Je spisovateľka, má štyri deti – Tea (12), Lea (11), Lóru (9) a Kláru (1,5) a zatiaľ vydala päť kníh: Chcem len tvoje dobro, Za to mi zaplatíš, Pozri sa na seba, Nepýtaj sa, kde som a Ženy nášho rodu.

Neveľký byt v historickom centre Bratislavy je plný kníh, hračiek, rodinných fotografií a detskej vône. Malá Klára zvedavo pozoruje, čo robí vizážistka s jej mamou, a potom ide s babkou na prechádzku do mesta. Tri staršie deti sú v škole, a tak máme chvíľu pokoj na rozhovor a fotenie. Petra nám medzitým nosí knihy, ktoré čítajú jej deti a mohli by sa páčiť aj tým našim.

„Čítanie je u nás povinné a deti si na to zvykli. Ak chcú ísť na počítač alebo pozerať telku, musia si najprv čítať. Vždy som bola vášnivý čitateľ a od toho je len krôčik k tomu, aby ste sa stali spisovateľom. Raz za čas vás skrátka prepadne pocit, že aj ja by som chcela niečo také napísať. A mňa to prepadávalo dosť často. Nikdy som nebrala písanie ako spôsob psychohygieny, že musím dať niečo zo seba von na papier, inak sa zadusím. Môjmu mužovi som stále tvrdila, že budem spisovateľka, a on mi raz povedal: Už o tom prestaň rozprávať a konečne niečo napíš! On je muž činu, mne niekedy stačí aj snívať, asi preto som osem rokov písala len do zásuvky. Napísala som knihu a potom ďalšiu a ešte jednu, medzitým niekoľko poviedok. Každá z tých kníh vznikala zhruba dva roky, lebo medzitým som vždy porodila jedno dieťa. A ešte som chodila na pol úväzku pracovať do STV a písala scenáre pre Markízu, starala sa o dom, tri deti, dvoch psov a ešte som si urobila štátnice z angličtiny.

A potom znova zasiahol môj muž a povedal, že na Vianoce pod stromček chce odo mňa jednu hotovú upravenú knihu, nech už nič nové nepíšem. Trvalo to zhruba rok, ale nakoniec som to dokončila, dala zviazať a poslala do dvoch vydavateľstiev. Z oboch prišla odpoveď, že to chcú vydať. To bol skvelý pocit.“

Petra mala 33 rokov a tri deti, keď jej 3. 3. 2005 vyšla prvá kniha. Svoj sen o veľkej rodine si začala plniť ešte skôr. „Keď som mala 18, chcela som 10 detí a k tomu super kariéru. (smiech) Nikdy som nechcela sedieť doma na zadku. Keď sa narodila tretia Lóra, došlo mi, že sa to celkom nedá a dala som v televízii výpoveď. Kvôli peniazom som vďaka manželovi pracovať nemusela, navyše, po vydaní prvej knihy bolo jasné, že takto to môžem krásne zvládať – byť doma, venovať sa deťom a popritom písať.

Svoj sen mať 10 detí som už vzdala, po svadbe sme sa dohodli na piatich. Takmer sa to podarilo. Povedali sme si, že to vezmeme jedným ‚vzorm’ a v priebehu piatich rokov som naozaj päťkrát otehotnela. O tretie dieťatko som však prišla v šiestom mesiaci a veľmi rýchlo som chcela otehotnieť znova. A naozaj, do roka sa narodila Lóra. Ďalšie tehotenstvo bolo mimomaternicové a to som skoro zomrela. Vtedy môj lekár povedal dosť, päť tehotenstiev za päť rokov je až-až, musela som si dať pauzu. Klára teda prišla na svet až po siedmich rokoch.

Ako sa popri toľkých deťoch dajú písať romány? No na zadku, to citujem Karla Čapka. Inak to naozaj nejde. Nie, nebola som vyčerpaná, i keď spánok mi chýbal. Všetky moje deti zle spávali. Tretia Lóra sa celé mesiace budila v noci každú hodinu a pol roka vstávala každý boží deň o pol piatej ráno. Našťastie nie som veľký spáč. Bola som mladá, prvé tri deti som porodila do tridsiatky, to človek zvláda všetko akosi ľahšie. Písala som, keď cez deň spali. Chce to, samozrejme, pevnú vôľu, disciplínu a pravidelnosť. Každý deň som si v určitý čas sadla k počítaču a písala. Keby som čakala, kým bude všetko upratané, oprané, ožehlené a kým ma nakopne múza, tak nezačnem nikdy. Ženy píšu, keď môžu. Napríklad, keď s chlapcami idem na tréning, vezmem si notebook a píšem v blízkej kaviarni, alebo kým mi menia gumy na aute, sedím a píšem.

A inšpirácia? Každé ráno chodievam behať. Prečistím si hlavu a uvažujem aj o písaní. Ale múza príde vtedy, keď vidí, že to myslíte vážne. Samozrejme, ani ja nie som stroj a v najťažších časoch, keď boli prvé tri deti malé, som potrebovala pomoc. Dva roky s nami bývala moja sestra a potom mi dva roky s deťmi aj v domácnosti pomáhalo šikovné a spoľahlivé dievča. Sedem rokov to zvládam sama za pomoci deciek a rodičov, ktorí sa sem prisťahovali z Košíc. Čo sa týka praktických vecí, manžel je ekonóm, riadi veľkú firmu a má náročnú prácu. Takže netuší, kde majú deti lekára, kde majú triedu. Rodičovské združenia a podobné veci sú úplne v mojej kompetencii. Pracuje mimo Bratislavy a domov sa vracia až večer. Často sa schádzame dolu v meste v niektorej z kaviarní na ‚šláftrunk’.

My fungujeme ako rodina najmä cez víkendy a dovolenky. A aspoň raz do roka si vyrazíme na pár dní len my dvaja bez detí. Nikdy som preto nemala výčitky svedomia, človek musí raz za čas vypnúť. Aj teraz v júni sa chystáme na päť dní na bicykle. Cyklistické dovolenky máme veľmi radi a chodievame na ne pravidelne aj s deťmi. Okolo Balatonu, do Francúzska či Rakúska, ochutnávame miestne vína a prespávame v penziónoch. Je to skvelý relax, vyplaví to z vás stres, adrenalín a utužuje to rodinu.“

Petra Nagyová Džerengová: Má štyri deti a päť knižiek

Výber pre vás