Nie je tých funkcií na jedno 22-ročné dievča trochu priveľa?!

Človek, ktorý sa na mňa pozerá z diaľky, si môže myslieť, že veľa času na seba mi neostáva. Pravda však je, že sa mimoriadne snažím povinnosti selektovať. Odkedy som mamou, je pre mňa rodina prvoradá. Dokážem veci zrazu aj odmietať. Vrátane toho, za čo som v minulosti bojovala silou-mocou. Som ambiciózny typ človeka, neviem si predstaviť život bez snov a chcem si ich splniť, keď viem, že na to mám. Ale nad tým všetkým stále stoja priority a hranice, na ktoré nedám dopustiť.

Si z Trnavy, ale žiješ v Bratislave. Ako dlho?

Prišla som sem v pätnástich študovať konzervatórium. Žila som na internátoch a neskôr aj na bytoch s kamarátkami. Čiže od rodičov som preč už sedem rokov.

To vysvetľuje mnohé... Pôsobíš totiž maximálne samostatne a dospelo!

Som zvyknutá riešiť si svoj život. Rodičia ma totiž podporovali skôr psychicky. Nikdy ma neťahali za ručičku a neupozorňovali všetkých, že na niečo mám talent. Možno aj preto je život, ktorý vo svojom veku žijem, pre mojich rovesníkov nepredstaviteľný. Nehovorím, že to mám úplne jednoduché, ale netvrdím ani, že skĺbiť prácu a rodinu je nereálne.

Cítiš sa v porovnaní so svojimi rovesníkmi vekovo „posunutá“?!

Väčšinou mi ľudia tipujú tak o 5 rokov viac. V tomto smere viem občas svojou dvadsaťdvojkou poriadne zaskočiť. Neviem, čím to je, ale ja som už počas štúdia nechodila do školy s tým, že som hneď po návrate domov odhodila tašku do rohu a už som sa len flákala. Mala som rôzne krúžky, kapelu, stretávala som veľa ľudí, chodila som na súťaže. Netvrdím, že sa s rovesníkmi neporozprávam, ale všetky moje kamarátky majú okolo tridsiatky. A ja sa často cítim na ich vek. Ale nie v zlom!

Nechýba ti študentský život?

Vôbec nie som párty typ. Nemusím ani diskotéky, ani žúry, ani akcie. Kým ľudia sa čudovali, prečo som sa rozhodla rodiť v takom nízkom veku, mne to prišlo úplne normálne. Všetko, čo sa v mojom živote udialo, bolo spontánne. Že žijem tak, ako žijem, je moje slobodné rozhodnutie a ja si za ním stojím.

Hugo je jednoznačne roztomilé jedenapolročné rozhodnutie... Aký je?!

Je to taký malý objaviteľ. Všetko ho zaujíma, miluje knižky, hovorí prvé slová, vie si zapnúť svoje obľúbené CD a potom tancuje. Nie je s ním žiadny problém. Dokonca tvrdím, že sa s ním dá dohodnúť. Má fázy, kedy sa rozčúli, dupká nožičkami, trucuje. Vtedy si ho posadím, on spozornie a porozprávame sa. Stáva sa to však málokedy. Cítim to ako obrovské požehnanie a výhodu, že mi môj syn dovolí robiť to, čo ma naozaj baví.

A povedz, že ešte aj po nociach spí!?

Navyše! Nechcem provokovať matky, ktoré toľko šťastia nemajú. Mám kamarátky, ktoré mi zakazujú chváliť sa, koľko som v noci spala. Hugo totiž od druhého mesiaca spí kompletne celú noc. Kto vie, aké bude druhé, tretie, ale som rada, že prvorodený je taký, aký je.

Druhé? Tretie? To ste až takto s Marošom pokročili?

Sme obaja z veľkých rodín. Rovnako sme zo štyroch súrodencov. A naším spoločným snom je mať veľkú rodinu. Páčia sa nám tie spoločné grilovačky a obrovské oslavy.  Keď prídeme ku Kachútovcom, je tam tridsať ľudí, a to je len najbližšia rodina! Preto sme do budúcna na podobný scenár nastavení, teraz je to už len o vhodnej konštelácii hviezd.

V začiatkoch tvojej kariéry sa často spomínalo, z akej si slušnej, kresťanskej rodiny. Spievala si v gospelovej kapele. Bola si pomaly za sväticu. A potom sme zistili, že chodíš s vlastným producentom, ktorý sa údajne kvôli tebe rozvádza, krátko nato si otehotnela... Nežiješ jemne neštandardne oproti tomu, čo sa od teba očakávalo?!

