„Bol to príjemný pocit,“ spomína herec Roman Luknár (44).

Pamätáte si aj na prvú pusu?

Ako jedenásťročný som bol v pionierskom tábore v Rusku a tam bola taká jedna Poľka... S ňou som sa prvýkrát bozkával tak naozaj.

Vy ste boli globalizovaný od detstva...

Mali ste desať, keď ste dostali prvú úlohu v televízii. Prišli so slávou aj húfy obdivovateliek?

Samozrejme, že som bol zaujímavejší ako ostatní. Ale nikdy som z toho neťažil. Som veľmi plachý. A ono sa to nakoniec zunuje. Mňa to bavilo asi desať mesiacov. Človek si uvedomí, že anonymita má svoje čaro. A radšej je sám doma na balkóne.

Pred doživotím na balkóne vás vlastne zachránila žena...

Pochopil som, že jestvuje láska na prvý pohľad. Aj keď som tomu nikdy neveril. Boli sme v Lyone na festivale a vedľa nás vystúpili z autobusu takí čierni „vyúdení“ Španieli. A tam stála moja Lola. A ja som povedal chalanom, že to je ona. A oni, no to je. Ale ja som vysvetľoval – toto je moja žena.

Ona si v rovnakej chvíli povedala – toto je môj muž...?

Ale nakoniec ste za ňou odišli do Madridu. Aj španielčinu ste museli dobývať tak dlho ako Lolu?

Keď som prišiel, vedel som povedať akurát „gracias“ a Buenos Aires. A myslel som si, že som vtipný, až kým mi nedošli peniaze. Všade mi povedali – dáme ti robotu, len sa nauč jazyk. Ale keď musíte, tak viete zrazu aj skloňovať. A veľmi mi pomohla Lola. Vždy mi kázala niečo priniesť, aj keď som netušil čo. Niekedy ma nechala hľadať aj dve hodiny. Až som ju na kolenách prosil, aby prezradila, čo chce. Ale bola to dokonalá škola.

Madrid vám navyše poskytol azyl. Opäť ste boli neznámy.

Je to šesťapolmiliónové mesto. Je sa tam kde schovať. A keby som si náhodou potreboval zdvihnúť ego, tak sa len prejdem po Bratislave ☺... To myslím ako žart.

Nakoniec vás však predsa len objavili aj Španieli...

Keď práve beží niečo v televízii, tak sa nejaká predavačka občas opýta – to si ty? A ja ju presvedčím – nie, nie, to my Rumuni sme všetci blonďaví a máme menej vlasov. Ale viem o ňom, že je to rodák. Je to bratranec z tretieho kolena. A je to veľmi známy herec u nás v Rumunsku. Tak ho pozdravujte, držíme mu palce. Ale nezažívam to každý deň. Dokonca to môžem spočítať na prstoch jednej ruky.

Aj tak to bola láska ako z rozprávky. Nechať tu všetko a odísť na opačný koniec kontinentu.

Za prvou láskou som chodil do Banskej Bystrice autobusom štyri hodiny a dvadsať minút, lebo dvadsať minút sme stáli pri moteli v Žarnovici. Do Madridu to trvá len dve a pol hodiny. Nemám pocit, že som ďaleko.

Skromný, ale romantik. Nikdy ste nezabudli na výročie svadby...

Dvadsiateho tretieho som sa oženil a odvtedy každý mesiac posielam mojej žene v tento deň kvety. Teraz to bolo stodeväťdesiaty ôsmykrát a čaká nás stodeväťdesiaty deviaty spoločný mesiac.

Roman Luknár: Zažil som lásku na prvý pohľad

Výber pre vás