Vyrastali ste na Záhorí ako najstaršia dcéra zo šiestich Kráľovičových detí. Aké to bolo?

Krásne. Záhorie milujem a chodievam tam doteraz. Mám štyri sestry a brata. Všetci žijeme v Bratislave. Boli sme chudobní. Otecko bol roľník a mamička vidiecka krajčírka. Keď mala 16 rokov, rodičia jej kúpili šijací stroj a odvtedy šila. Dokonca u nás na dedine určovala aj módu. Ženy totiž nosili dlhé sukne. Mama však mala pekné nohy a chcela ich ukázať, tak zo sukne odstrihla. Všetci po nej opakovali.

Mala vycibrený vkus. Veľa som po nej zdedila. Ako najstaršia som si za svojich súrodencov aj veľa zlízla. Hovorili mi sprostá Mara, lebo množstvo huncútstiev od súrodencov som zobrala na seba, aby maminka nebola nervózna. Nemala som totiž rada krik. Roky utekali a dospelosť bola zrazu predo dvermi.

Kde ste boli v osemnástich?

V Martine. Na základe inzerátu v novinách som sa prihlásila na konkurz do martinského divadla chodiť zadným vchodom a to mi ostalo dodnes. Svet mi bol gombička. Určite som bola do niekoho zamilovaná a aj do mňa boli. Zaľúbená som vlastne celý život.

Onedlho ste sa spoznali s manželom.

V roku 1947 som sa prihlásila na konzervatórium do Bratislavy a o rok neskôr ma angažovali do Slovenského národného divadla. Moji profesori v škole boli na javisku moji bratia aj milenci.

Po účinkovaní v jednej hre, kde som povedala iba jednu vetu a prešla som sa po javisku, môj manžel, básnik a divadelný kritik, napísal: Zaujalo dievča v červenej baretke. Poznala som jeho tvorbu, jeho básne. Bol pyšný, že som vedela, s kým mám tú česť. Skladal mi básničky. Aj Manon Lescaut a iné divadelné hry preložil pre mňa. V lete oslávite 83 rokov. Vo vašej rodine vysoký vek nie je ničím výnimočným.

Ako obyčajne oslavujete?

V našej rodine sa neoslavovali narodeniny, ale iba meniny. Pretože jeden múdry Francúz raz povedal, že žiadna žena nemôže mať viac ako tridsať rokov. Mám teda stále 29 a tak sa aj cítim (smiech).

Aké obdobie momentálne prežívate?

Keď je človek zdravý, nič ho nebolí, nepadajú mu zuby a myslí mu to, je spokojný. Moje deti bolí chrbát i kolená a mňa nič. Iba duša ma občas pobolieva. Počas šesťdesiatpäťročnej kariéry ste sa vžili do nespočetného množstva postáv.

Splnili sa vám všetky herecké sny?

Čo som si vysnívala, to som si skoro všetko aj zahrala. Nesplnil sa mi iba jeden sen, ale to sa mi už asi ani nikdy nepodarí. Som už totiž po záruke. Ide o Annu Kareninovú. Chcela som však hrať napríklad všetky Čechovove hrdinky a aj som hrala. Keď som bola mladá, hrala som panny a zvádzané ženy, s pribúdajúcim vekom som už zvádzala ja, prichádzali veľké lásky, manželstvá, rozchody a rozvody. Na javisku sa odohrávalo to, čo v reálnom živote.

Každý herec žije svoj reálny život veľmi málo hodín, lebo vždy sa zaoberá nejakou postavou. Vtedy stráca svoju identitu a stáva sa z neho niekto iný. Keď som bola na vrchole, zaoberala som sa naraz viacerými postavami. Jednu som totiž mala v rozhlase a druhú v divadle. A večer som si domov doniesla ďalší text. Nelíhala som si do postele s vlastným mužom, ale zas to bol niekto iný.

Ocenení vo svojej zbierke máte niekoľko. Vážite si viac tie od odbornej poroty, alebo je dôležitejší potlesk publika?

Človeka poteší, keď odborník napíše, že vám to vyšlo. Ale mám radosť aj vtedy, keď si získam diváka, keď vidím, že sa so mnou smeje i plače. Ocenenia vychádzajú aj z rodinného zázemia. Ak to klape doma, ide to aj v práci. S Procházkom sme si navzájom tolerovali povolania.

Keď som mu napríklad povedala, nech sa nehnevá, že som nestihla utrieť prach, povedal, že si nezobral za ženu upratovačku. Keď sa mi pripiekol obed a deti hovorili, že varím na černoška, neokríkol ma, ale vravel, že predsa nežije s kuchárkou. Bol úžasný. Divadlo je liek na telo i na dušu.

Na javisku sa zabúda na všetky starosti. Platí to aj vo vašom prípade?

Samozrejme, musím zabudnúť na starosti. Pred štyrmi rokmi mi ráno o pol siedmej zomrel v náručí manžel. O siedmej večer som hrala v predstavení Veľké šťastie.

Nikomu som o tom nepovedala, až kým sa nezatiahla opona. Kolegovia sa ma pýtali, prečo som im to nepovedala. A ja na to, že by za mnou chodili a ja by som neodohrala hru. Na javisku som na tú strašnú bolesť zabudla. Ak človek chce, veľa zvládne.

Mária Kráľovičová: Ak človek chce, zvládne veľa

Výber pre vás