Keď som sa definitívne rozišla so svojím exmanželom, vedela to úplne prvá. Sedela som u nej v kancelárii, plakala som, vypila som naliatu becherovku, zavolala som mame, znovu som plakala, vypila som druhú becherovku, zavolala som sestrám a stále som plakala. Monika si zapálila cigaretu a hodinu vyťahovala príbehy žien z ej okolia, ktorým rozchod s manželom neublížil. Prvá pomoc, ako má byť. Dnes bývame kúsok od seba na jednej ulici a nielen preto sme si blízke.

Ty vieš, že na ľudí spolu s Fedorom pôsobíte ako ľudia, ktorým nič nechýba. Tak tým začnime. Chýba ti teraz v živote niečo?

Rúhala by som sa, keby som povedala, že áno. Mám skvelého syna, ktorého neopísateľne milujem, mám veľmi dobré manželstvo a rokmi som si okolo seba vytvorila okruh ľudí, ktorí sú mi veľmi blízki. Okrem toho mám prácu, ktorú som vždy chcela, veľmi ma baví a celé to tak zapadá do seba... Chýbajú mi len rodičia. Odišli z tohto sveta pomerne mladí, mama len pred dvomi rokmi.

Čakala som, že spomenieš mamu. Poznala som ju, pamätám si ju ako vždy elegantnú dámu, ale vôbec neviem, aký ste vy dve mali vzťah.

Pekný. Mama bola veľmi starostlivá. Bola najstaršia z troch sestier, otec im umrel, keď mala 14 rokov, tak sa musela starať o dve mladšie sestry, lebo babička mala dve práce, aby ich uživila. To jej ostalo celý život, mali sme sa s bratom ako v bavlnke, a keď sa mi ako mladunkej dvadsiatke narodil syn, preniesla svoju starostlivosť aj na neho... Mama bola typ rodiča, ktorý je vždy na strane svojho dieťaťa. Nech sa dialo čokoľvek, vždy stála pri mne. Mohla som jej povedať, že som niekoho zabila, bola pripravená pomôcť mi zničiť všetky dôkazy.

Dlho ste spolu aj bývali...

Veľmi nás spojila náhla otcova smrť. Maťko mal vtedy 10 rokov a ja som ju automaticky zobrala bývať k nám – to bolo obdobie absolútneho zblíženia medzi dcérou a matkou. Prežila so mnou koniec môjho prvého manželstva a keď sme sa s Fedorom vzali, bolo úplne samozrejmé, že bude bývať s nami. Mala som ju pri sebe, keď jej diagnostikovali rakovinu, aj keď umierala... Mám krásne spomienky, často sa s ňou rozprávam.

A čo ti hovorila na Fedora? Nie vtedy, keď ste boli svoji, ale vtedy, keď vás to prevalcovalo napriek tomu, že ste mali obaja záväzky...

Oni sa poznali, to celú situáciu uľahčilo. Nemusela som prísť domov s tým, že toto je doktor Flašík a myslím, že ho milujem. Poznala Fedora ako láskavého človeka, navzájom sa veľmi rešpektovali, do konca jej života si vykali. Nikdy sa mi do nášho vzťahu nemiešala. A to napriek tomu, že bola veľmi konzervatívna. Hoci bolo moje prvé manželstvo také, aké bolo, nepodporovala ma v myšlienke, že by sme mali ísť od seba. Bola presvedčená, že rodina má stáť pri sebe. V dobrom, zlom aj v tom najhoršom... Ale po čase videla, že nám to s Fedorom funguje, že som s ním šťastná a na našej svadbe bola spokojná.

Aj ti to priznala, že vidí, že si s Feďom šťastnejšia ako v prvom manželstve?

