Získali ste prvého Ota. Vznášate sa meter nad zemou?

Ja sa vznášam väčšinou dva metre nad zemou. (smiech) Keby som išiel vyššie, už sa nezmestím pod zárubňu. Určite cítim veľkú pokoru, je príjemné vedieť, že práca, ktorú robím, sa asi divákom páči.

Váš príbeh, ako ste sa vďaka odvozu expriateľky Miriam Kalisovej dostali do Markízy, je známy. Ako dlho trvalo, kým ste si uvedomili, že moderovanie športu nebude len chvíľkové rozptýlenie, ale práca možno aj na celý život?

Skoro pred každými správami, keď režisér povie, že o desať sekúnd začíname, sa rozhliadnem po štúdiu a pokývem hlavou, že kde to vlastne stojím. Stále si kladiem otázku, čo tu ja vlastne robím, jednoduchý chlapec zo sídliska. A ten OTO, to už bola absurdita, celá tá šoubiznisová smotánka, ja na pódiu... Je to stále mimo realitu, akoby som žil život niekoho iného.

Priznám sa, zo začiatku som mal tak trochu problém s tým vaším všadeprítomným širokým úsmevom. Zdá sa však, že po rokoch sa usmievate menej...

Celý proces prípravy moderátora má nejaké fázy. Mám trénerku, ktorá tento proces v mojom prípade od začiatku riadi. Najskôr bola hlavná myšlienka celé to vydržať a prísť s niečím na obrazovku, čo sa bude divákom páčiť. Preto sme išli cez ten úsmev, ktorý mi je prirodzený. Neskôr, keď sa skončila prvá fáza, začali sme môj prejav meniť, ubrali sme úsmev, pridali gestá, neskôr sme začali meniť intonáciu. Zo začiatku to bolo naozaj o tom, ako to prežiť a po tých troch rokoch je to aj o užívaní.

Chodíte robiť aj reportáže do terénu?

Občas áno, keď niekto vypadne a mám práve voľno. Viem pripraviť príspevok do vysielania, postrihať ho. Nie je to ako v prípade moderátorov hlavného spravodajstva, ktorí do terénu nechodia.

Šport vás sprevádza celý život. Venujete sa mu denne?

Snažím sa. Domov som si zaobstaral nejaké posilňovacie zariadenia, aby som nemusel hodiť do fitness centra, plus robím nejaké kolektívne športy. Ak sa dá, dvakrát do týždňa si zahrám basketbal s bývalou vysokoškolskou partiou, v zime som skúsil snoubordovanie.

Váš otec, hoci má už po šesťdesiatke, sa stále venuje kulturistike. Vy ste vraj tiež chceli súťažiť v tomto športe...

(smiech) To bolo asi nedorozumenie. Otec celý život cvičil len tak sám pre seba, keď bol mladý, chodil aj na súťaže, len sa mu nepáčilo, že všetko závisí od rozhodcov, a teda je to vždy subjektívne. Preto súťažiť prestal, ale napriek tomu neustále cvičil. Na sídlisku sme mali v pivnici spravenú činkáreň, kam púšťal aj zadarmo ľudí, ktorí chceli cvičiť. Keď oslavoval šesťdesiatku, začal ho podpichovať jeden známy, nech ide na súťaž medzi seniorov, lebo tých je málo, sú skôr raritou. Začal sa preto pripravovať a chcel si splniť veľký sen, ísť na nejaké veľké majstrovstvá.

To sa mu nakoniec aj podarilo, vlani bol na majstrovstvách Európy v Barcelone. Vy ste tiež chvíľu snívali?

Možno na sekundu som sa pohral s myšlienkou na súťaž, no potom som si uvedomil, že veľkou časťou kulturistiky sú aj nohy, no ja mám z basketbalu zničené kolená a neviem, či by zniesli tú záťaž. Spodok by teda u mňa nestál za nič. Ďalšia vec je, že keby som začal vážne cvičiť, narobil by som kopec problémov našim kostymérkam. Ale bolo by pekné ísť na súťaž spolu s otcom.

