V týchto dňoch sa tvoje meno skloňuje najmä v súvislosti s turné Hrana, na ktoré vyrážaš od 1. júna. O čo vlastne ide?

Je to hudba môjho priateľa Mareka Brezovského, ktorý bol podľa môjho skromného úsudku hudobný skladateľ výnimočných rozmerov a asi najväčší talent, ktorý sa v týchto končinách za dlhé obdobie narodil. Zomrel ako 20-ročný na predávkovanie heroínom v turbulentnom období, keď sme si tým viacerí prechádzali.

Ostala po ňom hromada nepoužitej hudby. Dva roky po jeho smrti som nahral album s jeho pesničkami a vznikol album Hrana. Po čase sa zistilo, že je to jeden z najžiadanejších a najcennejších zberateľských albumov v rámci slovenských titulov a stal sa nezohnateľný. Minulý rok sme počas festivalu Viva Musica! prvýkrát hrali pesničky z Hrany a Marekovu komornú tvorbu naživo. Bol to výnimočný koncert. Vtedy sme sa spontánne rozhodli, že urobíme turné po Slovensku a predstavíme Marekovu hudbu aj v iných slovenských mestách.

Piesne z Hrany aj spievaš, hoci málokto ťa pozná ako speváka. Cítiš sa v speve ako doma?

Nie som aktívny spevák, dosiaľ som bol opatrný a dlho mi trvalo, kým som sa odhodlal spievať na koncerte. Je to iné, ako spievať v štúdiu sám a nikým nepozorovaný.

V súvislosti s turné stále hovoríš my. Kto je ešte doň zapojený?

Budeme veľká 10-členná kapela. Väčšina členov tejto kapely Mareka zažila a hrávala s ním. Napríklad bubeník Martin Valihora, ktorý bol naším kamarátom ešte z konzervatória. Alebo Marek Minárik, ktorého ľudia poznajú viac ako basgitaristu skupiny Lucie. Ten hrával s Marekom Brezovským v kapele Art M Trio ešte predo mnou.

Mnohí ľudia vnímajú Mareka Brezovského ako legendu a pojem. Kým bol v tvojich očiach? Akú najsilnejšiu spomienku na neho máš?

Bol to veľmi expresívny a originálny človek. Môj život je s ním vo veľkej miere spätý dodnes. Prežívali sme obdobie, keď sme sa formovali a boli otvorení všetkým emotívnym vnemom, a to človeka ovplyvní. Celé študentské roky sme fungovali hudobne veľmi intenzívne a často na neho myslím. Dokonca sa mi z času na čas o ňom sníva. Zhruba dvakrát do roka sa mi s ním prisní živý sen, kedy ma príde navštíviť a rozprávame sa. Viem, ako sa smial, viem si vybaviť veľmi jasne, ako sedel pri klavíri, ako kládol ruky na klávesy. Presne viem, ako si v jednej ruke držal v zime rukavice a zápalkami si pripaľoval cigaretu...

Si basgitaristom, producentom, dirigentom, skladateľom... Čo z pestrej palety tvojich hudobných činností je tvojou srdcovkou?

Mám svoj hudobný svet, robím vlastné projekty, ktoré sú schopné stáť samy na nohách. Užíval som si napríklad koncert so svojou kapelou Partnership Ulimited, kde hráme moju hudbu, alebo keď so symfonickým orchestrom dirigujem skladby, čo som skomponoval. Vtedy mám pocit, že to, čo robím, má zmysel. Ale asi najväčšie vzrušenie a umeleckú satisfakciu mi prináša dirigovanie veľkého symfonického orchestra.

Je to veľmi kreatívna činnosť. Človek musí byť nielen hudobník, ale aj psychológ a vedieť nejako pôsobiť, ak chce z hudobníkov dostať aj niečo viac, než len noty. Keď komunikujem ako jednotlivec s 80-členným telesom, ktorému sa snažím posunúť svoju víziu, inšpirovať a vytvoriť medzi nami dôveru, je to čosi celkom iné, ako keď hrám v džezovom triu. Rukami sa hudba dá modelovať, lebo orchester je zvyknutý na dirigentské gestá a reaguje na to. Keď človek vie, čo má s rukami robiť, môže dosiahnuť veľmi zaujímavú hudobnú plasticitu. Vo výsledku je to ako balet.