To je ťažko povedať, lebo tri mesiace po našej svadbe jej diagnostikovali rakovinu. Mala veľmi ťažkú rakovinu mozgu, takže od istého momentu svet vnímala trochu inak. Keď si dnes na to spomínam, zisťujem, že ona už dlhšie reagovala zvláštne, len ja som nevedela prečo, nepoznala som dôvod. Myslela som si, že je smutná, že má zlú náladu, ani mi nenapadlo, že to môže byť spôsobené vážnou chorobou. Dokonca sme hneď po svadbe kúpili kúpili Fedorovým rodičom a jej pobyt v kúpeľoch v Karlových Varoch a mama bola celý čas akoby duchom neprítomná. To bolo chorobou. Dnes by som to už vedela odhaliť. Vtedy som premýšľala, že jej nájdem psychiatra, že by jej to mohlo pomôcť... Pre chorobu nemala veľa možností vidieť môj spoločný život s Fedorom, hoci žila tu, v prednom domčeku pri nás, už sa na svet pozerala iným pohľadom – skresleným chorobou.

Keď si hovorila Fedorovi ÁNO, trochu si plakala. Asi je to iné vydávať sa druhýkrát, človek nemá v hlave len eufóriu.

Ja som sa prvýkrát vydávala, keď som mala devätnásť. Uznáš, to som bola ešte dieťa, mala som iné predstavy o živote, o svete, o všetkom. Ani neviem aké. Rýchlo som sa vydala, lebo však, čo budem zapierať, bola som tehotná. Svadba bola turbulentná, lebo môj nastávajúci bol na vojne, čakali sme na opušťák, ja som stála pred oltárom v piatom mesiaci... Na svadbu s Fedorom sme sa dlho chystali, bolo to rozhodnutie dvoch dospelých, zrelých ľudí, ktorí už za sebou jedno manželstvo mali. Mali sme rešpekt voči spolužitiu s iným človekom, mali sme deti s iným človekom a obaja sme do toho išli s tým, že chceme, nie, že musíme.

Takže si sa chcela druhýkrát vydať.

Mne nepríde svadba alebo manželstvo zbytočné. Chcem muža, s ktorým žijem, predstavovať ako svojho manžela, nie ako partnera, s ktorým bývam pod jednou strechou... Pamätám si, že Fedor sa ma len opýtal, kedy mám v máji voľno, ja som pozrela do diára, ukázala na víkend a on, že dobre, vtedy sa vezmeme. A mne sa to zdalo úplne prirodzené... Na druhýkrát význam toho sľubu, ktorý dávaš, berieš zodpovednejšie. Ale vieš, čo sa hovorí. Vraj optimálne je vydať sa trikrát v živote, raz z eufórie, druhýkrát z rozumu a tretíkrát preto, aby sa mal o teba kto postarať. Ja dúfam, že toto bola moja posledná svadba, dva v jednom...

Z manželstva už tak jednoducho nevycúvaš...

Manželstvo ťa motivuje ku kompromisom. Aj keď cítiš a vieš, že to škrípe, stále hľadáš kompromisy. Oveľa dlhšie sa dvaja snažia problémy ustáť, keď sú rodina. Až keď to naozaj nejde, idú od seba, lebo je to jednoduchšie.

Existuje teória, ktorá hovorí, že keď už máš za sebou jedno manželstvo, najlepšie si rozumieš s partnerom, ktorý už tiež bol ženatý. Netreba si tak kopec vecí vysvetľovať.

Úplne súhlasím. Slobodný človek nemá tie skúsenosti, ktoré si si priniesla do vzťahu po rozpadnutom manželstve. Nemá to zažité. Záleží mu na veciach, o ktorých ty už vieš, že nemá zmysel riešiť. A v prípade, že ty máš deti a on nie je schopný akceptovať tvoj vzťah k nim, začína sa zamotávať niečo, čo sa ťažko odmotá. Neviem, či by som nabrala odvahu vziať si človeka, ktorý ženatý nebol. Kto má za sebou manželstvo, čo sa rozpadlo, má snahu prekonať aj ťažké chvíle, konflikty, ktoré prídu v každom vzťahu. Netrucuje, nevykrikuje nezmysly, vie na druhý deň ráno prísť a dať tomu druhému pusu... Je dobré mať pri sebe niekoho, kto už spolužitie zažil a koho už netreba učiť, čo je vo vzťahu podstatné. Prosto muž, ktorého ti do manželstva pripravila iná žena, je po rozvode lepší.

