Keby si mala hodnotiť podľa zažitého, na koľko rokov sa cítiš?

Nemám pocit, že som niečo predbehla, ani že som niečo zmeškala. Je pravda, že som toho zažila dosť, ale cítim sa tak akurát.

Môže byť dobrý rocker dobrý otec?

Hrali ste sa spolu na schovávačku a s bábikami...?

Nie, bola som odmalička zvyknutá, že bol stále preč. Nesedela som doma a neplakala za ním. Vždy som sa tešila, keď prišiel, a potom mi skladal pesničky, chodil s nami na prechádzky, nosil nám hračky. Ten krátky čas, ktorý mohol, sa snažil využiť. Neskôr som za ním často chodila na chatu, kam sa odsťahoval, lebo mu Praha liezla na nervy, a dodnes to tak je, pretože potrebuje pokoj... Tam si pestuje paradajky, má skleník a tak. Absolútna väčšina výchovy bola na maminých pleciach, aj bábiky, aj úlohy... Hoci, ja som sa čoraz viac kamarátila s chlapcami. Chodievala som s nimi hrať futbal, liezli sme po skalách a potom ma mama naložila večer do vane aj s oblečením, z ktorého vypadávali mŕtve žubrienky a červíky.

Veľmi si sa snažila utiecť pred tým, aby si bola len „tou Jandovou dcérou“, a urobila si preto aj dosť krkolomných rozhodnutí. Ale napokon si svojmu osudu neunikla a je z teba úspešná muzikantka.

Hm, asi áno... Ja sa rada nechám od života prekvapiť, ale keď príde šanca, vždy sa ju snažím dobre uchopiť. Aj moja maminka si veľmi želala, aby som spievala.

Keď si mala 17 rokov, tvoja mama zomrela na rakovinu. Je to dnes aspoň znesiteľnejšie? Prejde deň, aby si si na ňu nespomenula?

Nie. Myslím na ňu stále, stále, stále. Takisto na môjho staršieho brata. Keď sa mi niečo deje alebo chcem poďakovať, ďakujem aj im do neba. Niekedy mi je hrozne smutno, že mame nemôžem povedať toľko vecí a chcela by som. Pochváliť sa, poprosiť o pomoc, porozprávať sa o láske...

Mala rakovinu vaječníkov a tá je pritom jedna z mála, ktoré sa pri včasnom zachytení môžu skončiť dobre.

Myslím, že sa to zistilo trošku neskoro. A, samozrejme, mama nechcela zomrieť, ale snažila sa veriť skôr takým prírodným lekárom. Myslela si, že ju skôr zachráni niečo prirodzené než chemikálie, takže ona potom aj odmietla ďalšiu chemoterapiu.

Na nádor mozgu zomrel zasa tvoj starší brat. Nebojíš sa genetickej predispozície?

Som optimista a nechcem sa rúhať, ale vravím si, že keď nám už smrť vzala polovicu rodiny, hádam už ďalej nepôjde. Začala som opäť fajčiť, a pritom som už pol roka vydržala, ale chodím často k lekárovi. A len niekedy si pripustím, že sa hrozne bojím.

Nezjavila sa ti mama potom niekedy v nejakom sne?

Ale áno, len bohužiaľ čím ďalej, tým je to menej často. Jeden môj kamarát mi na to povedal, že už to nebude možné, lebo sa to stalo dávno a mama je už v inej dimenzii... Tak neviem, čomu veriť. Ale už len myšlienka na to, že so mnou ani takto nemôže byť, ma rozplakala... Keď som sa zoznámila s otcovou novou priateľkou Martinou, veľmi sme si padli do oka. Naozaj sme si rozumeli. Potom som mala sen, že som u otca doma, mamička už bola chorá a mala takú dlhú bielu košeľu. Ja som sedela vo svojej izbe s Martinou, smiali sme sa ako dve pubertiačky a naraz prešla vedľa mojej izby mama. Mala som strašne čierne svedomie, že sa takto dobre bavím s jej nástupkyňou a cítila som sa veľmi previnilo. Mamička sa však na mňa pozrela, usmiala sa a išla ďalej.

Ako si dokázala tak dobre prijať a akceptovať nielen jednu, ale aj ostatné ženy, ktoré prišli po mame? Bez nejakého zazerania, závisti a žiarlivosti?

Nebolo to zasa celkom jednoduché. Napríklad večer predtým, ako som sa mala zoznámiť s Martinou, som bola vydesená. Ale jeden kamarát z podobných pomerov mi povedal: Zabudni na všetko, čo si o nej počula, prijmi ju ako úplne nového človeka a daj jej šancu. Potom sme sa zoznámili v kuchyni, odkiaľ som už nestihla utiecť. Ona mala tepláky s vyťahanými kolenami, vôbec nevyzerala tak, ako som si ju predstavovala. A ja trpím takou naivitou, že ľuďom hneď uverím a všetko im o sebe poviem, čo sa mi v tomto prípade našťastie nevypomstilo. Ale čím som staršia, tým väčší pozor si dávam.

