Čím ste chceli byť ako malé dievča? Splnil sa vám sen po nástupe do politiky a zasadnutí na premiérsku stoličku?

Ako dieťa som snívala o úplne iných profesiách. Najprv som chcela byť predavačka hračiek. Od troch rokov som sa venovala baletu, chcela som byť primabalerína. Už som sa videla na pódiách. Dodnes si pamätám na prvú ružovú pelerínku a ružové špičky, ako som sa ich učila viazať. Bola som taká pyšná, že som si ich nechcela ani vyzuť. Niekoľko nocí som v nich spala. Gymnázium bolo pre mňa skôr spoznávaním spektra, čomu by som sa mohla venovať. A keďže matematiku som ľahko zvládala, bola som rozhodnutá ísť študovať tento odbor. Prípadne geológiu. Lenže o živote rozhoduje asi riadená náhoda.

Do okruhu priateľov mojich rodičov patrila rodina Hirnerovcov. Jeden z nich bol sociológ. Vďaka nim som zažila rozhovory na rôzne témy a povedala som si, že raz by som chcela rozumieť tomu, prečo napríklad trávime voľný čas tak, ako trávime, prečo sú jeden rok u chlapcov módnym hitom dlhé vlasy a potom plešina, prečo sú raz trendom minisukne a neskôr zas dlhé sukne, prečo existujú sociálne rozdiely, nezamestnanosť a podobne. Tak som si zvolila štúdium sociológie a dnes som rada, že som sa tak rozhodla. Vtedy som ani len netušila, že vstúpim do politiky. Naopak, politika sa mi javila ako niečo, s čím nechcem mať aktívne nič spoločné. Pred revolúciou ste zaujímali aktívne postoje k politike socialistického režimu.

S akými očakávaniami ste do revolúcie vstupovali? Čo vás prekvapilo?

V novembri 1989 ma prekvapilo nadšenie a emócia, ktoré nás spájali. Dodávalo mi to energiu. Vtedy nikto nechcel a priori moc. Chceli sme len vytvoriť priestor na to, aby sme mohli slobodne vykonávať svoju profesiu, a aby všetci ľudia mohli žiť slobodne a dôstojne. Tie novembrové dni sa niesli aj v znamení silnej nezištnosti a vzájomnosti. Tieto dve hodnoty z nášho spoločenského života akosi miznú.

Jedna z vecí, ktoré sa po rokoch tiež zmenili, je, že už existujú politici, ktorí všemožne túžia po moci a chcú ju vlastniť. Viem, že politika bez moci neexistuje. Rozdiel je však v tom, či chcú moc vlastniť, alebo je pre nich len nástrojom. Najjednoduchší spôsob politiky moci je vytváranie nepriateľov, či už skutočných, alebo vymyslených, živenie napätia v spoločnosti a podsúvanie tém, ktoré sú politickým marketingom. Moc niektorým veľmi chutí.

Žien v slovenskej politike je stále málo, ale postupne si razia cestu. Ako vás vnímajú mužskí kolegovia?

Z vlastnej politickej strany už vnímam, že muži sa začínajú chváliť, koľko majú žien na významných politických postoch a dodávajú: A bez kvót, lebo sú jednoducho dobré. Samozrejme, niektorí sa stále pýtajú: Kam sa ženy hrabú? Myslia si, nech zostanú v kuchyni, kam patria, veď politika je mužská vec. A iný spôsob politiky sa začína označovať za slabosť. Slabosť však nie je v tom, keď celé noci dokážete prebdieť pri svojom dieťati a čičíkať ho, aby prestalo plakať. Slabosť je, keď tresnete dverami, že sa to nedá počúvať. A toto platí aj v politike. Slabosť je v tom, ak protiargumenty zastavujete silou.

Sedia v poslaneckých laviciach džentlmeni?

Poväčšine sú to nielen džentlmeni, ale ako sami priznávajú, núti ich to v niektorých momentoch meniť slovník. Myslím si, že to nie je na škodu veci.

Ako sa cítite v mužskom kolektíve?

Ako každá žena v mužskom kolektíve. Tak ako sa muži usilujú o priazeň žien, často to funguje aj opačne a je prirodzené, že sa nám svety spájajú. Tie doplňujúce svety nás obohacujú a motivujú. Pred mesiacom ste sa z New Yorku vrátili s ocenením Žena roka 2010, ktorý udeľuje prestížny magazín Glamour najmocnejším ženám sveta. Na čo ste mysleli pri preberaní ceny? Vtedy už na reč, ktorú som hovorila. Ale musím sa priznať, že keď prišla nominácia, či sa na takej akcii zúčastniť, alebo nie, váhala som.

