Rómska temperamentná krv prúdi aj vo vašich žilách.

Hovorí sa, že čo Cigán, to invalid, alebo čo Cigán, to muzikant. U nás v rodine sa potvrdilo oboje. (smiech) Strýko hral na harmonike, jeden dedo bol huslista, druhý saxofonista.

Ja som ako malý chlapec dva roky chodil na hodiny klavíra. Bol som však taký „dobrý“ žiačik, že ma učiteľ poslal preč. Odmietal som sa učiť etudy, chcel som hrať pop. Vyučili ste sa za košikára, ale dnes namiesto prútia držíte v ruke mikrofón. Začínali ste ako pouličný umelec vo Viedni.

Prečo práve taký štart kariéry?

Košikára som nikdy nerobil, nebavilo ma to. Ja manuálne robiť nebudem. Načo? Po škole som sa dostal do jedného výrobného družstva, kde sa vyrábali poistky.

Ani to mi nevoňalo, ale vydržal som tam tri roky. Práve tam som sa spoznal s manželkou. Keď otehotnela a narodila sa nám dcéra, ktorá má oslabený imunitný systém a odobratú polovičku pľúc, začal sa boj o prežitie. Objavil som pouličné spievanie vo Viedni, tak som tam chodil aj s gitarou.

Ako ste niesli skutočnosť, že vaše jediné dieťa nie je zdravé?

Alexandra: Nemala som ďaleko na psychiatriu. Mala som veľké depresie. Dcéra bola stále v nemocnici a mohli sme za ňou chodiť iba na niekoľko minút denne.

Maroš: Tak som jej raz nariadil, obliekaj sa a ideš so mnou do Viedne! Nebudeš tu sedieť doma v depresiách.

Alexandra: Pomohlo mi ísť medzi ľudí a bolo to aj finančne zaujímavejšie. Prežili sme aj obdobie, že nám chceli dcéru zobrať do detského domova, lebo vraj nebudeme schopní sa o ňu postarať. Povedala som si, že si ruky, nohy zoderiem, ale neporodila som dieťa preto, aby som ho odložila. Pomáhali nám s ňou kamaráti i naša asistentka, ktorá s nami býva.

Maroš: Neskôr sa k nám na ulici pridal aj kamarát Marek, a tak vznikla kapela Ambrelo. Spievali sme slovanské ľudovky. Dnes prostredníctvom občianskeho združenia, ktoré sme založili, chceme prezentovať zrakovo postihnutých ľudí ako plnohodnotných členov tejto spoločnosti a ukázať, že aj s hendikepom sa dá žiť. Volajú vás aj slovenský Bocelli.

Vašimi partnermi na pódiu už boli Sisa Sklovská, Peter Dvorský, Lucie Bílá a iní. Aké to je?

Každý koncert je pre mňa neuveriteľným zážitkom. Spievam zo srdca a ľudia to cítia. Po koncerte chcem vnímať divákov, preto idem medzi nich a sledujem ich reakcie. Chodia za nami so slzami v očiach a chcú nás objať. Najkrajšie vyznanie som však dostal, keď som spieval na jednej svadbe. Prišiel za mnou mladý chlapec so slovami: „Héj, počúvaj. Ja som metalista. Klasiku a podobné ...čoviny nemusím, ale teba žerem a od teba by som sa to nechal aj učiť.“ (smiech)

Maroš, vy nevidíte od narodenia. Kedy ste si začali uvedomovať, že sa líšite od ostatných detí?

Ako malému chlapcovi mi nešlo do hlavy, prečo spadnem alebo sa udriem. Neskôr som sa už tým nezaoberal a bral som to ako fakt. Nikdy som sa nepýtal prečo a ani som si možno neuvedomoval, že som iný. Nezamýšľam sa nad tým, čo neviem ovplyvniť. Beriem to tak, že Pán Boh vie, čo robí. Možno, keby som videl, bol by zo mňa grázel.

Saša, vy ste zas do osemnástich viedli bezstarostný život študentky, ktorá mala sny cestovať a spoznávať svet. Jedna havária však všetko zmenila.

Je to strašná psychická trauma pre človeka. V osemnástich som prišla o zrak. Havária mi zmietla všetky sny zo stola a musela som sa nanovo učiť také banálne veci ako chodiť po schodoch či trafiť si lyžičkou do pusy. Najviac mi pomohli ľudia, ktorí ma vždy nakopli, a moja prvá láska. Bol to vidiaci chalan, ktorý mi bol oporou.

Vyštudovala som Gymnázium pre zrakovo postihnutých v Prahe a chcela som ďalej študovať právo alebo históriu, ktorá je mojou srdcovou záležitosťou dodnes. Niekoľkokrát som sa pokúšala dostať na univerzitu, ale nepodarilo sa mi to.

Dalo by sa čakať, že pre zrakový hendikep budete skôr vy potrebovať viac energie, a nie že ešte budete rozdávať z tej vašej. Kde sa jej toľko vo vás berie?

Maroš: Sme spolu 18 rokov. Keby sme jeden druhého nemali, tak dovidenia. Keby som nemal Sašu, nič by som nedokázal. Je pravda, že ma niekedy hrozne nahnevá a aj poriadne kričím, keď sa mi niečo nepáči. Ale viem aj za ňou prísť a ospravedlniť sa. Keď odchádzam na pár dní preč, teším sa, že budem chvíľu sám. Ale vždy sa teším domov, na jej pohladenie, milé slovo, ktoré nič nenahradí. Manželka je u nás hlava rodiny a ja som len autobus, ktorý za sebou ťahá. (smiech) Ale mne to vyhovuje.

Za nevidiacim spevákom chodia so slzami v očiach

Výber pre vás

Za nevidiacim spevákom chodia so slzami v očiach

Súvisiace články

Psychoterapeut Vladimír Savčenko: Hovorte o sexe

Kožný patológ Peter Burda sa už z dovolenky nevrátil

Výber pre vás