Do devätnástich žila v absolútnej anonymite. Po víťazstve v speváckej súťaži sa o ňu začali zaujímať médiá, neznámi ľudia sa jej miešali do života. V tom čase neskúsená Mária Čírová (23) všetko príliš riešila. Robila by dnes niečo inak?

Spevácku kariéru ste odštartovali debutovým albumom Búrka. Ktoré obdobie doteraz bolo pre vás najbúrlivejšie?

Našťastie som typ, ktorého aj keď postretne v živote nejaká búrka, rýchlo sa jej dokáže zbaviť. Najprv síce plačem tri dni v kuse, som deprimovaná, ale následne opäť myslím pozitívne, na zlé sa snažím zabudnúť a vyťažiť zo situácie. Takto spätne vnímam aj to, keď sa o mňa ako o neznáme dievča začali zaujímať médiá. Bola to pre mňa novinka. Tým, že som bola často úprimná, naivne som si myslela, že keď na novinársku otázku úprimne odpoviem, takto úprimne to aj všetci pochopia. Bola som skrátka neskúsená. Riešila som, keď mi chodili emaily, v ktorých mi ľudia písali, ako by som mala žiť, a starali sa mi do života. Dosť ma to mrzelo a hlavne som nerozumela tomu, prečo sa v mojom živote rýpe niekto, kto ma absolútne nepozná. Dnes by som to brala už jedným uchom dnu a druhým von. Chcem si žiť svoj život v uzavretej bublinke podľa seba, a nie podľa predstáv ostatných.

Tak aké boli tie vaše predstavy o živote, keď ste ako malá sedeli niekde so súrodencami na tráve a snívali o tom, čo bude, keď budete veľká? Videli ste svoj život zhruba taký, aký ho máte?

V podstate áno. Možno nevychádza úplne všetko tak, ako som si vysnívala, ale som spokojná aj s tým, ako to je momentálne. Som totiž ambiciózny typ, a to nielen čo sa týka kariéry, ale aj súkromia. Keď o niečom veľmi snívam, túžim po tom, viem, že raz to príde. Stojím si za svojimi rozhodnutiami a rozhodujem sa pre veci i vtedy, keby aj celá rodina so mnou nesúhlasila. Možno práve vďaka mojim pevným rozhodnutiam som dnes tam, kde som.

Takže, ak vám skrsne v hlave nejaký nápad, stoj čo stoj na ňom trváte?

Nejdem hlavou proti múru a v mnohých veciach si dám poradiť. Ale čo sa týka súkromného života, tak predsa seba poznám lepšie a len ja viem, čo je pre mňa najpodstatnejšie. Keď v srdci cítim niečo intenzívne, nikto ma nepresvedčí o opaku. Možno preto som občas prichádzala do konfrontácie s rodičmi. Práve oni si boli istí, že gymnázium bude pre mňa najlepšia cesta a neboli nadšení, že som chcela ísť na konzervatórium. Až neskôr pochopili, že som urobila správne. Tú školu som totiž milovala. Čo sa týka súkromného života, vždy som sa rozhodovala sama a im nezostávalo nič iné, len to prijať. Určite bol pre nich šok, keď som im v dvadsiatich oznámila, že som tehotná, ale zobrali to úžasne. Otec otvoril šampanské a všetci sme sa tešili.

Neviem, akí boli rodičia v mojom veku, ale myslím, že obidvaja sú dosť cieľavedomí, keďže si šli za svojimi snami a robia to, čo ich baví. Mama je dnes už na dôchodku, ale bola učiteľka. Milovala svoju prácu. Myslím, že občas by sa do školy ešte vrátila. Otec je poľnohospodársky inžinier. Aj on sa v práci našiel.

Prejavovala sa mamina učiteľská povaha aj doma?

Mama mala vždy doma hlavné slovo. Keď zavelila, muselo to tak byť. Veľkou nevýhodou bolo aj to, že v treťom ročníku na základnej bola mojou triednou učiteľkou. Vždy som musela byť všetko naučená, aby som jej náhodou neurobila hanbu. Keď som nedajbože dostala trojku z matiky, mama sa to dozvedela ešte skôr, ako som prišla domov. Čiže nič sa nedalo utajiť. Stávalo sa aj to, že keď vedela, že som sa niečo perfektne naučila a na hodine som sa hlásila, pozrela sa na mňa a povedala: „Ale veď ja viem, že ty to vieš. Dajme preto priestor iným.“ Bolo to kruté. (smiech) Vtedy som bola na ňu poriadne nahnevaná. Niekoľkokrát sme sa aj pochytili. Keď sme v triede niečo vyviedli, niekedy som si to odskákala aj za ostatných. Ale na druhej strane sme sa proti nej vedeli so spolužiakmi spiknúť.

