Nechcem brať fotografom chlieb

Za jeho speváckou kariérou stojí Profesor Indigo, ktorý z neho spravil spevácku hviezdu. Za jeho záľubou vo fotografii zase ženy a Boris Filan, ktorý ho raz vzal na prezentáciu fotoaparátov. Tam mu požičali prvú zrkadlovku. Odvtedy v rukách strieda gitaru s fotoaparátmi. Peter Nagy (49).

Dostať sa k spievaniu je asi pre mladého chalana ľahšie ako začať fotiť...

Hmm. Som z rodiny vojenského letca. Otec chcel zo mňa mať športovca, vojaka... Nechápal, že som si za vysvedčenie pýtal gitaru. Sľúbil, že keď budem mať v deviatej triede samé jednotky, kúpi ju. To bolo posledné dobré vysvedčenie v mojom živote. Doniesol tú najlacnejšiu, lebo si myslel, že skončí odhodená v rohu izby. Neskončila. Prvé akordy som sa naučil od Rómov na našej ulici v Prešove. A už o rok som vyhral amatérsku súťaž Zlatá pieseň. Cenou bola možnosť nahrať jednu pieseň v košickom rozhlase. Mama sa tešila, otec stále dúfal, že dostanem rozum. Neveril, že sa mi podarí presadiť sa. Až keď som sa stal Zlatým slávikom.

Kedy ste tomu uverili vy?

Po úspechu v Prešove som si myslel, že už to prišlo. Ale nadšenie trvalo len pár dní. Nahral som pesničku Prežívaš sklamanie, párkrát ju odvysielali a nič sa nestalo. O šesť rokov som však znova v košickom rozhlase nahral pieseň Profesor Indigo, už s kapelou Karola Witza, gitaristom Collegia musicum. Na vojne vo Vojenskom umeleckom súbore som rok nato stretol Jula Kinčeka, ktorý s ňou zašiel za dramaturgom hitparády 5 x P, a tam sa to začalo. Nasadili ju, ona sa hneď dostala na prvé miesto a zostala na ňom v konkurencii Olympicu, Mira Žbirku, Elánu a Mariky Gombitovej päť týždňov. A zrazu sa každý pýtal: Kto to je? Kde sa tu vzal? Kto mu to dovolil?

Legendárnou baladou Kristínka iba spí ste vyhrali predovšetkým v srdciach žien...

Pamätám si, že prvýkrát sme ju hrali večer na Bratislavskej lýre. Na druhý deň ráno sme vystupovali na Štrkoveckom jazere a viem, že dievčatá si už doniesli na papierikoch napísaný text. A to nebol žiadny internet ani video. Neviem, ako to dokázali, už spievali so mnou.

Dlho ju zahaľovalo tajomstvo, či je Kristínka skutočná žena z vášho života. Bola?

Je vymyslená. Keď som sa rozchádzal s dievčaťom, povedal som si – nechám ťa zomrieť v pesničke. Myslím, že keď sa končí veľký vzťah, je to malá smrť. Toho človeka treba zalepiť do škatule s fotkami a odlepiť najskôr o dvadsať rokov.

To, čo vzniklo okolo spevákov vašej generácie, tí dnešní asi nezažívajú...

Sláva spevákov z našich čias bola, a nechcem, aby to vyznelo neskromne, minimálne päťkrát väčšia, ako majú skupiny teraz. Dnes, keď má kapela päť-šesť koncertov, nazývajú to turné. Vystihol to jeden zvukár, ktorý robil s nami a dnes robí s mladými kapelami. Hovorí: „Tenkrát jsme jezdili šňůry, a teďka s nimi dělám tkaničky.“

Kedy sa z vás stal fotograf?

Fotím len posledných šesť rokov. Dlho som iba obdivoval ľudí, ktorí fotili mňa. Môj kamarát, umelecký fotograf Fedor Nemec, ktorý bol autorom skoro všetkých obalov mojich platní, mi dlho hovoril – u teba je perfektné, že   vždy prídeš s presnou predstavou, ako má fotka vyzerať. Keď som mu raz priniesol fotografiu, kde som fotil samého seba, vraví: „Ja ťa fotiť nebudem. Ty už máš obal hotový.“

To vám nestačila gitara, že ste pokukovali ešte aj po foťáku?