No dobre. A keď si naposledy otec priviedol dievča mladšie ako ty, tak si ho potľapkala po pleci a povedala jasné, tati, hlavne, že si šťastný?

... (smiech) No, s Alicou to bolo tiež veselé zoznámenie. Ja som prišla k otcovi nečakane na návštevu netušiac, že ona existuje, otvorila som si bránku a zrazu mi ide naproti toto mladé dievčatko a hovorí mi, dobrý deň, otecko hrá u susedov tenis. A ja, že kto to je??? Potom prišiel otec, predstavil mi ju ako novú priateľku a ja, že oci, fíha, štyridsaťročný rozdiel... Na začiatku to bolo také všelijaké. Ale zlepšuje sa to. A hlavne odkedy sa narodila moja ďalšia malinká sestrička, mám obrovskú radosť. Chodím za ním rada a s dobrým pocitom. Keby tam bola nejaká krava, radšej by som sa s ním stretla niekde len na káve. Mala som oňho len strach, lebo vieme, ako je to medzi staršími pánmi a mladými babami... Ale on mi raz povedal, je to môj život, nechaj to tak. Ty si v Nemecku, sestra chodí do školy a ja nechcem byť sám. Teraz je hrozne šťastný. Je to na ňom vidieť, prospieva mu to, Alica je veľmi šťastná, Anežka je nádherná... zatiaľ happyend.

Tvojou prvou veľkou láskou bol nemecký gitarista Thorsten Mewes, kvôli ktorému si ako 19-ročná odišla do Nemecka. Založili ste kapelu Die Happy a potom bolo treba prežiť.

Nemala som pracovné povolenie, nevedela som ani po nemecky, jediné, čo som mohla robiť, bolo upratovanie. Potom som si povedala dosť. Začala som chodiť, ukazovať na veci, tristokrát si to opakovať a za také štyri mesiace som sa celkom slušne naučila jazyk. Začala som pracovať, lebo mi bolo nepríjemné nechať sa živiť Thorstenovou rodinou, ktorá, mimochodom, bola úžasná. Som hrdý človek a som rada nezávislá, tak potom som už robila všetko. Prvých šesť rokov, kým sme nemali zmluvu s vydavateľstvom, som sa chodila starať o domácnosť, venčila som psa, kŕmila husi, robila security na koncertoch alebo som pomáhala kuchárom v zákulisí a dvakrát som varila pre Backstreet boys!

Ale lepšie, než keď som roznášala na križovatke letáky, na červenú som tam musela vletieť medzi autá... Potom som si už vyberala lepšie práce, babysitting, kancelária.

A keď ti otec zavolal, ako sa máš, hrala si, že dobre?

Nie. Bolo to také dosť zložité obdobie môjho rebelovania. Otec sa príšerne hneval a bál, keď som povedala, že odchádzam do Nemecka. Nechcel, aby som odišla, chcel, aby som robila niečo poriadne. Už po mesiaci prišiel, aby sa pozrel, v akých podmienkach žijem. A videl, že tá rodina je úplne v poriadku, upokojil sa a zároveň si povedal, že ma to snáď poučí. A bol najšťastnejší na svete, keď sme potom podpísali zmluvu s veľkým BMG a naše klipy hrala MTV. On je stará škola. Aj keď som chodila upratovať, bol na mňa hrdý a povedal o. k., je to kvôli muzike, ide za svojím cieľom.

Zvláštna. Na úrade, bez hudby. Ale nebolo to príliš romantické, hlavne to požiadanie o ruku. Lebo išlo o to, že mi už vypršal čas na pobyt a chceli ma vyhodiť. Do troch týždňov som mala opustiť krajinu, nesmela som sa potom tri mesiace vrátiť a my sme sa s Thorstenom fakt milovali. Tak povedal, že sa vezmeme. Ale môj otec, šokovaný, že sa ako 21-ročná vydávam, po obrade povedal, že ma v živote takú šťastnú nevidel.

Manželstvo vydržalo päť rokov. Vieš dnes ako zrelá žena zhodnotiť, kde sa stala chyba a prečo si našiel inú?

Boli sme príliš mladí a boli sme neustále spolu. Asi to. Ale dodnes je prvým z nemeckých kamarátov, ktorému zavolám, keď mám nejaký problém.

Ako sa to vlastne prevalilo? Náhoda, nejaká esemeska? Presne. Prišla esemeska na náš vtedy spoločný telefón... ... že Ich liebe dich?

