Marek, ty si z lekárskej rodiny. Nemali doma námietky voči povolaniu herca, ktoré si si vybral?

Môj otec je veľmi liberálny človek, on sa k tomu príliš nevyjadroval. No a mama si možno myslela, že ma to prejde. Určite to však bolo pre rodičov prekvapenie, lebo nikdy nič nenasvedčovalo, že by ma to ťahalo k herectvu. Na škole som nerecitoval, nepatril som k zabávačom. Bol som introvertný knihomoľ, bavil ma dejepis, história a sníval som o povolaní archeológa.

Herectvo je v mojom prípade jedna veľká celoživotná náhoda. Jednoducho „sa mi to stalo“. Do dnešného dňa nie som presvedčený, že som sa rozhodol správne. Keď sa s odstupom času snažím pomenovať dôvody svojho rozhodnutia, asi v tom najvýraznejšiu úlohu zohralo obdobie socializmu, v ktorom som ako dieťa a tínedžer vyrastal. Prostredie umenia a divadla mi v tých časoch pripadalo ako jediné, kde sa človek mohol cítiť relatívne slobodne.

Aký bol tvoj prvý kontakt s divadlom?

V druhom ročníku na gymnáziu ma jeden konškolár, dnes známy dramaturg, dotiahol na konkurz do amatérskeho muzikálového štúdia Biele divadlo. Samozrejme, že ma nezobrali, bol som typické „prašiakové“ drevo z ulice... (úsmev) Na ten konkurz dodnes spomínam ako na jeden z mojich najväčších trapasov.

Ale tým, že sa prihlásilo málo chlapcov, mi o týždeň zavolali, že to so mnou predsa len vyskúšajú. No a tak sa to celé začalo. V nasledujúcich rokoch som pozažíval ešte mnoho situácií, keď som sa ocitol na rázcestí a vyzeralo to, že herectvo nebude to povolanie, ktorému sa budem v živote venovať. Následne sa však vždy stalo niečo, čo ma k nemu pripútalo ešte viac.

Zaujímavé je aj to, ako si po škole odišiel do všelijakých mimobratislavských divadiel. Nemal by mať herec métu SND?

Tak ono to kedysi aj bola méta a byť členom SND by mal byť vrchol umeleckých ambícií na ceste každého herca. Musím sa však priznať, že mňa vydesila predstava, ako by som sa hneď po absolvovaní VŠMU stal členom SND a po x rokoch by ma odtiaľ už iba vyniesli nohami napred. Vždy som sa chcel, aj ako začínajúci herec, čo najviac v divadle vyhrať. Vyskúšať si, zažiť a nabrať skúsenosti. A je mi jedno kde. Pôjdem jednoducho tam, kde bude o mňa záujem a pre mňa ako človeka a herca to bude mať zmysel. Nepotrebujem sedieť doma „za pecou“ v Bratislave a v kaviarňach čakať na príležitostné šteky a kšeftíky z prostredia hlavného mesta.

Nepotrebujem byť členom SND alebo nejakého kamenného divadla len preto, aby som to mal pyšne zaznačené v životopise, a pritom tam zabíjal čas v divadelnom bufete alebo šatni a čakal na dvojvetový štek na javisku. Uvedomoval som si, že to, čo prácou na sebe nezískam hneď na začiatku, neskôr už nikdy nepríde. Dnes si možno aj preto môžem dovoliť ten luxus byť herec na voľnej nohe a vyberať si z ponúk, hoci už možno zajtra, ako sa hovorí, po mne „pes neštekne“.

Mňa na umení a divadle najviac baví, keď môžem spolupracovať s ľuďmi, ktorí so mnou chcú spolupracovať. Nie byť „trpený“, i keď v teple zamestnaneckého pomeru, a potom so zbožným očakávaním sledovať obsadenia, že či budem hrať, alebo nebudem hrať... Herecké povolanie je o závislosti na ponuke; čím som starší, tým ťažšie to znášam. Pre chlapa, otca rodiny, je to ubíjajúce, čakať, kto ma vyzve do tanca.

Marek Majeský o svojej hereckej kariére: Neviem, či som sa rozhodol správne

Výber pre vás

Marek Majeský o svojej hereckej kariére: Neviem, či som sa rozhodol správne

Súvisiace články

Spoznáte ho? Herec z Búrlivého vína sa preslávil ako rozprávkový princ

Fešák Braňo Deák z Búrlivého vína: S čím sa musel v živote zmieriť?

Pohodlie veselej babičky: Ako býva Eva Rysová z Búrlivého vína?

Výber pre vás