<person class="celebrity" person_id="110">Danielu Peštovú</person> som videla prvýkrát približne pred desiatimi rokmi, keď som v Amerike listovala v časopise s fotografiami anjelských krások na prehliadke Victoria´s Secret. Po čase, už na Slovensku, som v časopise našla tú istú ženu po boku

Paľa Haberu</person> a pomyslela som si, aký je ten svet malý. Neskôr som mala príležitosť robiť s Paľom rozhovor. Všimla som si, že vždy, keď spomenul Danielu, oči sa mu tak nejako rozžiarili. Nečudujem sa. Slovíčko „krásna“ je pri jej mene nevyhnutnosť. A nemyslím iba krásu fyzickú.

Stretli sme sa v malej kaviarni obchodného centra neďaleko domu, kde žije. Pražské Hodkovičky si pred rokmi vybrala ako miesto svojho nového domova kvôli deťom, ktoré navštevujú blízke medzinárodné školy. Tu, ďaleko od prehliadkových mól, si užíva obyčajný život ženy v domácnosti. Ráno vstane, zavezie Yannicka a Ellu do školy, potom ide s Paulom Henrym na nákup a varí. „Pre niekoho je to sivá každodenná realita, ale mňa to baví. Zrejme preto, že viem, že po pár dňoch vždy nasadnem do prvej triedy, dám si pohárik šampanského a vystúpim niekde na slnečnom pobreží, kde ma budú všetci obskakovať.“ Napriek tomu, ak jej položíte otázku, či sa viac cíti modelkou, alebo matkou, bez váhania odpovie, že matkou. „Bez modelingu žiť dokážem, ale bez svojich detí nie.“ A tak to bolo vždy. Už v sedemnástich rokoch vedela, že chce mať deti a rodinu, ale o modelingu sa jej ani nesnívalo. O tom, kto a čo z nej urobilo ženu, ktorou je dnes, sme sa porozprávali pri šálke kávy.

Naozaj si v období dospievania nechcela nič iné než deti a rodinu?

Je to čudné, ale je to tak. Žiadne iné ambície som v tom veku nemala. V tom prípade kazíš všetky teórie, že keď chce človek niečo dosiahnuť, musí veľmi chcieť a veriť si. Máš pravdu, ale treba sa na to pozrieť takto. Modelkou som nechcela byť, pretože keď som dospievala, modelingový biznis v Československu nejestvoval. Modeliek bolo pár, mali nad tridsať rokov a väčšinou sa fotili topless. Tento druh modelingu ma nikdy neoslovoval. Vlastne neviem, čím to je, že dodnes, keď niekto v Čechách robí reklamu na farby a laky, potrebuje dať na bilbord nahú ženu.

Daniela Peštová tvrdí, že nikdy nechcela byť modelkou.

To je pravda. Tomu nerozumiem ani ja.

Možno keby som mala šestnásť rokov dnes, pristupujem k tomu inak. Ale pred rokmi to bolo iné. Ľudia mi síce vraveli, aká som krásna, ale ja som nemala dostatočné sebavedomie, aby som za tým šla a nejako z toho ťažila. Svet modeliek mi bol úplne cudzí. V 89. roku u nás neboli nijaké časopisy, ktoré by prezentovali svetovú módu, a o dievčatách modelkách, ktoré vycestovali do sveta predo mnou, sa veľa nehovorilo. Ale myslím si, že teórie o tom, že ak človek niečo chce, tak to dosiahne, by som nezavrhovala. Možno keby som sa viac snažila a viac chcela, tak by bol môj úspech väčší.

No dobre, ale keď už prišlo k tomu, že ťa oslovili na prácu modelky, tak si chcieť mohla.

Ja som si však na začiatku vôbec neverila. Mala som šťastie, že mi to spadlo do cesty bez toho, aby som za tým šla. Zrejme osud.

Veríš, že niektoré veci máme skrátka dané?

Verím. Aj keď je to trochu alibistické. Človek má potom tendenciu vyrovnávať sa so životom takým, aký je. Na všetko dobré aj zlé, čo sa vám stane, sa dá povedať: Nuž, asi je za tým vyšší cieľ. Veriť v osud je skvelé alibi. To áno, ale iné je v osud veriť a iné dať sa ním unášať.

Aký je tvoj vzťah k iným spôsobom podporujúcim teóriu osudu? Napríklad k vykladaniu kariet?

No, u kartárky som už bola. (úsmev) Ale beriem to trochu s rezervou. Záleží na tom, v akom rozpoložení človek niekoho takého vyhľadá. Pamätám si, že raz som ju vyhľadala, keď som nemala práve najšťastnejšie životné obdobie. A to nie je dobre. Zúfalý človek sa potom až príliš spolieha na to, že tu nájde pomoc. Podľa mňa je lepšie, keď to beriem iba ako formu rozptýlenia. Bez ohľadu na to, čo povedia karty, má každý človek určité veci a ľudí, ktorí ho nejako zmenili alebo mu pomohli vyformovať svoju osobnosť.