Popri iných činnostiach skladáš hudbu. Čo ťa pri komponovaní inšpiruje?

Život sám. To, čo sa mi deje v živote, vzťahy s ľuďmi, láska, bolesti, eufórie. Som skladateľom len na štvrť úväzku a komponujem raz za čas, v situácii, keď cítim, že niečo potrebujem dostať zo seba von. Neplánujem, fungujem intuitívne. Múza preto kope veľmi nečakane, ak vôbec. Súvisí to aj s tým, ako žijem svoj život. Ako sa hovorí, najlepšie umenie vzniká z bolesti, keď sa človek trápi alebo nie je šťastný. Mám obdobia, keď sa strednedobo trápim a vtedy to zo mňa ide von, ani neviem ako. A potom sú obdobia, keď to spracúvam a je mi dobre.

Ako vnímaš hudbu vo svojom živote? Čo pre teba znamená?

Hudba je jedna z najdôležitejších vecí v mojom živote. Z duchovnej stravy bezpochyby najdôležitejšia. Boli situácie, v ktorých, keby neexistovala hudba, by som tu možno ani nebol. Pre mňa nie je hudba povolanie, ale poslanie. Ľudia sa mi čudujú, že prídem po celodennom mixovaní a nahrávaní v štúdiu domov a opäť si pustím nejakú muziku. S hudbou fungujem, s výnimkou spánku, stále, a niekedy mi hrá, aj keď spím.

Z akej hudby máš zimomriavky?

Je jej čím ďalej, tým menej. Neviem však, či je to tým, že už starnem a som rezistentnejší, alebo je to preto, že novej, súčasnej hudby, ktorá má schopnosť prenášať silné emócie, je čoraz menej. Zimomriavky mi robí taká hudba, pri ktorej cítim, že je pravdivá, hlboká a filozoficky sa dotýka otázok ako, prečo sme tu a ako to vlastne celé s naším osudom je. Existuje hudba, ktorá v sebe obsahuje toto posolstvo, istú mystiku a tá mi vie doslova vyraziť dych.

Miluješ aj varenie. Kedy sa v tebe prebudila táto vášeň?

Varím od detstva, je to moja veľká záľuba. Keď som necvičil na klavíri, motal som sa pri mame v kuchyni a naučil som sa veľmi skoro variť. Nielenže strašne rád varím, ale aj rád papám, ako všetci v našej rodine. Obaja moji rodiča sú výborní kuchári. Varenie je veľmi podobné hudbe a procesu jej tvorenia. Tiež je to v podstate hra.

Čo najradšej varíš? Si experimentátorský typ?

Nie som typ, ktorý len vymýšľa. Pripravím aj boršč, pečenú kačku alebo guláš… Mám obdobia, keď ma priťahuje niektorá národná kuchyňa. Istý čas som sa napríklad venoval thajským jedlám, chcel som vniknúť do ich podstaty. Ale paradoxne, čím som starší, tým viac ma baví variť tradičné jedlá. Len jedno jedlo sa mi stále nedarí urobiť a tým je anglický rozbif.

Čo ti dokáže účinne dobiť baterky?

Mám rád prírodu. Rád chodím do lesa, len mám na to stále málo času. Les a prechádzky mal rád aj Marek a často sme sa spolu túlali v prírode. Baterky mi dobíja aj spánok, hudba a láska. Láska je extrémny zdroj energie, ale najväčší dobíjač bateriek je pre mňa spánok.

Najmagickejšia destinácia: Banská Štiavnica.

Najobľúbenejšie jedlo: Francúzska a thajská kuchyňa, tatarák, české jedlá.

Najnovší hudobný prírastok: Biela basová gitara F Bass BN5 translucent white.

Oskar Rózsa: Najlepšie umenie vzniká z ľudskej bolesti

Výber pre vás

Oskar Rózsa: Najlepšie umenie vzniká z ľudskej bolesti

Súvisiace články

Divoký Johnny Depp sa nezdá: Odolal aj krásnej Angeline

Simona Krainová trpí: Trápia ju kruté bolesti chrbta!

Výber pre vás