Sú nejaké kompromisy, ktoré pri Fedorovi robíš a vyslovene ťa štvú?

Vieš čo, Evi, ja budem mať tento rok 43 rokov. Keď nad tým premýšľam, nemám pocit, že by sa v našom vzťahu mohla stať vec, ktorá by ma vyhodila z konceptu tak, že by som nevedela zareagovať. Minule som sa s jednou kamoškou bavila o nevere a ona sa ma spýtala, či si viem predstaviť, že by mal Fedor milenku. Viem si to predstaviť.

Čo si vieš predstaviť? Že by ste spolu chodili na kávičky?

Ale nie, len si viem predstaviť, že by sa to stalo. Že by môj muž jedného dňa prišiel za mnou a povedal by, počuj, ja som sa ti zamiloval do inej. Ja by som povedala – no, čo ti poviem, drahý, ak myslíš, že to bude dobré, tak vyskúšaj.

Prisahám! Moja miera akceptovania toho druhého v partnerskom živote je tak vysoko, že by som to dokázala stráviť.

S tým, že by si čakala, kedy ho to prestane baviť a vráti sa domov?

V tomto som veľmi sebavedomá... Som presvedčená, že lepšiu ženu ako mňa si môj muž nenájde. A keď by mu v hlave preplo, že by sa mu nejaká aj lepšia zazdala, viem, že by časom prišiel na to, že sa vlastne zbláznil a vrátil by sa domov.

S tým sebavedomím súvisí aj to, že si vieš dupnúť, keď treba, a vzťah si držíš pevne v rukách.

My máme s Fedorom nie celkom štandardné manželstvo. Ja som siedmy rok v Bruseli. V pondelok ráno odletím, vo štvrtok večer alebo v piatok dopoludnia sa vraciam, takže pre seba máme víkendy. Pravda je teda taká, že až tak si dupať nemusím, lebo tie tri dni, ktoré spolu trávime, sa snažíme prežiť v pohode. Bolo by to fakt hlúpe, aby sme ich prehádali. Ani si už nepamätám situáciu, kedy sme sa naposledy hádali tak, že by sme sa názorovo presadzovali alebo sa pretláčali, kto bude dominantnejší. Iste, radi sa naťahujeme, Fedor to má obzvlášť rád, hlavne v spoločnosti, keď sa prekárame, ale keď sme sami, sme veľmi pokojná dvojica. Tie zásadné veci, ktoré by mohli byť problémom, už máme dávno vyriešené. Deti sú už dospelé, žijú si svoje životy...

Nie sú dôvody na hádky. A hlavne mám pocit, že Fedor na tebe zbožňuje úplne všetko.

Omyl. Vytáča ho aj to, že si napríklad čítam. Vraj prečo si čítam, keď som s ním doma. Tak mu čítam nahlas. Aj tvoje knihy som mu tak čítala.

Aha, tak preto ich on tak dobre pozná.

Vidíš, to nie je jeho zásluha. Za pozitívami muža musíš hľadať ženu.

Fedor je žiarlivý. To nie je otázka. To je konštatovanie.

Je. Dosť. A čím je starší, tým je žiarlivejší. Pritom by som povedala, že čím je človek starší, tým sa stáva veľkorysejším, ale u môjho muža to funguje naopak. Keď sme sa pred 15 rokmi zoznámili, nežiarlil vôbec. Stupňuje sa to u neho.

Možno cíti, že starne...

No ale na tebe to, človeče, nevidno.

Ďakujem, Evi, čo ti mám na toto povedať?

Tak čím to je, že žiarli?

Podľa mňa to nie je otázka veku a starnutia, skôr toho, že som takmer čisto v mužskej spoločnosti, ďaleko od Bratislavy... Niekedy, keď má také tie stavy, tak si ho len objímem a poviem mu, láska moja, čo blázniš, kde by som ja takéhoto muža, ako si ty, našla? On vie, že je to pravda. Lebo je.

Čo máš viac v povahe? Tichú domácnosť alebo krik, ktorým sa prečistí vzduch?