Kto alebo čo to bolo v tvojom prípade?

V prvom rade, samozrejme, rodičia a okolie, v ktorom som vyrastala. Tomu sa nedá vyhnúť. A moji rodičia boli klasickí českí rodičia. Otec robil v sklárňach, mama predavačku. Nikdy ma neutvrdzovali v názore, že by som bola nejaká pekná. Dokonca sme sa ani nefotili. Nedávno som hľadala fotky z detstva a zistila som, že žiadne nemám. Čiže ten vplyv na moju neambicióznosť v období dospievania tam určite bol. Uvedomujem si to aj na sebe a svojich deťoch. Všetko moje správanie má nejaký dosah aj na ne. Nedá sa to nijako obísť. Občas si dokonca uvedomujem, že sa správam ako moji rodičia... niekedy je to milé zistenie, inokedy mám z toho hrôzu.

"Mala som v sebe hranice, ktoré určovali, čo je dobré a čo zlé," tvrdí modelka.

Čo ťa formovalo, keď si odišla z domu?

Príchod do svetu modelingu. Keď som prišla do Paríža prvý raz, bola som mladá, skromná, neskúsená a nie veľmi sebavedomá dievčina, ktorá sa ocitla v prostredí plnom extravagantných ľudí. To môj život defi nitívne zmenilo. Musela som si v tom urobiť nejaký poriadok, aby som vyšla bez ujmy. Že sa mi to podarilo, dodnes považujem za obdivuhodné a vďačím za to aj výchove svojich rodičov. Že som mala v sebe zakódované hranice, ktoré určovali, čo je dobré a čo zlé, čo sa môže a čo nie, či mám ísť na diskotéku a brať drogy, alebo mám byť zodpovedná a venovať sa niečomu užitočnejšiemu.

Takže všetko zlé je aj na niečo dobré.

No môže to byť aj naopak. Dodnes si, napríklad, myslím, že som až príliš zodpovedná. Rodičia nám hovorievajú, že nás s bratom zle vychovali, pretože z nás urobili príliš slušných ľudí, a to v dnešnej dobe nie je veľmi in, a už vôbec nie praktické. Ďalšia vec, ktorá s tým súvisí, je napríklad to, že neviem klamať. Ani keby mi išlo o život.

Pomohlo ti to aj v reálnom živote?

Ťažko povedať. To skôr modeling mi pomohol pomaly sa odkukliť z toho obalu, do ktorého som sa v období dospievania sama obalila. Vďaka modelingu som dozrela, dospela a spoznala sama seba. Znie to možno gýčovo, ale je to výstižné. Prebudila som sa asi v 26 rokoch, čo je podľa mňa krásny vek na uvedomenie si, kto som. A ešte viac ma zmenil New York.

Paríž je krásne európske mesto, ale New York mi pomohol viac. Tam je toľko rôznych podnetov a ľudí, že sa dá všetko akceptovať. Zrazu som sa tam cítila lepšie, uvoľnenejšie. A začalo sa mi tam omnoho viac pracovne dariť, pretože mám skôr komerčný look, vhodnejší pre Ameriku. Tá sa stala tvojím domovom na 15 rokov.

Je jasné, že keby sa ti tam nedarilo, tak sa vrátiš skôr.

Pôvodne som išla do New Yorku za svojím priateľom. To bol prvotný impulz. Ale 15 rokov som s ním nezostala. Po čase mi prišiel do cesty iný muž, ktorý ma naozaj veľmi ovplyvnil. No najviac som zmenila svoj prístup k životu asi po narodení svojho prvého dieťaťa, syna Yannicka. To bol moment, ktorý ma zmenil zásadne. Zrazu som stratila tú svoju ustráchanosť.

Priznám sa, že si ani neviem predstaviť ustráchanú

To by si sa čudovala. Pamätám si na svoje prvé fotenie v Miláne, keď som 8 hodín presedela úplne mimo všetkých ostatných ľudí. Nie preto, že by ma nezaujímali, ale mala som pred nimi rešpekt a obavu s niekým sa pustiť do komunikácie. A musím povedať, že asi dvakrát z tej mojej ustráchanosti vznikol dosť veľký „prúšvih“.

Daniela so synom Paulom Henrym.

Pôsobíš ako veľmi pokojný človek.

To je vec, ktorú som sa naučila vekom. Keď som začínala, veľmi mi záležalo na tom, aby ma každý prijal, aby ma mal každý rád. Dnes už na to viac-menej kašlem, neanalyzujem všetko, iba časť môjho zodpovedného „ja“ sa tým chce zaoberať. Ja vo svojej podstate rada robím druhým radosť, rada im vyhoviem, ale nechcem to robiť za každú cenu. Dnes už viem, že sa nepáčim všetkým, ale snažím sa ponad také veci preniesť. Nehovorím, že to ide vždy, predsa len, nie som z kameňa.

