Aký bol Marián ako dieťa, skúšal vaše nervy?

Mama: – Bol veľmi šikovný a rozumný. V dvoch rokoch už vedel veľmi dobre rozprávať. Bitkárom nebol nikdy. Len v puberte začal trošku rebelovať, poľavil trochu v učení a stále mal hlavu v oblakoch, ale to sme zvládli. (smiech)

Marián: – Ďakujem, mami, presne taký som bol. (smiech) Nervy som skúšal skôr neskôr... No aj teraz mám pocit, že som v puberte. Aj keď, od narodenia dcéry je to so mnou o čosi ľahšie. Často sa s manželkou smejeme, že má na krku dve deti. (smiech)

Platili doma presné pravidlá, zákazy či tresty? Búrili ste sa proti tomu?

Mama: – Pravidlá, samozrejme, boli. Niekedy aj zákazy, ale tresty len ojedinele.

Marián: – Stále som chcel robiť veci podľa seba, ale otvorene som si dovolil rebelovať málokedy.

Spomínate si na nejaké poriadne beťárstvo?

Mama: – Ani nie, bol to dobrý chlapec.

Marián: – Na čo? (smiech) Ehm... Nejaké maličkosti boli. Babka mi rozprávala, a vlastne sa na tom vždy dobre bavila, že ako dieťa som si nedával servítku pred ústa. Neskôr z toho boli vtipné historky so susedmi v Podskalí, odkiaľ pochádzame.

Mal Marián herecké sklony už odmalička, alebo hral len doma na nervy?

Mama: – (smiech) Neviem, či to boli herecké sklony, ale veľmi rád spieval, recitoval a predvádzal sa. Nikdy by som však nepovedala, že bude hercom. Priznám sa, že som si to ani neželala, ale on si to vybral a ja som mu v tom nechcela brániť.

Marián: – Ja som ich v sebe objavil až na strednej škole na hodine etiky. Hrali sme scénku o nezhodách v manželstve a ešte počas hodiny ma profesorka poslala prihlásiť sa do divadielka. Na základnej škole som chcel byť najskôr smetiarom a kamionistom, neskôr na strednej už len hercom.

Aj u vás musela byť doma každý večer rozprávka?

Mama: – Jasné. Najskôr to boli leporelá, ktoré sa rýchlo naučil naspamäť, a potom nám ich recitoval on. Neskôr rozprávky, až si začal čítať sám.

Marián: – To počúvanie bolo úžasné. Len keď čítal otec, občas som ho musel budiť. Vtedy mi to prekážalo, dnes, keď som otcom sám, ho úplne chápem. (smiech)

Na akých krúžkoch si vybíjal svoju detskú energiu?

Mama: – Športovec z neho nikdy nebol. Prihlásili sme ho do ZUŠ na akordeón, no vydržal tam len tri roky. Keď však prišiel na gymnázium, prihlásil sa do divadielka Výzva k pani profesorke Juríčkovej, ktorá ho v tom podporovala a pripravovala na skúšky na VŠMU. A vidíte, ako to dopadlo? (smiech)

Marián: – Chodil som na všetky možné krúžky – hádzanú, futbal, volejbal, basketbal, programátorský či akvaristický krúžok, ale všade som vydržal maximálne mesiac. Okrem akordeónu.

Mali ste dom večne plný jeho kamošov?

Mama: – Keď sme boli doma, ani nie. Ale keď sme na víkend odišli k našim rodičom, využil to a prázdny byt zaplnil svojimi kamarátmi. (smiech)

Marián: – Boli sme v Považskej vynikajúca partia. Vlastne stále sme. Len sa väčšina presťahovala do Bratislavy. (smiech)

Zvykli ste sa spolu o všetkom rozprávať, alebo bol skôr taký tajnostkár?

Mama: – Tajnostkár. Keď som sa chcela niečo dozvedieť, musela som to z neho ťahať ako z chlpatej deky. Skôr teraz so mnou konzultuje veci viac ako keď chodil do školy.

Marián: Kedysi som bol príliš „cool“. V tomto som strašný. Všetko analyzujem a riešim v ﷯ebe. Viem, že by som nemal, ale už som raz taký. No čím som starší, tým viac viem, koľko toho neviem a vážim si múdrosti a skúsenosti mojich rodičov.

Čiže dnes si už od vás dá poradiť, alebo mu nedohovárate?

Mama: – Ale dohováram, ako každá matka, ktorá má svoje dieťa rada. Keď sa mi niečo nepáči, tak mu to poviem rovno. A on sa snaží, aby boli obe strany spokojné.

Marián: – Kedysi som si robil len to, čo som chcel. Dnes už poväčšine to, čo by som mal, aby sa splnilo to, čo chcem. K tomu často treba aj mamine rady. Ale boli časy, keď som sa trochu desil dvíhať jej telefón. (smiech) Čakal som kázanie, čo všetko som zase zabudol zaplatiť. To je však minulosť. Asi tie kázania pomohli. Už sa snažím mať na telefonáty s našimi len pozitívne impulzy.

Teraz je Marián sám otcom malej Dorotky. Už ste mu niekedy povedali: Vidíš, aké to je vychovávať dieťa?

Mama: – Ale áno. (smiech) Hlavne, keď bola ešte bábätko. Často plakávala a on to nemohol zniesť.

Marián: – Nie je to jednoduché. A som vďačný za tú nekonečnú trpezlivosť, ktorú so mnou naši mali. Bodaj by som bol taký aspoň spolovice.

Myslíte si, že sa vaša výchova padla na úrodnú pôdu?

Mama: – Zatiaľ je z neho dobrý človek a dúfam, že ma nesklame. Som na neho hrdá. Obdivujem ho, čo dokázal. Vydrel si to sám. Aj keď párkrát spadol, vždy sa postavil a išiel ďalej. My s manželom sme sa mu pri tom snažili pomáhať, ako sme mohli.

Je podľa vás mama silná žena?

Marián: – Moja mama je najsilnejšia! Vážim si jej trpezlivosť, lásku, obetavosť a podporu pri každom mojom kroku, aj keď viem, že jej často neboli po vôli. Nebolo to so mnou vždy ružové. Hlavne na strednej. Bol som veľký frajer. Ďakujem, že nado mnou aj s otcom nezlomili palicu. Pri deťoch sa musí človek veľa vecí, cieľov a plánov zriecť. Za každú jednu obeť som jej vďačný a dúfam, že to budem schopný posunúť ďalej.

✔ Najobľúbenejšia hračka?

Marián: – Pamätám si len veľkú opicu, ktorú sme so sestrou zvykli „variť“ vo vedre a akože porciovať. (smiech)

✔ Najobľúbenejšie jedlá?

Mama: – Segedínsky guláš, plnená paprika, múčne jedlá.

Marián: – Toto je len u mamy! A ešte vyprážaný karfiol.

✔ Je poriadkumilovný?

Mama: – S tým poriadkom to pokrivkáva. Pomáhať musel, len hľadal cestičky, ako si to uľahčiť.

Marián: – Väčšinou nemám na upratovanie čas. A to nie je výhovorka. Želám si, aby som mohol pomáhať viac.

Hviezda z Búrlivého vína Marián Mitaš: Prekvapí vás, čo o ňom mama prezradila!

Výber pre vás