Sú tri sestry: Iveta, Monika a Zuzana. Kým najstaršia je kostýmová výtvarníčka, mladšie sú herečky, ktoré si mnoho ľudí mýli. Poznávacie znamenie je Bambuľka. Práve tou sa v detstve zviditeľnila Monika Haasová (36) a ľudia ju majú takto zafixovanú dodnes.

Pozerá Bambuľku aj váš takmer trojročný syn Nikita?

Púšťala som mu ju párkrát, lebo som bola zvedavá, ako zareaguje. Zdalo sa mi celkom vtipné, že by sa takto stretli. Má v tom však jasno a dnes hovorí: „Bambuľku nechcem.“ Zatiaľ som mu nepovedala, koho vlastne odmieta. (smiech)

Na Slovensku sa teraz zdržíte dlhšie, ako keď ste sem chodili počas uplynulých dvanástich rokov. Prečo?

Je to predovšetkým kvôli pracovným povinnostiam mňa i môjho partnera Petra, ktorý je choreograf a tanečník a momentálne pracuje v Budapešti. Jedným z mojich pracovných dôvodov je film. Obsadili ma do filmu Krok do tmy v réžii Miloslava Luthera. Okrem toho práve pracujem na klipe ako režisérka sestrinej kapely The Sussie Haas Band a chcem pokračovať vo vlastnej tvorbe. Taktiež si po dvanástich rokoch zas vyskúšam, aké je to byť s rodinou dennodenne. Hoci žijem aj v Amsterdame, na Slovensko chodievam často, preto to nepociťujem ako veľký návrat.

Keď hovoríte, že idete do Holandska, idete domov?

Obe krajiny považujem za svoje domovy. V minulosti sa skôr mama pomýlila a pýtala sa ma, keď som bola na Slovensku: „Kedy ideš domov?“

Už nejaký ten rok cestujete kade-tade po svete či už kvôli pracovným záležitostiam, alebo súkromne. Je takýto spôsob života náročnejší po narodení syna?

My sme ako cirkusanti, ktorí sa neustále premiestňujú. Nehovorím, že je to jednoduché, ale ako umelec cestovateľ z povolania tento štýl života žijem naďalej aj s dieťaťom. Podmienkou takého štýlu je, že sme s ním stále, nech sme kdekoľvek. U nás neexistuje opatrovateľka. S partnerom sme dohodnutí, že buď pracuje on, alebo ja, a ten druhý sa zatiaľ stará o malého. Keď sme na Slovensku, pomáha mi s ním mama, sestry.

Ktorá z dosiaľ navštívených krajín vás očarila natoľko, že kdesi v hlave uvažujete nad tým, či si raz nevyskúšate žiť tam aj dlhšie?

Brazília, kde som bola mnohokrát a takmer vždy dlhšie ako na mesiac. Vedela by som tam žiť aj dlhšie. Fascinovala ma hlavne srdečnosť a temperament neustále sa usmievajúcich ľudí. Ale asi by ma nebavilo neustále si dohadovať stretnutia, na ktoré by s úsmevom prišli o tri hodiny neskôr. (smiech) Veď čo, svet je gombička a keď nie dnes, vyjde to zajtra alebo o týždeň. V tomto sa cítim viac Holanďanka, pre ktorú je presnosť výsadou kráľov. Holandsko ma v mnohom vychovalo. V Brazílii som však bola aj v čase, keď som bola tehotná. Na dva mesiace som sa ocitla v jednej z tamojších nemocníc. Takže zažila som na jednej strane pompéznosť Ria de Janeiro a na strane druhej chudobu a úroveň zdravotníctva. Pokladám to za obdobie tmy, kedy mi nebolo všetko jedno. Napriek tomu túto krajinu milujem, mám tu plno kamarátov.

Kde vám, naopak, bolo už dlho a nevedeli ste sa dočkať, kedy sa budete baliť späť?

V Austrálii, kde som bola dva mesiace. Peter dostal ponuku v Melbourne. Všetko bolo skvelé – ľudia, krajina, služby, počasie. Problém bol v tom, že som si až príliš uvedomovala, ako strašne ďaleko som od svojej rodiny a cítila som, že už chcem ísť domov. To sa mi zatiaľ nikde nestalo, hoci som precestovala kus sveta. Takže keby som nemala také silné rodinné puto, možno by som v Austrálii aj ostala.

Považujete Holandsko za krajinu, v ktorej s rodinou zakotvíte?