Ste vyštudovaný prekladateľ z angličtiny a nemčiny, no práca v Markíze vašu kariéru týmto smerom zablokovala. Občas niečo prekladáte?

Mám to len ako hobby, semtam sa niečo pritrafí. Veľmi som chcel prekladať sitkomy a filmy do slovenčiny, ale napriek tomu, že som v Markíze, sa mi to doteraz nepodarilo. (smiech) Je to zrejme taká uzavretá komunita, do ktorej sa ťažko dostať. Som veľmi citlivý na preklady práve v týchto veciach a veľmi trpím, keď nie sú dobré. Nedávno som si pozrel prvú sériu Priateľov v oboch jazykoch a bol som zhrozený, koľko vecí tam bolo domrvených. Viem, že treba dialógy upravovať na dĺžku, ale to nie je výhovorka pre významový posun.

Čo ste naposledy prekladali?

Nejaké veci z turistického ruchu. Ešte keď som končil na vysokej škole, dali nám piatim preložiť encyklopédiu 100 najkrajších miest sveta, neskôr som sám preložil encyklopédiu 100 prírodných divov.

Je to dobre zaplatené? V porovnaní s prácou v Markíze...

Umelecký preklad vôbec nie, knižky a podobne. Najdrahšie sú súdne veci, prekladateľov, ktorí to môžu robiť, je ale len zopár.

Vlani ste sa zúčastnili spolu s tímom televízie Markíza nakrúcania adrenalínovej šou Wipeout v Argentíne. Pre vás bola zrejme ťažšia cesta než samotné súťaženie...

Mne sa vo všeobecnosti dosť zle cestuje v lietadle, kvôli výške sa tam neviem poskladať. Našťastie cestou späť sa ma človek za prepážkou spýtal, či nechcem sedadlo pri východe a tomu som bol veľmi vďačný. Aj v samotnej súťaži však boli situácie, keď bolo treba bojovať s pudom sebazáchovy. Išlo o zdravie a o to väčšiu radosť som mal, že sme sa vrátili domov všetci v poriadku. Mimo nášho tímu boli aj dosť vážne zranenia... Tá súťaž odhalila, čo v každom človeku je a nedobrovoľne som musel zabojovať sám so sebou. Išlo mi o krk a snímali ma kamery, takže sa bolo treba aj nejako tváriť a nerozplakať sa. (smiech)

Vraj ste plánovali začať sa učiť hrať na klavíri...

Vlastne som už aj začal, mal som požičaný taký menší klavír od brata priateľky Dominiky a na Youtube som si pozrel inštruktážne videá. Ale potom som si povedal, že potrebujem poriadny klavír, takže teraz pauzujem. (smiech)

Podľa tých dvoch žien, ktoré sa po vašom boku doteraz oficiálne objavili, máte pomerne vyhranený vkus. Obzriete sa aj za vysokou blondínkou?

(smiech) Určite áno, ale je ich veľmi málo, pretože ja sa obzriem za ženou, ktorá ma upúta ani nie vzhľadom, postavou, ale skôr niečím v jej očiach, tvári. Keď sedí, aj postava, je to výnimočné. Ale žeby ma zaujalo niečo plytké, umelé, upravené, to asi nie. Možno sa ale obzriem skôr v štýle, že pre Boha, to čo bolo?

S Mirkou sa denne stretávate na pracovisku. Je to už len o pozdrave, alebo spolu zájdete aj na obed?

Ja si myslím, že po tých troch rokoch máme každý svoj život, ktorý ide svojím smerom a že nejaké spájanie nás dvoch by aj mohlo doznieť. Každý máme vlastného partnera a ani im to určite nie je príjemné. Máme už len profesionálny vzťah, na výlety spolu nechodíme.

Peter Varinský o Kalisovej: Na výlety spolu nechodíme

Výber pre vás