Je logické, že som chvíľu bola v morálnom odsúdení. Bežne som odpovedala na otázku Ako si mohla?! Prišlo mi tiež veľa nepríjemných mailov. Veľmi ma mrzelo a bolelo, že veriaci ľudia sa vtedy situáciu nesnažili pochopiť. Automaticky mnou opovrhli. Osobne to vidím tak, že skutočne nepochopili, čo Boh od nás žiada. Podľa mňa totiž chce, aby sme na tomto svete vzájomne súcitili a akceptovali sa. Pochopiteľne, ako malá som chcela rozprávku, chcela som žiť podľa toho, ako sa to niekde hovorí a píše. Chcela som manželstvo, aké majú moji rodičia. Ale láska je láska! A láska je silnejšia než čokoľvek iné. Nedalo sa predpokladať, že práve takto sa niekedy vyvinie môj život, ale som zaň úprimne vďačná. Pretože sa nemám na čo sťažovať, ani sa za čo hanbiť. Žijem v milujúcom partnerstve, s milujúcim mužom, ktorý na mňa nedá dopustiť.

O. k., ale napriek všetkému, v očiach časti verejnosti si rozbíjačka manželstiev. Ako s tým žiješ? A ako to vlastne bolo naozaj?

Stará fáma, ktorú si ľudia dali dokopy. Keď zistili, že Maroš je rozvedený, tak som za to automaticky mohla ja. A pritom bol rozvedený už dávno predtým, ako sme sa spoznali. Stretli sme sa ako dvaja slobodní ľudia bez akýchkoľvek záväzkov. Verím v teóriu a žijem podľa toho, že nech sa už v minulosti stalo čokoľvek, vždy sa dá spraviť jedna veľká biela čiara a začať odznova. Okrem toho, nikto nemá právo nikoho súdiť a hľadať na iných chyby predtým, než sa sám na seba pozrie do zrkadla a prizná si pred sebou všetky svoje chyby. Ale mám, našťastie, pocit, že ľudí, ktorí to chceli kedysi riešiť, to už prestalo baviť alebo si našli inú obeť. Veľa sa zmenilo, keď sa narodil Hugo. Odvtedy nás všetci začali vnímať ako rodinu. Najdôležitejšie je, že hlavne moje okolie už dávno zabudlo, čo sa kedysi narozprávalo. Keď nás vidia spolu, nie je o čom. Preto som vďačná, že mám blízkych, ktorí žijú tým, čo sa deje teraz, a nie tým, čo bolo. Riešiť minulosť je záhuba.

Ako vás berú tvoji rodičia?

Zo začiatku to bolo ťažké. Sama som nevedela, ako im to povedať, aby pochopili. Niekoľko týždňov som sa ich snažila presviedčať, že nejde iba o letný úlet z oboch strán, ale že to spolu myslíme naozaj vážne. Prijali našu situáciu, Maroša si veľmi obľúbili. Pochopiteľne, veľa sme sa spolu rozprávali aj o svadbe, ale rešpektujú našu úsmevnú dohodu, že sa vezmeme, až keď budeme kompletná rodina. Svadba tak nebude len pre Huga, chceme totiž, aby sme na nej už boli všetci.

Na jeseň štartuješ novú etapu svojej kariéry, vydávaš druhý album a avizuješ zmenu. Čo ťa k nej doviedlo?

Hlavné je, že som si na ten album nechala čas. Bolo asi aj prirodzené, že som veci po pôrode nechcela komplikovať, no už nastala vhodná chvíľa. Fascinuje ma proces prípravy a tvorby, keďže som z väčšej časti autorkou svojich pesničiek. A určite nie som ten typ speváčky, ktorá bude hrať dvadsať rokov to isté dookola a nepohne sa ani o krok. Naopak, chcem ísť s dobou. A navyše, na svete je mnoho štýlov a žánrov, a keďže žijeme len raz, baví ma skúšať a kombinovať, objavovať. Páči sa mi momentálny dance a aj vďaka tomu som v období, keď chcem ísť čiastočne preč od veľkých, melancholických pesničiek. Okrem nich nahrávam energiou naplnené songy a budem mimoriadne rada, keď ľudia cez ne ucítia, že som šťastná a bez obáv.

Je júl, v akom stave je momentálne tvoj album?

Každú voľnú chvíľu som v štúdiu. Mám tam zbor, s ktorým nahrávame vokály, a violončelistu, ktorý mi hrá „živé“ party. Všetko musíme stihnúť do konca augusta. Ostáva nám síce málo času, ale nestresujem sa, keďže je všetko pripravené a nemá to na čom pohorieť. Už teraz sa teším na reakcie. Potešilo by ma, keby ľudia na Slovensku neboli v hudbe konzervatívni a otvorili sa novým veciam. Lebo našincom v domácej produkcii zatiaľ stačí gitarka a spev. Radi prijímajú progresívnu hudbu zo zahraničia, ale keď už Slovák vyprodukuje niečo moderné, tak je problém. A pritom aj tu sa to dá...

