Ľudia uznanlivo hovorili: Pani Balabánová, to vaše dievčatko, to je ale slávik! Boh to mal premyslené. Toto všetko si Naďa Urbánková (70) mala nosiť v srdci, aby vydržala, čo malo prísť.

Naďa chodila do dvojtriedky, kde pán riaditeľ prechádzal od lavice k lavici a rozdával úlohy. Jedni čítali zo šlabikára, druhí už rátali rovnice. Práve keď bol obrátený, pristal na Nadinej lavici zložený lístoček. „Milujem ťa, a keď chceš, neskôr by som si ťa aj zobral...“ To bola ponuka! Obzrela sa. Od koho? František Kopecký z tretej lavice sa na ňu škeril. Hm...

Na jar, keď sa rozlial potok, chodili spolu na lúky chytať žubrienky. A František jej nosil bonbóny z otcovho obchodu, kde mali všetko – od lízanky až po lokomotívu. Potom však prišiel nový pán učiteľ. Ten mal krásne oči! Hilda, Nadina najlepšia kamarátka, si všimla, že sú mandľové. Ako slávny americký herec, povzdychla si Naďa. A tá to musela vedieť. Veď doma na povale našla hromadu fotiek slávnych amerických hercov. Povala... Prekliata povala! Raz, to už bola o pár ročníkov vyššie, práve sa vrátila zo školy a chcela doma zarecitovať báseň, ktorú sa naučila. Namiesto toho skončila na povale. Znásilnená, zneužitá... Tým, ktorý ju mal chrániť. Nechcela si zapamätať jeho tvár. Chcela sa tváriť, že sa nič nestalo. Lenže dievčatá na zdravotnej škole, kde nastúpila, začali o tom, aké to bude prvýkrát... „To vieš, taký chlapec chce len pannu!“ zašepkala jedna z nich zasvätene. Pannu, pannu, pannu... Naďa už nepočula nič iné. Len to jediné slovo. „To nemôžem nikdy splniť. Ako      vysvetlím, prečo nie som panna? Ja nemôžem rozprávať, čo sa stalo. Bola by som mu odporná...“

Krásna zdravotná sestrička a sympatický pacient. Naďa sa odvážila nebáť sa, neváhať, len ľúbiť. Každý deň ju čakal pred nemocnicou, každé ráno ju tam odprevádzal. Verila, že takto vyzerá láska. Aj keď zovretie jeho rúk bolo drsné a jeho dotyky boleli. Aj keď jeho malá garsónka sa stala jej väzením. Aj vtedy verila, že tak vyzerá láska... Aj keď „prvýkrát“ to bolo v mokrej tráve v parku. Aj keď bol opitý a ona plakala. Nič si však nevšimol a ona nemusela nič vysvetľovať... Len plakala. Mala devätnásť a už neverila, že to môže byť inak ako takto. Keď ju zobral na pár dní do Karlových Varov, snažila sa dívať len na jednu stranu mince. Tú peknú. Obliekla si nové šaty. Sama si ich nakreslila, dala ušiť a pozerala sa do jeho tváre. Páči sa mu? Obdivu sa dočkala, ale od iných. Zúril a pil. Potom zaťal zuby a šklbol ju za ruku. Poď! Vyvliekol ju z baru do izby. „Si ľahká!“ mlátil ju hlava-nehlava. Roztrhal, čo mala na sebe, a nechal ju tak. Dobitú, nahú, samu. Mala pocit, že zostarla o šesťdesiat rokov.

<strong> Dupačky... Vyhádzať!</strong>

„Tak si po tú knihu príď ku mne,“ ponúkol jej Karel, keď hľadala v knižnici čosi od Remarqua. Ten Karel, ktorý má každú, čo pred ním nevylezie na strom – to Naďa počúvala v pardubickom divadle z každej strany. Tu z nej bolo opäť mladé dievča. Slávik v nej dostal šancu a dosky, ktoré znamenajú svet, akoby ju odkliali. Predčasne zostarnutá žena sa stratila.