Mne sa páčili ženy – to je to! V puberte som zistil, že ste to najkrajšie, čo jestvuje, a tak som vás chcel zvečniť. A potom som žil šesť rokov s profesionálnou modelkou. Mal som ju doma. Aj svetlá, foťáky... Tak som to skúsil. Ktosi totiž raz povedal: „Nepokúsiť sa môže byť osudné.“ To mám pred očami. Som človek, ktorý robí vždy to, čo chce. Bob Dylan hovoril, že úspešný človek je ten, ktorý ráno vstane a večer ide spať a medzitým robí, čo chce. Život je krátky a mali by sme ho prežiť samými peknými vecami. Tak nezbieram majetok, ale zážitky.

Keď ste dostali ponuku zo známeho pánskeho magazínu, vyzeralo to však na zmenu profesie.

Počul som, že niektorí fotografi sú nervózni z môjho mena. Aj keď dookola hovorím, že im nechcem brať chlieb. Ja nezbieram ceny, ani nechcem žiadnu štátnu dotáciu na svoje projekty. Mám dosť peňazí na to, aby som si zaplatil výstavu. A robím to, pretože chcem. Keď sa raz rozhodnem chovať tigre, tak sa spýtam sestry, ktorá je veterinárka, ako na to, a budem chovať tigre. A keď budem chcieť pestovať orchidey, tak budem pestovať orchidey. Ale vždy sa budem živiť muzikou.

Prečo? Je to ľahšie ako fotografovanie?

Naopak. Na fotení je ťažké iba byť v správnej chvíli na správnom mieste. Pre krajinného fotografa napríklad odfotiť Himaláje. Dostaňte sa však na vrchol. Alebo vojnový reportér. Odfoťte človeka, ako padá pri výbuchu bomby. Nie je ťažké stlačiť spúšť, ale byť tam.

Čo chce povedať fotkou vojnový fotograf, je jasné, aj krajinár. Ale čo je za fotením aktov?

Fotím ilúziu. Chcem, aby si muž, ktorý ženu na mojej fotke uvidí, nepovedal – s tebou chcem stráviť noc, ale život. Tá fotka musí byť ako záber z príbehu, spomienka. Ja odmietam fotiť akty len preto, že je niekto nahý. To je nanič. Hľadám v žene viac ako tvár. Naučil som sa, že pekná nerovná sa dobrá. Ale dobrá rovná sa pekná.

V čom spočíva to hľadanie?

Dobrá fotka závisí od toho, ako človek komunikuje so ženou. To je totiž umenie. Každá žena je originál. Tvrdenie, že všetky sú rovnaké, je hlúposť. To je tvrdenie povrchných mužov. Práve preto, že každá je iná, nás komunikácia so ženami baví. Pri fotení som prišiel na to, že žena je najkrajšia, keď neloví. Je lovkyňou, akurát to nepriznáva. Loví totiž tak, aby bola ulovená. To je najkrajšia hra medzi mužom a ženou. Keď sa podarí zachytiť ženu v situácii, keď neloví, vzniká krásna intímna fotka. Tam nehrá úlohu nahota, tá len dodáva mužovi ilúziu, že ten moment videl iba on.

Čo vidíte vy? Hlboké oči, dokonalé tvary...? Ako podľa vás vyzerá krásna žena?

Sú dva druhy vkusov, čo sa týka ženskej krásy. Jeden je takzvaný katalógový. To sú ženy, ktoré vidíme v reklame – na zubné kefky, krémy, šampóny... A potom je krása, ktorej ja hovorím láska na druhý pohľad. To je, ako keď pozeráte film – začína sa, objaví sa nejaké dievča a vy si poviete, to ešte nie je hlavná hrdinka, tá musí byť krajšia. No krajšia nepríde, je to ona. A postupne zistíte, že ju obdivujete, a na konci filmu už pri nej plačete. To je ono.

Rozprávky z môjho detstva boli rozprávkovejšie

Keď hrávala princezné, túžila byť súdnou lekárkou. A dnes, keď občas lekárky hrá či dabuje, naopak, túži po rozprávkach. Tak ich začala zbierať. Herečka Táňa Pauhofová (25).

Chceli ste byť herečkou, aby ste si mohli žiť ako v rozprávke?