Pracovne máš okolo seba teraz silný tím, ktorý ti verí. Ako je to v súkromí? Čo ti dávajú tvoji ozajstní priatelia?

Momentálne je to trpezlivosť, ktorej dávka musí byť navyše nadmieru vysoká. Lebo keď sa teraz s niekým dohodnem, že sa stretneme, tak to niekedy trvá aj mesiac. V niekoľkých prípadoch som sa s priateľmi musela veľmi spontánne „rozlúčiť“. Tí ľudia zrazu odišli z môjho života. Mám nezvyčajnú prácu, ktorá si vyžaduje veľa času, a keď mi pri tom celom nejaká voľná chvíľa ostane, investujem ju v prvom rade do svojej rodiny. Niekedy úprimne ani nemám chuť ísť sa s niekým na kávu porozprávať. Som len rada, keď môžem sedieť doma na teraske, dať si tam s Marošom pohár vínka a pozerať sa, ako sa Hugo hrá na pieskovisku. To je môj najväčší pokoj.

Máš najlepšiu kamarátku?

Takú najlepšiu kamarátku v zmysle, že sa od seba na krok nepohneme, takú asi nemám. Ale mám takú, s ktorou riešim všetky veci od detských čias až doteraz. Absolútne ma pozná. Vždy rozumela mojim rozhodnutiam a bola so mnou aj v čase, keď som sa cítila sama. Je mi ako sestra. Aj preto je Hugovou krstnou mamou.

Panuje čiastočný názor, že tvojou najlepšou priateľkou je anorexia. A ty pritom ľúbiš klobásky, slaninky a fastfoody...

Nikdy som neriešila svoju váhu. Otehotnela som v dvadsiatke a vtedy sa človek možno ešte vyvíja alebo sa čerstvo dovyvíjal. Ja som vtedy bola zhodou okolností chudá. Pred pôrodom mi ani raz nenapadli otázky, ako budem vyzerať po ňom, čo budem robiť s kilami navyše alebo čo ak budem tučná?! Počas tehotenstva som pribrala 10 kíl a po pôrode mi ostali len dve. Zarazilo ma preto, že časom médiá cezo mňa neponúkli žiadnu motiváciu ani podporu ženám, ktoré možno chcú mať dieťa, ale boja sa, čo sa im po pôrode stane s postavou. Možno som naivne čakala titulok Pozrite sa, nie každá matka musí mať silnú postavu! Nestalo sa, cítila som len kritiku a nátlak, že musím jesť a jesť a iba jesť. A pritom ja jem, môžem jesť veľa, čokoľvek a na kvantá. A aj tak nepriberiem. Chápem, obviňovať niekoho z anorexie je jednoduchšie a tiež viem, že ma nikto o polnoci s vajíčkovým chlebom v ústach fotiť nebude. To by už totiž pre bulvár nebolo zaujímavé.

S víziou večnej štíhlosti sa ti potom ľahko hovorí o druhom a treťom dieťati...

V konečnom dôsledku o to nejde. Ale priznám sa, že počas tehotenstva som dúfala, že po pôrode budem vyzerať presne tak ako pred ním. Už len preto, že toho svojho muža tak milujem, že sa pre neho nechcem nijako zmeniť. Pozná ma tak, ako ma spoznal, a ja tak pre neho chcem vyzerať.

Oslovujete sa muž a žena?

Jasné! Nebaví ma používať slovo partner. A už vôbec nie slovo frajer. To sa na nás už asi nehodí, keďže sme rodina. Ale niekedy... Priznám sa, máme chvíľky, keď ho tak oslovím. Ty môj frajer!

Aký je tvoj najväčší profesionálny sen?

Tým, že som na konzervatóriu vyštudovala klavír, mám dosť veľa kamarátov, ktorí hrajú v orchestroch a nie je o nich, žiaľ, počuť. Chcela by som vďaka nim spojiť popmusic s vážnou hudbou. Ako speváčka teraz väčšinou vystupujem sama s klavírom alebo s malou kapelou. V blízkej budúcnosti sa vidím so sláčikovým kvartetom, neskôr s orchestrom a so zborom. To je však bod, ku ktorému treba dozrieť. Ako v živote. Vždy musí prísť tá pravá chvíľa, keď si povieme – teraz.

Mať zdravý rozum. Nezacykliť sa v pravidlách, ale vedieť počúvať aj svoj vnútorný hlas. A žiť s tým, že láska je ten najväčší zážitok, ktorý môžeme v živote zažiť.

Mária Čírová sa bráni: Nie som anorektička!

Výber pre vás

Mária Čírová sa bráni: Nie som anorektička!

Súvisiace články

Mária Čírová a Maroš Kachút: Pohodová láska

Speváčka Mária Čírová šokuje: Chcem šesť detí!

Výber pre vás