„Po knihu? A k tebe...? To vieš!“ otočila sa Naďa na päte mysliac si, že poučená kolegyňami vie čítať medzi riadkami. Nakoniec však šla, ruka pripravená vylepiť mu facku, len čo by sa jej dotkol. Ani sa na ňu nepozrel. Tam je – ukázal na pohovku. Oči neodtrhol od písacieho stroja. Ber a vypadni! Dobrá taktika. O pár mesiacov nosila jeho meno a jeho dieťa.

Tesne pred pôrodom musel Karel kamsi odísť. Odprevadila ho k autobusu. Chvíľu za ním mávala, a keď sa otočila, Prahou sa ozval ohlušujúci výbuch. Chytila sa za bruško, v ktorom pocítila prudkú bolesť. Zatmelo sa jej pred očami. Nádych, výdych... Len postupne získala rovnováhu a vystrašená odkráčala domov. V noci sa ohlásili pôrodné bolesti. V meste však pretrvával chaos po onej jadrovej skúške. Sanitka prišla až nadránom. V nemocnici si lekári čosi medzi sebou šepkali. A potom tam zostal primár sám. „Pani Urbánková...“ hľadal slová. Aj keď vedel, že na to, čo jej ide povedať, sa šetrné slová nájsť nedajú. „... chcem, aby ste vedeli, že to nie je vaša chyba, ale vaše dieťatko je mŕtve. No vy ho musíte porodiť.“ Akoby so svojím dievčatkom zomrela aj ona. Karel ju odviezol domov, kde ju čakali všetky tie nakúpené dupačky, hrkálky... Vyhádzať! Noci sa od dní líšili len tým, že plakala tichšie. Aj Karel trpel. Smútil a pil. A nakoniec hľadal útechu v náručí inej. Rozvod bol rýchly, spamätávanie pomalé. Roky nemohla počuť detský plač, vidieť kočík.

Naďa sa to snažila vyspievať. Závidím řekám, vidím je téct... Už po prvých „... vaše dieťatko je mŕtve. No vy ho musíte porodiť.“ tónoch sa ozval potlesk. Ale bolo to viac ako len slová piesne. Boli to jej slová. Mala totiž pocit, že akýsi vír ju ťahá ku dnu, ona nemôže tiecť a utiecť ako voda v rieke. Jan bol slamka, ktorej sa ako topiaca chytila. Kráčala s ním pred oddávajúceho úradníka na veľvyslanectve vo Washingtone a vedela, že nerobí dobre. Chcela, no neušla. „Tak čo, pani Urbánková, páčil sa vám obrad?“ prekvapil ju na konci úradník otázkou. Prečo? „Lebo tá trikolóra nebola naša, ale francúzska.“

To znamená, že obrad je neplatný? kontrovala otázkou. „A tá medaila,“ pokračoval úradník namiesto odpovede, „to bolo vyznamenanie za SNP.“ Takže nič neplatí? nástojila. „Ale áno, platí.“ Prečo? zopakovala rezignovane. Tentoraz však už len v duchu.

Keď jej o čosi vyše roka priniesli k nemocničnej posteli bielu erárnu perinku s jej drobnou dcérkou, pochopila. Kvôli nej. Kvôli Linde. Tomu najkrajšiemu, čo si človek dokáže predstaviť. Pupočnú šnúru prestrihli, ale ona cítila, že ich dve aj tak nikdy neoddelia. Dieťa je navždy. To len muži prichádzajú a odchádzajú. Napriek druhému rozvodu neprestala Naďa veriť v lásku. Koniec koncov, ono to na začiatku vždy vyzeralo krásne. A potom... Verila, že muži sa vedia rozchádzať tak, ako sa zoznamujú. S krásou a noblesou. Keď sa však z jej života pred pár rokmi vytratil posledný muž, zostala, ako vtedy v tom karlovarskom hoteli – zničená, okradnutá, sama. Útočisko našla v malom byte v areáli kláštora. Život zas a znova zopakoval svoje: Tak dievča, ukáž, čo vydržíš. A asi jeho skúškou prešla. Lebo teraz sa jej krásny už zdá byť aj koniec. „To sú tie Božie cesty, ktoré chápem viac a viac...“

Naďa Urbánková: Tak, dievča, vyskúšame, čo vydržíš!

Výber pre vás