Spikli ste sa aj so súrodencami proti rodičom?

Rodičia boli prísni, takže akékoľvek spiknutia boli väčšinou márne. (smiech) Ale dnes už viem, že to bolo preto, že nám chceli len to najlepšie. Na základnej som napríklad cez týždeň nemohla chodiť von, lebo som musela cvičiť na klavíri a učiť sa. Na strednej mi zas vždy hovorili, že na chaty mám ešte veľa času, a tiež ma nikam nepúšťali. Starší brat mohol ísť kdekoľvek a ja nikde. Štvalo ma to. Dnes sa na tom s rodičmi i so súrodencami už len zabávame. Hoci v detstve bolo cítiť, že k staršej sestre a bratovi sme ja a mladšia sestra nemali až tak blízko, dnes sme sa úplne našli. I starší súrodenci majú svoje rodiny, takže sa stretávame a dokážeme pokecať o všeličom. Páči sa mi veľká rodina. Som vďačná, že mám troch súrodencov. Aj keby sa niektorý z nich hneval, vždy mám za kým ísť. Predsa len, som taký extrovertný typ, ktorý sa z negatívnych skúseností a záležitostí dostane aj tým, že sa vyrozpráva. A keď to ostane v rodine a nevynáša sa to ďalej, je to lepšie.

On je podstatne introvertnejší. Do ničoho ho však nenútim. Ani ja nemám rada vypytovanie sa a vyrývanie nasilu. To, čo mi chce povedať, mi povie. Myslím si však, že muži vôbec nepotrebujú o mnohých veciach rozprávať. Žena síce doma očakáva, že po návrate z práce jej muž všetko vyklopí, ale oni sú nastavení inak. Treba to len rešpektovať, lebo by sme sa zbláznili. Ale to som zistila až časom, keď sme spolu začali žiť, lebo na začiatku je každý až príliš ukecaný. Eufória z nás však už opadla a vychutnávame si ten skutočný vzťah, ktorý si treba budovať celý život. Mama nám vždy hovorievala, že sa máme nastaviť na to, že deti raz opustia spoločný domov, ale partner ostáva navždy. Preto na spoločnom vzťahu treba pracovať neustále.

Nie. Možno je to tým, že pochádzame z podobných rodín, vo výchove sme teda nastavení podobne a jeden druhého v rozhodnutiach podporujeme. Hugo má len dva a pol roka a donedávna neprežil žiadne vzdory. Ešte len teraz začína s tým, že sa občas hodí o zem a trucuje. S Marošom však máme veľkú trpezlivosť a len sa na seba usmejeme, že akého veľkého chlapca už doma máme. Určite ani jeden z nás nepovolí. Len čakáme, kedy ho to prejde.

Onedlho budete mať doma možno dvoch takýchto huncútov. Pristupujete aj k druhému pôrodu s rovnakou ľahkosťou ako k prvému?

Keď som bola tehotná pred troma rokmi, nevenovala som pôrodu špeciálnu pozornosť. Z ničoho som nemala obavy. Vedela som, že najbližšia nemocnica je na Kramároch, tak pôjdem tam a niekto ma odrodiť predsa musí. Bola som si istá, že všetko dobre dopadne. Brala som to teda s veľkou ľahkosťou. Teraz je to iné, a to vďaka skúsenosti pri prvom pôrode. Nedopadlo to tak, ako som si predstavovala. Rodila som cisárskym rezom, čo som vôbec nechcela. Strašne ma to mrzelo. Práve preto si teraz dávam mimoriadne záležať na výbere lekára a nemocnice. Ešte stále nie je isté, či budem rodiť na Slovensku.

✔ Pozná už pohlavie svojho druhého dieťatka? Áno a veľmi sa z toho teší. Zatiaľ vie o tom len rodina. ✔ Ktorý kultúrny zážitok v nej naposledy zanechal silný dojem? Koncert Alicie Keys. ✔ Aké zmeny so sebou prinieslo druhé tehotenstvo? Okrem iného aj to, že je precitlivená na niektoré pachy. Napríklad jej prekáža aj obľúbený parfum. ✔ Má medzi kamarátkami rovesníčkami veľa mamičiek? Zatiaľ veľmi nie, ale teší sa, že pomaly začína trend takýchto mladých mamičiek.

Mária Čírová: Neviem, či budem rodiť na Slovensku

Výber pre vás

Mária Čírová: Neviem, či budem rodiť na Slovensku

Súvisiace články

Tehuľka Mária Čírová pózovala krátko pred pôrodom

Speváčka Mária Čírová šokuje: Chcem šesť detí!

Mária Čírová sa bráni: Nie som anorektička!

Výber pre vás