Nie, až tak nie, ale niečo také, že jej chýba. Ja som s ním okamžite hovorila a spýtala som sa, čo sa deje. Povedal, že nevie, že je zmätený. Tak som mu po chvíli povedala, to sme práve koncertovali pri Barcelone, vieš čo, tak za ňou choď. Bol z toho úplne šokovaný a vravel, však ty si moja žena, to ani nezabojuješ? A ja na to, čo mám robiť? Aké mám šance bojovať proti novej, krásnej láske, keď idú dvaja ruka v ruke na zmrzlinu a všetko je úžasné a vtáčiky spievajú a my sme prežili ťažkých päť rokov bojov o našu kapelu a vôbec. Potom sa pamätám, že som ho ešte odviezla na stanicu, keď za ňou šiel...

Áno, som debil (smiech). Vravela som si, že keď naňho akože nebudem tlačiť, tak sa vráti, ale, samozrejme, nevrátil sa.

Nie, on je teraz v „gigolo období“, už má snáď odvtedy aj desiatu... (smiech)

Ale ty si zakotvila pri krásnom a úspešnom Sashovi! Nadlho a navážno.

Áno, bol to sen. Niekedy až neskutočný. Trval štyri a pol roka.

Ja neviem. Nie sme spolu už dva roky a je stále sám.

Zo dňa na deň. Vravel, že ho nebaví život. Trošku mi prišiel, keď si to tak spätne premietam, ako telo bez duše. Nič ho nedokázalo urobiť skutočne šťastným. Odvtedy som prečítala veľa kníh na túto tému. A tam píšu, že keď je človek takto nešťastný, tak sa odlúči od najmilovanejšieho človeka, aby ho neťažil.

Tak to nebol pekný rozchod.

Padla som z obláčika rovno na zem. Najhorší rozchod môjho života. Netušila som, že by sa takéto niečo mohlo stať. Možno ani on nie. Potom mi volávali jeho kamaráti, vraj nech ho zachránim, že je depresívny a dosť pije. Niečo sa mu muselo stať. Možno aj taká predčasná kríza stredného veku, možno sa zľakol, že tak toto je ona? Už žiadna iná? A toto je moja práca a hotovo, takto dožijem? Odvtedy skúša byť aj hercom, sme v kontakte... Ale myslím si, že zo mňa nehovorí žiadna zranená samoľúbosť, keď poviem, že náš vzťah určite nebol na odstrel. Paradoxne však práve Sashovi, resp. tomuto rozchodu vďačím za veľa. Odišla som do Prahy, mám obrovské množstvo pracovných ponúk, baví ma to. Myslím, že sa mi aj darí (klope na stolík) a je aj nová láska. (úsmev)

Médiá sa do nej zahryzli poctivo a priniesli tri hlavné informácie: že si rozvrátila rodinu, že si ťa za ženu aj tak nezoberie, lebo sa nechce rozvádzať kvôli sedemročnej dcérke, a že je za vodou.

Ja som už vydatá bola, mám to za sebou a svadobné šaty mi k šťastiu naozaj nechýbajú. Keď sa to s Viktorom dostalo von, bola som celonárodne odsúdená. Našťastie mnohí vedeli, že oni spolu nežili už predtým, než sme sa dali dokopy.

Navyše sa stala neuveriteľná vec a Mahulena Bočanová (manželka Viktora Mráza – pozn. red.) ťa podržala.

Áno, ona je super. Ja sa dlho k veciam nevyjadrujem, nekomentujem. A potom bulvár napíše, čo chce. Náš vzťah s Viktorom je veľmi nový a krehký, je tak strašne na začiatku, že ani neviem, čo mám povedať. Je to komplikované, ale budem sa snažiť všetkým trom vychádzať v ústrety. Hlavne Marínka (7) potrebuje, aby sa určité veci, istoty jej sveta nezmenili.

Rozplakal ťa niekedy nejaký článok?

Veľmi ma zabolelo, keď som sa ocitla na titulke a pri fotke bolo v úvodzovkách akože mojou priamou rečou: „Ubližujem ľuďom a môj otec sa za mňa hanbí.“ Ja som otcova jediná dcéra z jeho prvého krásneho manželstva, ktoré si prežil s mojou mamou. Je na mňa nesmierne pyšný a veľmi sa ho to dotklo, lebo je môj jediný rodič. Bolo mi zle, keď vyfotili deň po pohrebe náhrobný kameň môjho brata a tiež ho dali na titulku... A vtedy si na adresu týchto novinárov vravím, čo ste zač? Keď som povedala jednému tlstému dievčaťu, že je tlsté, chcela som jej pomôcť, nie ju uraziť, a že zvyšok pustili na internet, ma mrzí. Nemalo to ísť von, stalo sa. Keď ľudia chcú počuť môj názor, hovorím pravdu a snažím sa ju povedať, nielen v SuperStar, aspoň relatívne príjemne. Ale trochu sa mi zdá, akoby Slováci viac rozumeli mojej náture. Že sa nesnažím schovávať za nejaké uhladené slová, a keď ma niečo štve, tak poviem, že ma to serie. No a čo? Myslím si, že takéto slovo je menej zlé, ako keď ľudia hovoria samé „pekné“ veci a popritom podvádzajú, kradnú a robia zle.

