

Máte štyri vnúčatá. Užívate si ich inak ako vaše deti?

M: Určite áno, je to úplne iné. V: Ale kdeže, ona ich chce vždy len vychovávať. Napomína ich, že nemajú upratané veci, izba nie je v poriadku. Ty sa máš s nimi len hrať a nie ich vychovávať. M: Keď ich rodičia na to nemajú čas, musím zakročiť. Už sú všetci veľkí. Od dcéry Šárky máme 12-ročnú Kiaru, ktorá sa venuje tenisu a vo svojej kategórii je na Slovensku na desiatom mieste. 10-ročný Ryan sa ešte rozhoduje, či to bude hokej alebo tenis. Syn Vladimír má 15-ročnú Vanesku, ktorá je tiež veľmi šikovná a 9-ročného Maxima. On je veľmi zvláštna povaha. Skúša robiť všetko, ale keď mu to nejde, skončí s tým.

Ak by ste dnes netrénovali, čím by ste sa vedeli uživiť?

V: Neviem, čo by som robil. Na strednej som sa učil za drevomodelára. Dnes je to však práca, ktorá nie je žiadaná. Pri prerábaní domu som ale tieto zručnosti využil. Neskôr som si urobil aj strojnícku priemyslovku a nakoniec som v tridsiatich siedmich začal chodiť do Prahy na univerzitu, kde som študoval trénerstvo. Som rád, že sa celý život motám okolo športu. Dostal som od života skutočne viac, ako som očakával. A čo by som robil dnes, ak by nebolo hokeja? Asi by som bol na dôchodku a chodil na pivo. M: To chodíme i tak. (smiech)

M: Že je skvelý manžel, dedo. Je veľmi úprimný a vôbec, že je. V: Ako manželka výborne zvládala domácnosť, prácu i deti, keď boli malé. Vychovala ich prakticky sama, keďže som bol vždy preč.

Vie tancovať? Trošku. Naučila som ho čardáš či polku.

Zlozvyk, ktorý vám na ňom prekáža? Nie je to zlozvyk, ale nemám rada, keď má dlhé vlasy.

Nevýhody manželstva so športovcom? Je to kočovný život.

Manželia Vůjtekovci: Aký je hokejový tréner mimo klziska?

Výber pre vás

Manželia Vůjtekovci: Aký je hokejový tréner mimo klziska?

Súvisiace články

Juraj Slezáček z Paneláka: Z testu pre deti vyšiel ako debilný!

Spoveď Jany Hospodárovej: Stojím len o veľkú lásku

Monika Hilmerová: Keď ma Jaro zbalil, dotancovali sme

Výber pre vás