Presvedčili ma však dve veci. A to, do akého klubu političiek vstúpim. Medzi ocenenými boli okrem iných aj Madeleine Albright, Hillary Clinton či Angela Merkel. Takže byť v takejto spoločnosti je mi cťou. A tá druhá – dvanásť miliónov odberateľov magazínu. Veď to je pre nás nepredstaviteľné číslo. Nebudem klamať, že ocenenie bolo jemnou satisfakciou. V USA som dostala ocenenie nielen za to, čo som dosiahla v politike, ale aj za štýl. Každá z tohtoročných ocenených dám političiek má svoju charizmu a silný príbeh. Či už je to pani premiérka Trinidadu a Tobaga, pani prezidentka Libérie alebo Litvy. Slávnostný večer vo mne zanechal veľmi silný dojem. Šéfredaktorka spomínaného magazínu povedala, že toto ocenenie je odmenou aj za vodcovské schopnosti.

Ste s tými vašimi spokojná?

Úplne. Vodcovstvo si vždy podmieňujem tým, čo by som ja zniesla. Aký spôsob, aký tón, aký postup a podľa tohto sa snažím koordinovať aj kolegov. Nerobím nič, čo by mne samej bolo proti srsti. Nemohol by mi šéfovať človek, ktorý nediskutuje, zvyšuje hlas, je netolerantný a používa silácke reči. Okamžite by som menila zamestnanie. Jednak z úcty ku kolegom nevolím takýto prístup a taktiež si nemyslím, že kto má moc, má vždy aj pravdu. Ale keď príde dôležitý moment, musím rozhodnúť. Vodcovské schopnosti si však niektorí zamieňajú s presadzovaním sily či s diktátom, v ktorom neexistuje diskusia. Výsledkom diskusie by nemali byť víťazi a porazení, pretože diskusia nie je boj. Výsledkom by malo byť poznanie, vzájomné pochopenie a zmúdrenie.

Ste rozhodná vo všetkom?

Ale čoby. Váham pri nákupoch, nerada si skúšam oblečenie. Výhodou konfekčného vzrastu je, že moja veľkosť mi vždy sedí. Preto väčšinou neskúšam. Prvé kúsky si ešte popozerám, ale potom už hľadám východ. Dcéra pozná môj štýl, vie, čo mi sedí a môžem sa ňu spoľahnúť. To je teda jediná voľba, ktorá ma znervózňuje. Iné nie, lebo tie sú o vnútorných hodnotách a postojoch.

Je dcéra vašou vernou kópiou?

Dúfam, že nie. (smiech) Niet pochýb o tom, že je dokonalejšia. My sa síce podobáme, ale ona má, našťastie, veľmi veľa z tatina. A v tom je dokonalejšia.

Je veľmi inteligentná, tvorivá, zručná a má veľké srdce. O humoristoch sa hovorí, že sú zábavní iba v spoločnosti a doma sú, naopak, „suchári“.

Aký bol váš manžel?

V pracovnej sfére sme si navzájom slúžili ako podporný motor. Keď pri zaváhaniach či obavách vypadol hlavný zdroj, zapol sa náhradný. Boli sme typické dvojkariérové manželstvo, doslova učebnicové, aj so všetkými chybami. Poviem to Stanovými slovami. Na otázku novinára, prečo si váži a miluje svoju manželku, raz odpovedal, a teraz budem parafrázovať: „Svoju manželku si vážim preto, lebo vstupuje do môjho života vždy, keď treba, a nevstupuje, keď netreba, pričom tieto okamihy vie rozoznať.“

Aké sú vaše Vianoce?

Na Vianoce každý rok chodievam navštíviť ľudí na miestach, kde sa pracuje. A vždy im zanesiem aj chutné koláče. Na Štedrý deň každoročne dodržiavam pôst a už dopoludnia chodievam aj s dcérou Evkou na cintorín zapáliť sviečku Stankovi. Potom spolu zdobíme vianočný stromček a pripravujeme dobroty. Celý dom svieti a rozvoniava a k príjemnej atmosfére si pustíme hudbu. Náš pes Denko si zvykol, že vždy na Vianoce dostáva inú stravu ako tradične. Aj preto obyčajne zdobíme stromček až poobede, lebo hneď ako ho zbadá, ľahne si pod neho a už sa odtiaľ nepohne.

Premiérka Radičová: Chcela som byť primabalerína!

Výber pre vás

Premiérka Radičová: Chcela som byť primabalerína!

Súvisiace články

Slabá premiérka? V zahraničí je Radičová hviezda

Tomanovej a Radičovej sivé sako: Nájdete 5 rozdielov?!

Tomanovej a Radičovej sivé sako: Nájdete 5 rozdielov?!

Tomanovej a Radičovej sivé sako: Nájdete 5 rozdielov?!

Tomanovej a Radičovej sivé sako: Nájdete 5 rozdielov?!

Výber pre vás