Si dobré novinárske „sústo“.

Novinári napíšu veci presne tak, ako sa im hodia. A dokonca aj ja, keď si občas niečo prečítam, tomu uverím a až neskôr, keď sa dotyčných ľudí spýtam, zistím, že tá vec sa nikdy nestala. Z Viktora spravili „kurevníka“. A pritom si myslím, že drvivá väčšina ľudí, v oboch republikách, spala za život s viac než troma ľuďmi. Isteže, napríklad moja babička asi nie, to bola iná doba a vtedy sa čakalo až do svadby... Dnes je to však čudné. Každé druhé manželstvo sa rozvádza, ľudia nevedia o seba bojovať. Príde prvý problém a okamžite od toho vzťahu idú preč.

A ty? Kedy odchádzaš a kedy zostávaš?

Ja som akoby tá kotva a väčšinou som opúšťaná ja, lebo mne sa opúšťať nechce. Keď milujem, snažím sa rešpektovať aj chyby, ktoré partner má. Však ich mám aj ja a som verná, lebo by ma nebavilo niekoho podvádzať. Mala som za muža chudobného chlapca bez peňazí a žila som aj so známym a bohatým Sashom... A mne to bolo jedno. Je fajn môcť si dopriať luxusný hotel, ale ja si rada opekám v lete pri stane aj špekáčiky. Som normálna. Keď som bola v Indii, v pohode som si kúpila jedlo vo vlaku, hoci bedeker pred tým varoval, a v hoteli, kde stál čašník v bielych rukavičkách, mi to bolo nepríjemné. Nepotrebujem kabelku za 50-tisíc a nemohla by som byť s bohatým mužom, ktorého by som nemilovala. Skočila by som z okna. Čo by mi to dalo? Potrebujem, aby mi chlap voňal, aby som mohla byť naňho pyšná, aby mi nechal slobodu. Vtedy viem obetovať veľmi veľa. Keby mi vyplakával, že vôbec ťa nevidím, kedy prídeš, tak by som utiekla.

„Úspešná speváčka a kapela“ si môžeš odfajknúť, teraz si celebrita zo SuperStar. Čo ďalej?

Kapela je a bude moja priorita, číslo jeden, korenie môjho života. To sa odfajknúť nedá. To som najviac ja. Chcela by som ešte väčší úspech v rámci celej Európy, radujem sa aj z množstva ohlasov zo Slovenska. Teším sa na nový muzikál Barón Prášil, píšeme nový album, uvidíme, čo život prinesie...

Možno ďalšiu ponuku od Playboya. Opäť odmietneš?

... (smiech)... Opäť poviem nikdy nehovor nikdy... Ja mám totiž trošku taký blok, pretože som začala dospievať už ako jedenásťročná, a keď to príde príliš skoro, človek sa hanbí. Dodnes nerada chodím napríklad na pláži hore bez. Keby som uvidela niekde na dvojstrane svoje prsia a všetci by sa na to mohli pozerať... Asi si to radšej nechám pre seba a svojho priateľa. Páčia sa mi decentné akty, lebo si myslím, že ženské telo je nádherné, a ak je to dobre nafotené... Ale niekedy si hovorím, že čo ak je to moja posledná šanca nafotiť niečo také, kým som ešte relatívne mladá... (smiech) Momentálne som už dosť stredobodom pozornosti, teraz sa na to necítim. Bolo by hlúpe byť za každú cenu všade.

Marta Jandová je dcéra lídra skupiny Olympic Petra Jandu. V roku 1993 založila v Nemecku so svojím priateľom a neskorším manželom kapelu Die Happy. Dočkala sa veľkej popularity a napriek anglickým textom Martu katapultovala medzi najznámejšie speváčky v Nemecku. Skupina má na konte niekoľko albumov, dostala sa na MTV a ďalšie CD plánujú približne na jeseň 2010. Po 16 rokoch sa vrátila do Prahy, kde účinkuje v muzikáloch. Na Slovensku sa zviditeľnila ako porotkyňa Česko Slovenskej SuperStar.

Marta Jandová: Potrebujem, aby mi chlap voňal

Výber pre vás