Odkedy mám syna, je to otázne. Momentálne sme obidvaja s partnerom na rázcestí. Krajinu, v ktorej žijeme, definuje naša práca. Ja chcem robiť predovšetkým umenie. Nie je ľahké byť verný čisto umeniu v čase, keď komercia je to, čo si myslíme, že potrebujeme. Preto za prácou cestujem aj na kraj sveta. Ešte stále môžem povedať, že robím to, čo mám naozaj rada. Slovensko je predovšetkým o komercii. Otázkou teda je, či by som dokázala aj tu robiť také umenie ako v Holandsku a či by som s tým prežila. Lebo tu, keď sa niekto nezviditeľní v médiách, nikto sa nepríde ani pozrieť na jeho predstavenie v divadle. V Holandsku by bolo zvláštne ísť do televízie a hovoriť o nejakom divadelnom projekte.

Aké rozdiely, čo sa týka kultúr i spôsobu života, ešte pociťujete?

Obe kultúry sa vo mne celkom dopĺňajú. Čo nemajú Holanďania, máme my Slováci a naopak. Páči sa mi, že v Holandsku sa pri práci nikdy nemiešajú emócie. Necítiť toľko závisti a intríg. Na toto som si celkom zvykla. Ale je neatraktívne, že zakaždým, keď si chcem dohodnúť s niekým kávu, musím vytiahnuť diár a dohodnúť sa na presnom dátume. Mám rada spontánnosť. Radšej nech ma niekto nečakane prekvapí doma. Chýba mi tam tiež naša srdečnosť. My Slováci sme takí od brucha srdeční. Tešíme sa srdečne a aj si vynadáme od srdca. Holanďania sú v tomto poriadni suchári. Racionálne vám odrapocú argumenty a je koniec hádky. (smiech) Typická obdivovaná holandská diplomacia.

Suchárska však určite nie je komunikácia u vás doma, kde sa mieša slovenčina, angličtina, maďarčina a poviete si aj čo-to po holandsky?

U nás doma to vyzerá asi tak, že ja malému niečo poviem po slovensky, Peter netuší, čo som mu povedala, tak mu povie to isté v maďarčine. Keď sa ho opýtam, čo mu vravel a zistíme, že to bolo to isté, tak sa päť minút dohadujeme, že už to mal dupľovane. (smiech) Preto som sa teraz prihlásila na kurz maďarčiny, lebo Nikita už vie po maďarsky lepšie ako ja a prekáža mi, keď nerozumiem, o čom sa s mužom bavia. Inak na malého rozprávam len po slovensky a s Petrom sa bavíme v angličtine. Najlepšie to je v lietadle, keď nás niekto počúva. Najprv si myslia, že sme Slováci alebo Rusi, potom že Maďari, ale po chvíli začujú aj angličtinu a nakoniec sa k letuške ozvem po holandsky.

Nikita nie je jediným vnukom vo vašej rodine, aj vaše sestry majú deti. Ako to vyzerá, keď sa stretnete všetky tri aj s vašou mamou? Kecajú vám do výchovy?

V podstate máme podobné výchovné hodnoty. Vypočujem si ich, ale urobím tak, ako to cítim. Výchova dieťaťa súvisí s charakterom a životným štýlom jeho rodičov. Mňa i sestry rodičia vychovávali ako najlepšie vedeli. Za socíku ľudia žili inak a tomu bola prispôsobená aj výchova. Systém bol nastavený tak, že obaja rodičia museli pracovať. Keď dieťa ochorelo, hneď mu boli nasadené antibiotiká, aby matka mohla ísť späť do práce. To podľa mňa nebolo v poriadku. Preto si do niektorých veci nedám hovoriť len preto, že by sa to takto malo robiť. Mama mi občas povie, že som na Nikitu málo prísna a všetko mu dovolím. Ale aj ja mám rada slobodu. Taktiež vždy trvám na tom, že ak sa mu niečo sľúbi, treba to dodržať. Alebo čo sa týka jedla. Nemôže jesť hocičo. Kedysi bola kvalitná zelenina či ovocie dostupné hocikde na trhu. Teraz ich kupujeme v špeciálnom obchode a voláme ich bio.

Vyhľadávate v zahraničí slovenské komunity? Nie, necítim sa ako národovec, skôr slovenský kozmopolita. Okrem toho mám bezlepkovú diétu, takže halušky z nostalgie nemusím.

Zatancujete si s partnerom občas aj v súkromí? Nemáme na to čas, ale spolupráca na javisku sa nám osvedčila.

Od marca budete dlhší čas na Slovensku. Začne tu malý Nikita chodiť aj do škôlky? Práve zháňam vhodnú škôlku preňho, kde by mohol chodiť aspoň pár mesiacov.

Monika Haasová: S partnerom sme momentálne na rázcestí

Výber pre vás

Monika Haasová: S partnerom sme momentálne na rázcestí

Súvisiace články

Zuzana Haasová: Haasovská rodina je ako mafia

Akoby ich jedna mater mala! Kto sú tieto tri princezné?

Výber pre vás