Ako kedy. Ja rada kričím, on tiež pomerne rád kričí. Takže keď je niečo v neporiadku, my si to tak pomerne rýchlo všetko vykričíme. A keďže môj syn sa už od nás odsťahoval, keď je to veľmi kritické, jeden z nás spí v noci dole v jeho izbe. Ráno si potom dáme kávu a tvárime sa, že je všetko o. k.

A to je úžasné, že po štyridsiatke alebo po tridsaťpäťke nemáš potrebu bojovať a trucovať...

Evi, po štyridsiatke je to rozhodne iné ako po tridsaťpäťke.

Ver mi. Dobre, tak ešte nie som v tej kategórii...

mnohé TVOJE rovesníčky mi povedali, že už nebazírujú na tom, aby sa problém vyriešil večer. V pohode sa na to vyspia a ráno už bublina nie je taká veľká...

To potvrdzujem. Pre mňa je dôležité, aby sme sa zmierili predtým, ako odletím do Bruselu. Aby som neletela s gučou v bruchu, aby sme si povedali, že sa ľúbime, že všetko je v poriadku a ideme ďalej.

Kým si ty preč, my sa s Fedorom niekedy stretneme a vedieme debaty o živote...

Áno, vy máte svojský štýl komunikácie, hlavne po druhej fľaši vína sa oplatí tie myšlienky už zapisovať...

Lenže je stále o čom! Hlavne, keď sa bavíme o rodinách. Obe žijeme v takých „zlepencoch“, kde sú deti aj z prvých manželstiev, a Fedor tvrdí, že ty si sa zaslúžila o to, že ste jedna veľká veselá rodina napriek tomu, že vaše deti prešli rôznymi fázami trucu, odstupu a rezervovanosti...Tvoj Martin bol v puberte, keď prišiel Feďo na scénu.

Maťo bol v puberte, ale tým, že si prežil ťažké obdobie so svojím otcom, tak nebol prvoplánovo proti novému mužovi.

Teraz neviem, o ktorom ťažkom období hovoríš.

Hovorím o tom, že môj prvý manžel skončil svoj život, žiaľbohu, mladý, lebo pil. Tie posledné roky jeho alkoholizmu boli veľmi ťažké. Malý Martin bol konfrontovaný so všetkými situáciami, ktoré k tomu patria, a boli to pre neho traumatické zážitky. Dlho trvalo, kým sa o tom dokázal so mnou rozprávať. Ešte dlho po otcovej smrti sa o tom so mnou vôbec nechcel rozprávať. Pre neho bolo trochu úľavou, keď sme sa od jeho otca odsťahovali, tak trochu pookrial, dal sa psychicky dokopy. A vlastne aj on Fedora poznal, takže som ho nepostavila pred úplne neznámeho muža.

Ale nešlo to úplne hladko.

U nich to bolo skôr o tom dokázať tomu druhému, že je mnou viac milovaný.

Takže tie rozhovory u nás prebiehali takto: Mami, povedz mu, že máš radšej mňa. A Fedor na to: Nie, pokojne mu vysvetli, že je len decko, že viac miluješ mňa... A na takýchto doťahovačkách si oni postavili svoje barikády, ktoré neboli úplne vážne, ale nebola to ani len čistá sranda. Niečo medzi. Ale Fedor vniesol do Martinovho života mužský faktor. Videla som zo dňa na deň, ako sa mení...

Iste, Fedor je veselý, hlučný, ale prísny. To muselo zanechať stopy.

My sme si v tom čase ešte s mojou maminou Martinka tak piplali. Chodili sme okolo neho ako okolo princa, dostával puding do postele, všetko mal pripravené ešte skôr, ako si na to pomyslel, no prosto stopercentný servis... A zrazu ho Fedor ráno v zime zobudil, aby išiel odhŕňať sneh. Moje pubertálne dieťa sedelo vydesené v posteli, netušiac, ako vyzerá lopata, a bol to zaujímavý pohľad z okna (smiech)... No a toto u nás pretrváva dodnes. Maťo už s nami nebýva, ale keď príde, Fedor na neho zaostrí a už mu neujde. Minule sa ho pýta, vieš ,čo je to ponk? Vydesené oči môjho syna, ja som mu nemala ako našepkať, lebo ako vysvetlíš ponk, to sa nedá našepkať! Tak Martin hovorí, že nevie, čo je ponk. A to už je chvíľa, keď nastupuje desaťminútový monológ, že ako je možné, že on vo svojom veku nevie, čo je ponk, keď všetci jeho rovesníci vedia, čo je ponk, len on to nevie (smiech). Tomuto nezabránim, to tam proste ostalo.

