Popularitu neberie ako príťaž, ale ako súčasť svojej profesie.

Hoci ste sa v pätnástich začali intenzívne zaujímať o hudbu, študovali ste na gymnáziu a neskôr ste sa rozhodli pre stavebnú fakultu. Prečo?

– Inklinoval som k populárnej hudba a hlavne k rokenrolu, ale ten na konzervatóriu neučili. Považoval by som za stratu času chodiť na túto školu. Okrem toho v hudbe som bol samouk. Dva roky som síce chodil do umeleckej školy na husle, ale potom som to vzdal. Neskôr ma kamaráti učili hrať na gitare a tej sa venujem dodnes. Po gymnáziu som študoval na stavebnej fakulte. Mama totiž chcela, aby som bol inžinier, tak som jej urobil láskavosť. Nebavilo ma to, ale boli sme dobrá partia.

Robia takéto láskavosti aj vaše deti vám?

– Ako správny rodič ich vediem k tomu, aby mali vzdelanie aj na papieri. V jednom prípade, u najstaršieho syna Petra, sa mi to nepodarilo. Začal študovať ekonómiu, ale v prvom ročníku mi s ľútosťou v hlase oznámil,   že bude muzikantom a na školu sa vykašľal. Ustúpil som, ale urobil som chybu v tom, že som ho neprinútil študovať hudbu. Miško študuje už na druhej vysokej škole. Šestnásťročná Katka a dvanásťročný Paľko ešte študujú, ale najmladšiemu sa nechce. Je mu to jedno. Učím sa s ním, dohováram mu, rozčuľujem sa, ale veľmi to nepomáha. Som taká povaha, že keď niečo nie je v poriadku, mám pocit, že na vine som ja. Hľadám rezervy v sebe, a tak je to aj v tomto prípade. Snažím sa mu venovať, koľko sa dá, ale niekedy nemám čas a už ani energiu.

Máte radosť, že najstarší Peter ide vo vašich šľapajach?

– Potešilo ma, že chce robiť to, čo ja, ale z praktického hľadiska sme s manželkou neboli nadšení. Ako budúca hlava rodiny to nebude mať jednoduché. Môže mať šťastie, ale živiť sa len hudbou nie je výnosné. Je to náročné na obživu.

Ako reagovali vaši rodičia, keď ste im zanôtili niečo podľa vášho hudobného vkusu?

– Keď som svojho času mame zahral skladbu od Louisa Armstronga, zdesene sa ma opýtala- Toto počúvaš? Toto sa ti páči?! Estetický ideál pekného hlasu, ktorý mala v sebe zakódovaný, nevedela rýchlo prekročiť. Najprv tomu nerozumela, ale potom párkrát prišla aj na moje koncerty.

Po otcovej smrti bola na vás i vašu sestru mama sama. Chýbala vám mužská ruka?

– Mám o sedem rokov staršiu sestru, ktorá sa už v osemnástich vydala, takže v podstate som bol mamin miláčik. Otec zomrel, keď som mal rok. Dosť dlho, asi do desiatich rokov som si predstavoval, že raz sa určite vráti. Nikdy sa tak nestalo. Zvykol som si na to a mužská ruka mi nechýbala. Mama na mňa nepotrebovala bič. Nemala so mnou veľké problémy. Mal som súcit s ňou, keď som videl, že je na všetko sama a ako veľmi sa snaží.

Hoci už na vysokej škole ste boli hlavnou hviezdou na tancovačkách a muzikou ste sa živili, prvý album ste vydali až v štyridsiatke. To chce poriadnu dávku trpezlivosti.

– S kapelou sme hrali v kluboch u nás, ale i za hranicami. Ľudia si však nemohli vypočuť moje pesničky na nahrávkach. Ale aj napriek tomu sa mi to páčilo, bavilo ma to a veril som, že raz sa mi to podarí. Aj sa tak stalo.

Zahraničie vám nebolo cudzie ani za minulého režimu. Emigrovať ste nechceli?

– Lákalo ma to. Bolo to obdobie, keď človek každý deň zvažoval. Mnohí moji priatelia zostali v zahraničí. Nebolo to jednoduché, ale nemal som odvahu a dostatok hudobného vzdelania. Našťastie, mal som možnosť hrávať v zahraničí a vďaka hudbe som mal pocit, že ľudia na celej zemi spolu dokážu komunikovať. Mal som dojem, že v cudzine by som hudbu nerobil. Zrejme by som pracoval v stavebníctve. Usudzujem podľa toho, že len málo kamarátov, ktorí emigrovali, zostalo pri muzike. Dnes som rád, že som sa takto rozhodol. Hráte síce menšinový žáner, ale máte svoje publikum.

Na vystúpeniach sa udeje kadečo. Stalo sa, že na pódiu vás bolo viac ako v hľadisku?

– Máte na mysli tzv. presilovku? (smiech) My hráme väčšinou piati, ale myslím, že za tie roky sa to určite stalo alebo minimálne bola remíza. To však nič nemení na tom, že sa snažím odviesť najlepšiu prácu, akoby som hral pred plným hľadiskom. Hrám rád, s chuťou a myslím, že je to na mne vidieť. Dávam zo seba všetko. Ale je rozdiel spievať pred publikom, ktoré ma pozná, a niekde v zahraničí. U nás vedia, čo môžu očakávať. Doma stačí dobre odohrať koncert. V zahraničí zas musím dokazovať, že neprišli nadarmo, ale že sa im to oplatilo.

Málo ľudí v hľadisku beriete aj ako osobné zlyhanie?

– Keď usporiadateľ neurobí dostatočnú propagáciu, nemôžem za to. Ale ak ju urobí a je málo divákov, beriem to osobne. Analyzujem to a hľadám chybu v sebe. Poviem si, že moja hudba asi nie je dostatočne zaujímavá na to, aby na ňu ľudia prišli. Nikdy som však neoľutoval, že hrám tento štýl. Považujem to tiež za populárnu hudbu, lebo nejde o náročný džez. Najdôležitejšie je mať vlastnú tvár a charakteristiku. Byť niečím špecifický.

Peter Lipa: Najdôležitejšie je mať vlastnú tvár

Výber pre vás