Nie, ja som jednoducho bola dieťa, ktoré bolo rado stále v niečom zapojené – od matematických a chemických olympiád až po recitácie. Všetko. Keď som ako sedemročná našla v novinách oznam, že hľadajú deti do detskej rozhlasovej dramatickej družiny, prosila som rodičov, aby ma zaviedli na konkurz. Potom sa zase robil konkurz do seriálu Škriatok. Asi nebolo nič, kde som vtedy nešla. Mala som oveľa viac odvahy ako teraz. Všetko som brala ako hru. Pritom som si vôbec nepripúšťala, že robím svoje budúce povolanie. Naopak, keď mi niekto povedal, že zo mňa bude herečka, urazila som sa. Ako mi niečo také môžu povedať...?

... vám, budúcej súdnej lekárke. Ako herectvo zvíťazilo?

Doteraz neviem. Ja som si nakoniec na medicínu ani nepodala žiadosť. Dostali sme prihlášky a ja som automaticky napísala VŠMU. Mala som zrazu pocit, že by bolo úžasné chodiť do školy, kde by som robila niečo, čo ma baví robiť vo voľnom čase.

Ako herečka ste boli mnohokrát súčasťou rozprávok. Preto vám prirástli k srdcu?

Možno. Ale hlavne je to v tomto rýchlom svete také príjemné zastavenie, oddych. Ja sa pri ich počúvaní naozaj prenesiem do príbehu. Vracajú mi detský pocit pohody a pomáhajú robiť niečo, čo mi nie je extra milé. Také domáce práce mi idú celkom od ruky, keď mám pustenú rozprávku.

Pamätáte si, kedy ste počuli prvú rozprávku?

Spomínam si, že ako škôlkarka som sa vždy tešila, keď som bola chorá. Mohla som v posteli počúvať platne s rozprávkami. Dlhý, Široký a Bystrozraký, Šípkovú Ruženku, Kozliatka... A potom som sa veľmi skoro naučila čítať. Začala som novinami, ale zistila som, že hoci si ich viem prečítať, vôbec im nerozumiem. Tak som siahla po knižkách, ktoré mali ešte ocko a mamka. Moje najobľúbenejšie boli Opice z našej police od Kristy Bendovej. A hneď ako som nastúpila na základnú, stala som sa najčastejším návštevníkom školskej knižnice.

Aj napriek tomu, že väčšina rozprávok sa už dala pozrieť v televízii?

Napriek tomu. Fantázia, kde sa vám odohráva to, čo čítate, je predsa len niečo navyše. Občas som ako dieťa nakrúcala rozprávku, ktorú som mala prečítanú, a mala som v hlave predstavu, ako to bolo. Keď som potom videla, kto hrá hlavnú hrdinku, tak som plakala – takto tá princezná nevyzerala.

Kedy začala vznikať vaša rozprávková zbierka?

Za svoje prvé zarobené peniaze som si vo foyeri rozhlasu, kde bol malý obchodík, kupovala rozprávky na kazetách. Dostala som svoj prvý magneťáčik a vždy, keď sa mi niečo podarilo našetriť, utekala som si po novú rozprávku.

Toľko rozprávok máte prečítaných, napočúvaných, odohratých, nechcete nejakú napísať?

To je niečo, čo si neviem prestaviť. Nepísala som si ani denníček. Ale človek nikdy nevie. Možno keď budem mať vlastné dieťa, alebo počas tehotenstva dostanem takú slinu a poviem si, kým sa moje dieťatko narodí, tak mu napíšem rozprávku. Pustím sa do toho a za deväť mesiacov napíšem takú „bichlu“, ktorú mu budem potom čítať.

Máte na rozprávky v byte dosť priestoru?

O cédečká sa nebojím – tie sa dajú schovať na disk a sú neviditeľné. A pre dobrú knihu neľutujem priestor. Bez kníh neviem žiť. Ani nezaspím, pred spaním si musím prečítať aspoň pár viet.

Páčia sa vám aj rozprávky, ktoré vznikajú teraz?

Neviem, či je to tým, že som už vyrástla, ale mám pocit, že rozprávky môjho detstva boli rozprávkovejšie ako tie dnešné. Jasné, že je päť miliónov verzií Kocúra v čižmách, ale taký, čo spieva „v takých čižmách hneď prejdem celý svet“, je len jeden. Takého poznám z detstva a takého mám najradšej.

Peter Nagy a Táňa Pauhofová: Aj oni majú koníčky!

Výber pre vás

Peter Nagy a Táňa Pauhofová: Aj oni majú koníčky!

Súvisiace články

Vlaďka Rišianová: Víťazí pod vodou

Internetová známosť: Chcem aby to bolo ako predtým

Moj 14-ročný syn je problémové dieťa

Výber pre vás