Ale nech to znie akokoľvek veselo, asi máš v sebe ten ochranársky reflex, ktorý nastúpi, keď sa ti zdá, že Fedor už prestreľuje...

To mám prakticky vždy. Minule som prišla večer z Bruselu, Martin bol u nás a išiel si robiť večeru. Pýta sa Fedora, chceš aj ty omeletu? Fedor chcel, tak robil aj pre neho, ale hneď ako prišiel do kuchyne, už ho poúčal, že niečo zle krája... Jasné, že nabehne materský reflex, tak som sa s ním dohádala, že môže byť rád, že mu Martin robí večeru, a on ešte kritizuje... Snažím sa tieto veci riešiť až potom, keď tam Maťo nie je, aby to nezneužíval, ale som stále levica, čo si svoje mláďa bráni.

To bolo jednoduchšie. Majú svoju mamu, ľúbia ju a ja som nemala ani najmenšiu ambíciu ju nahradiť. Zvolila som cestu staršej kamarátky. Naše vzťahy sú veľmi fajn a ako rodina sme zosynchronizovaní tak, že aj deti medzi sebou dobre vychádzajú.

Ale s prvou manželkou nie si v kontakte...

Nechodíme spolu na kávu, ale stretneme sa, keď je príležitosť. Keď mala Dorotka štátnice, boli sme tam všetci, aj jej mama so svojím novým partnerom, aj jej otec so mnou. Nerobím z toho drámu, keď sa na to pozrieš s nadhľadom a správaš sa normálne, aj deťom odľahne, lebo necítia žiadne zbytočné napätie... A myslím si, že aj pre prvú manželku je dobré vedieť, že tá druhá je v poriadku, že má k deťom dobrý vzťah, nesnaží sa ich od otca izolovať, a keď sú spolu s ňou a ich otcom, sú v dobrých rukách.

Mala si niekedy najlepšiu priateľku? Takú na život a na smrť?

Nie. Ja som introvert, svoj život si trávim v sebe, nepotrebujem ho dennodenne preberať s nejakou ženou. A nikdy som nemala priateľku, ktorá by mi bola ako sestra... Mám pár kamarátok, ktoré sú so mnou už roky a s ktorými keď sa kedykoľvek stretnem, nadviažeme tam, kde sme prestali. Jedna je zo základky, jedna z gymnázia, Inga je tuto naša suseda a ešte ty. Každá ste iná a ja si s vami vystačím, je to veľmi príjemné...

Aj tak si najčastejšie s Fedorom... Ten už má po päťdesiatke. Vnímaš na ňom krízu stredného veku?

Asi áno. Ale neviem, či je to kríza stredného veku, alebo fakt, že mu diagnostikovali rakovinu. Skôr je to tou chorobou... Je viac citlivý, je trochu hádavejší. Tam, kde dokázal byť predtým nad vecou, dnes rieši veci konfl iktnejšie. Ale zas keď sa narodila malá Chloe, tak ho úplne roznežnila. Dokonca sa narodila na jeho narodeniny, takže to zobral ako znamenie... Je trochu iný. Pustil sa trochu duchovnejšou cestou, má v sebe viac pokory... Ono je to tým, keď ti diagnostikujú rakovinu, asi sa zamyslíš a začneš k mnohým veciam pristupovať inak ako predtým... A teraz objavil Facebook, má novú hračku.

Pamätám si, keď sme sa o diagnóze postupne dozvedali a keď sme tú informáciu ako-tak rozchodili, okamžite si mi napadla ty. Ty, od ktorej sa očakávalo, že bude stopercentnou oporou, veselou, pozitívnou, optimistickou... Lenže ty si musela mať tiež svoje strachy a obavy...