Je ešte niečo, cez čo sa ti nedarí preniesť?

V minulosti ma veľmi zasiahol rozvod. To je ďalšia vec, ktorá ma poznačila a zmenila navždy. Bola to najbolestivejšia skúsenosť, akú som dovtedy zažila. Tá fyzická bolesť, ktorú som cítila, ma strašne prekvapila. Dovtedy som nič podobné nezažila. Spolu s tým išli ruka v ruke rozčarovanie, sklamanie a bolesť. Zrazu som prestala byť taká naivná. Moji rodičia sú spolu vyše 40 rokov a ja, keď som sa vydávala, tak mi ani náhodou nenapadlo, že by som sa niekedy mohla rozviesť.

No nie. Dnes keby som sa vydávala, tak to beriem ako jednu zo samozrejmých alternatív.

V médiách sa často špekulovalo o tvojej svadbe s Paľom. Je to tak, že človek po jednom neúspešnom manželstve alebo vzťahu, do ktorého šiel naplno, už nemá chuť a ideály púšťať sa do toho s rovnakou naivitou aj druhý alebo desiaty raz?

Presne takto to vnímam. Ale, ako sme už hovorili, na všetkom zlom je aj niečo dobré. A ja som vďaka rozvodu nechtiac zistila, že dokážem žiť aj sama a postarať sa aj o dieťa. Dovtedy som bola do veľkej miery zvyknutá fungovať iba v symbióze s partnerom. Znie to čudne, ale zásluhou rozvodu je zo mňa dnes silnejší človek. To, čo sa stalo potom, už nebolo pre formovanie mojej osobnosti také podstatné. Ľudia si myslia, že jednou z takých zásadných vecí bolo presťahovanie sa naspäť do Čiech, ale ja to tak neberiem. Nikdy som nemala problém zmeniť miesto pobytu a prispôsobiť sa okolnostiam. A momentálne prispôsobujem svoj život najmä deťom.

<img class="custom" title="IMAGE" src="https://cms.ringier.sk/static/images/8/gallery/42/0/8/420854.jpg?anc^Palo%20&lt;person class=" alt="" />Habera,%20Daniela%20Pestova%20crop" alt="420854:gallery:true:true:true" width="450" height="298" /&gt;

Paľo Habera</person> ju v živote veľmi ovplyvnil.

Ozaj, na koho sa podali?

Yannick je na tom tak pol na pol. Bohužiaľ, po oboch rodičoch zdedil to horšie, čo znamená, že je to dosť citlivý a slušný dobrák. Bojím sa, že opakujem chybu svojich rodičov a že som ho nepripravila dosť dobre na život. Ella, aspoň sa mi zdá, má viac z Paľa. Je tiež citlivá, ale nemá problém dať samu seba na prvé miesto. K tomu sa viaže jedna veselá historka, keď sme boli niekde v aute a ja som nadhodila tému, či sa o mňa deti postarajú, keď budem stará. Yannick bez váhania povedal áno, ale Ella sa zamyslela a vyhlásila: „Hm, a čo tým myslíš? To ja ešte neviem...“ (smiech) Som šťastná, že je taká. Bude to mať v živote jednoduchšie. A tie jej vyhlásenia ma vedia rozosmiať. Aj keď na tie staré kolená mi to možno bude ľúto. (úsmev)

Ťažko povedať. Má len rok a pol, ale zdá sa mi, že má šoumenské vlohy.

Podobá sa na svojho otca, ktorý má modré oči a v mladosti mal aj blond vlasy. Jej brat je tmavovlasý. Nemá rada prečačkané interiéry, ale ani chladný minimalizmus, preto v jej domácnosti nájdete zariadenie vo všetkých štýloch. Nemá nijaké rituály. Vďaka tomu sa vie prispôsobiť každej životnej situácii. Praha je podľa nej iba prechodnou zastávkou a nie definitívne miesto, kde zostarne. Vždy mala iba pár priateľov. Tak jej to vyhovuje a viac ku šťastiu nepotrebuje. Vo voľnom čase rada chodí do posilňovne alebo na masáž. Snaží sa nebyť v ničom závislá. Aj vďaka tomu prestala s fajčením. Počas dlhých fotení myslí väčšinou na praktické veci, ako napríklad platenie účtov. Je tvárou niekoľkých charitatívnych projektov, angažuje sa v kampani spoločnosti Avon, boj proti domácemu násiliu. Vo svete je jej tvár známa z lukratívnych kampaní známych značiek, u nás ju môžete vidieť v aktuálnej kampani Garnier, kde je tvárou farby na vlasy.

Modelka Daniela Peštová: Rozvod bol najbolestivejší

Výber pre vás

Modelka Daniela Peštová: Rozvod bol najbolestivejší

Súvisiace články

Jedinečné zábery: Daniela Peštová ukázala rodinku!

Peštová: Po treťom pôrode krajšia než kedykoľvek predtým!

Výber pre vás