Naživo vyzeráte oveľa mladšie ako na obrazovke. Ako to robíte?

Ďakujem. Ste už druhá. Práve dnes mi pani v banke povedala to isté. Tak som jej poďakoval za kompliment. Keď som sa dozvedel, že moja seriálová postava bude staršia, tak som dumal, čo spraviť. Povedal som si, že sa nechám zarásť. Zdá sa, že to urobilo svoje.

Neurazili vás tým, že vám dali postavu o nejaké to desaťročie staršiu?

To určite nie. Aj keď na kastingu som si povedal: Fíha, tohto mám hrať? Ak sa mám priznať, Michal Bajza mi nebol veľmi sympatický. Ale všetci mi hovorili, že by som to mal robiť práve ja. Nakoniec som si ho obľúbil a zvykol si aj na to, že mám päť detí, alebo koľko to mám vlastne detí? Tri a jedno... Štyri. Sestra má dvoch chalanov – jedného 5-ročného, druhého 14-ročného. Istý čas som si to s nimi trochu užil a čo-to som sa naučil.

Okrem otca úctyhodného počtu detí ste aj gynekológom. Čo je, mimochodom, v poslednom čase mimoriadne obľúbená televízna profesia...

Ja som nesledoval Ordináciu v ružovej záhrade, takže som nevedel, že je to o gynekológoch. Keď mi pri nakrúcaní Paneláka povedali, že prídu kolegovia, myslel som si, že lekári. Až potom mi to došlo a rýchlo som si pozrel pár dielov z ich seriálu. Musím povedať, že tam majú určite viac lekárskej praxe. Ja mám zase viac starostí doma a do ordinácie si chodím len pečiatkovať papiere.

Čo hovoríte na to, že vás strčili do manželského chomúta?

Som síce slobodný, ale keď má človek dobrú partnerku v živote aj na pľaci, tak sa do toho dokáže vcítiť. Henrieta Mičkovicová je skvelá manželka. Závidím svojmu kolegovi Ňusimu (Alexander Bárta), ktorý s ňou žije.

Ani sa nečudujem, že vám diváci tú manželku a štyri deti veria. Veď vy ste vraj bez pomoci maskérok zahrali aj černocha.

Keď sme skúšali v divadle Othella, hneď na začiatku sa rozhodlo, že ma nebudú maľovať na černocha. Po predstavení mi kolegyňa hovorí – ty si nebol nafarbený? A ja na to – nie, nebol. Ona len krútila hlavou – ale ja som naozaj videla černocha!

Sláva divadelného herca je obmedzená počtom kresiel v divadle. Ako seriálový herec však máte prístup do všetkých obývačiek. Cítite sa slávnejší?

Ja to neberiem ako slávu. Pár ľudí si už pýtalo podpis, ale ja stále ešte neviem, ako sa v takýchto situáciách správať. Veľmi rád im však vyhoviem. Nešiel som na herectvo s tým, že raz budem slávny. Som vďačný za každé úspešné predstavenie či seriál, ale viem, že vďaka tomu na druhý deň lacnejší chlieb nebude.

Prečo ste teda na herectvo šli?

To bolo zložité. Ako malý som strašne chcel byť vodičom mestskej hromadnej dopravy. Po maturite na gymnáziu mi však doma povedali, že by som mal mať vysokú školu. A tak som šiel na Materiálovotechnologickú fakultu do Trnavy. Boli sme síce veľmi dobrý kolektív, ale to bolo asi tak všetko, čo ma tam bavilo. Takže po pol roku som odišiel. No keď mi prišiel povolávací rozkaz na vojnu, zľakol som sa a šiel som skúsiť šťastie na VŠMU.

K herectvu vás dostal strach z vojny, ale čo vás priviedlo v našich končinách k netradičnému športu – petangu?

Náhoda. Dostal som k narodeninám petangové gule. Zavolal som kamarátov a chodili sme hrávať. Tak ma to chytilo, že som sa stal jedným zo 144 registrovaných hráčov petangu na Slovensku a práve sa chystám na ďalší turnaj.

Marián Miezga: Na herectvo išiel zo strachu

Výber pre vás