To je najhoršie pre ľudí, ktorých blízky má rakovinu. Okolie nechápe, že ty si tou chorobou tak isto postihnutá. Nie fyzicky, ale psychicky možno ešte viac ako ten, čo ju naozaj má.

Všetci od teba očakávajú, že ty budeš ten, ktorý to zvládne, ktorý bude robiť rozhodnutia, ktorý bude dodávať energiu, a málokomu napadne, že aj ty tú energiu musíš odniekiaľ brať. To by som musela byť superman, aby som každý deň vygenerovala toľko energie, abysom sanovala jeho, seba aj všetkých okolo. Bolo to veľmi... hm, vlastne je to veľmi turbulentné a komplikované obdobie. Nájsť tú rovnováhu nie ľahké.

Evi, mne pomáha práca. Aj keď ochorela mamina, aj keď sa stalo toto s Fedorom, pomohlo mi ísť do práce a myslieť na iné veci. Prepnem sa do úplne iného sveta, zvlášť keď chodím do Bruselu, to prepnem ešte aj do iného jazyka. To sústredenie sa na iné problémy mi veľmi pomáha a ja z tej práce prídem domov taká nabitá, že mám cez víkend dosť energie na to, aby som ustála všetky sínusoidy, ktoré náš život teraz sprevádzajú.

A keď si sama v Bruseli večer? Nemáš pretlak v hlave?

Vieš, to je tak. Čo už v tejto chvíli napremýšľaš, čo už narekapituluješ? Rakovina je tu, treba to ustáť. Ja som v tomto fatalistka, všetko sa podľa mňa deje pre niečo, otvára sa ti nová dimenzia a je na tebe, ako ju využiješ. Sú ľudia, ktorí od zlých vecí utekajú, ja sa s nimi učím žiť. Sú dni, keď sme z toho smutnejší, sú dni, keď máme strach, najmä keď je pred vyšetrením, ale aj tak sa zameriavam na pozitívne veci a snažím sa pozitívne myslieť. Negatívne myslenie ti ničí zdravie a privolávaš si ním zlé veci.

A vieš, čo je najhoršie? To, že mu chcem veľmi pomôcť, ale nestačí mi len moja vôľa, moja túžba, moje peniaze a moje odhodlanie bojovať. Rakovina je niečo úplne mimo môjho vplyvu, niečo, čo sa správa po svojom. A to ma zneisťuje, lebo mám rada veci pod kontrolou...

Stále chodíš s Feďom na každé vyšetrenie?

Áno. Snaží sa ich plánovať na dni, keď som v Bratislave. Poviem na rovinu, národný onkologický ústav nie je miesto, kde chodím rada, mama zomrela len pred dvomi rokmi, je to celé čerstvé. Na druhej strane chápem, že Fedor tam nechce chodiť sám. Kto by, nakoniec, chcel...

Aj ty si sa dala na duchovno. Keď to porovnám s minulosťou.

Keď mame diagnostikovali rakovinu, povedali mi, že bude žiť maximálne dva a pol roka. Že môže odísť skôr, ale dlhšie určite žiť nebude. Človeku sa zdá, že je to čas na to, aby si sa pripravila na moment, keď ti umrie mama, ale vôbec nie. Na to sa nedá pripraviť. Akurát sa možno snažíš tráviť s ňou viac času... Ale vtedy som sa utiekala k mnohým náboženstvám, duchovne som sa úplne prečistila a dnes mám v sebe veci, o ktorých som v tridsiatich piatich ani netušila, Evi. Mám okolo seba ľudí, ktorí sa duchovnými vecami zaoberajú, veľa sa rozprávame a ja prichádzam na to, že všetko je o viere. Nielen o viere v boha, ale o viere v dobro, s ktorým keď sa snažíš spojiť, nájde si ťa.

Monika Flašíková Beňová: Viem, prečo je Fedor žiarlivý

Výber pre vás

Monika Flašíková Beňová: Viem, prečo je Fedor žiarlivý

Súvisiace články

Flašíkovci smútia

Že hospodárska kríza?! Flašíková má golfový vak za 7 000 Eur!

Výber pre vás