„V rádiu hovoria, že zomrel Muk,“  povedala mi do telefónu moja sestra. Presne som vedela, čo cítia fanúšikovia, ktorí pri jeho hudbe rástli z detí na dospelákov. Na to, čo  prežíva spevákova žena, dcéry, otec, sa mi radšej myslieť nechcelo. Takmer o rok sme sa s Evou Hejčíkovou – Mukovou (38) stretli a ona mi to porozprávala.

Viete, bola by som rada, keby toto celé bolo najprv o Eve Hejčíkovej. Aká ste? Klebetí sa, že dosť temperamentná.

Bola som. V tomto období je to so mnou troška iné. Človek má pokojnejší prístup k životu a možno aj troška flegmatickejší. Inak sa dokážem okamžite zaradovať, okamžite vybuchnúť a aj okamžite odpustiť. Aj v našom manželstve to takto bolo. Peťovi sa to v konečnom dôsledku páčilo, aspoň mne to tak hovoril...

Tak, že Peťo povedal jednu vážnu, strohú, striktnú vetu a ja som ich povedala asi sto v rôznych tónových intenciách. Nemám rada, keď sa chodí okolo horúcej kaše, takže čo mám na srdci, to si aj poviem. Samozrejme, že som veľakrát strelila vedľa, to som si aj uvedomila a hneď som sa ospravedlnila.  A o desať minút bolo zase dobre.

A prejavilo sa to aj vtedy, keď ste spolu začínali? Mierim k tomu, že vo vzťahoch sa stáva, že jeden sa snaží viac a druhý menej, potom zase naopak. No dobre, mierim k tomu, či ste Petra balili.

U nás to tak nebolo, ťahúni sme boli obaja a možno aj preto sme si spolu sadli. Dokonca si myslím, že Peter, ktorý bol z nás dvoch o dosť citlivejší, sa snažil viac. Lenže vďaka svojej hĺbavej povahe to nevedel dať úplne okato najavo. Ale pritom som to cítila.

Tak to mal asi šťastie, že našiel práve vás, pretože s hĺbavými chlapmi, jaskyniarmi, máme zvyčajne málo trpezlivosti.

To bolo aj tým, že som ho predtým už skoro dvadsať rokov poznala. To vás už potom človek gestom, pohľadom, ničím neoklame, neprekvapí.

A to za celý ten čas, čo ste sa kamarátili, nepreskočila medzi vami iskra?

Preskočila. Ale len tak trošinku viac ako priateľská, viete, keď máte k niekomu veľmi blízko, rozumiete si...

Keď ste sa dali dohromady, vzali ste sa a presunuli do Prahy, dá sa povedať, že ste všetko stavili na jednu kartu. Robota, rodina, všetko ostalo v Bratislave.

Ja som už taká. Kvôli láske urobím všetko. Nehovorím, že som niekedy nebola smutná, teraz hovorím najmä o tom to veľkom, anonymnom meste, ktoré je lákadlom skôr pre turistov ako pre domácich, ale neľutujem to. Peťo bol taký milý, keď sme sa začali navzájom oťukávať a chodila som sem za ním, bral ma všade, no pri mojom nápade prejsť sa po centre som sa vždy strašne čudovala jeho poznámke: „Preboha, len to nie! Možno tak nejaké bočné uličky.“

Vám prekážalo, že po vás ľudia pozerajú?

Nie, na to som si rýchlo zvykla. Akurát, keď sme spolu niekam išli MHD a preberali si svoje súkromné veci, tak som si po chvíli uvedomila, že sme na očiach. Takže som už len poprosila: „Peťo, skloň si hlavu, prosím ťa.“ A pokiaľ ide o recepcie a večierky, keď som nemusela, nechodila som tam. Je naozaj málo ľudí z branže, ku ktorým mal Peťo naozaj blízko a ktorí mali naopak Peťa naozaj radi. S tými sme sa stýkali.

Spomeňte teda zopár ľudí, ale takých, ktorí vám ostali.

Bára Basiková, Petr Kolář, Vendula Svobodová, Martina Jandová, samozrejme, kapela a Peťovi najbližší kolegovia.

Po Petrovej smrti sa kruh priateľov zrejme troška zúžil.

Povedala by som, že veľmi. Hovorím skôr o obyčajných kamarátoch, tam sa to vyčistilo. Ale za to som rada.

Na Petra od začiatku jeho kariéry dosť leteli ženy. Vy ako jeho manželka nám určite budete vedieť povedať, čo na ňom videli.

Mal veľmi dobré srdce, bol otvorený ku komukoľvek. Nebol celebrita, bol normálny. Zo začiatku, keď sme sa spoznávali ako partneri, som mala aj obavy, ako si tu v tej Prahe vlastne žije. Ale potom som videla, že sa stýka s normálnymi ľuďmi, chodí metrom, na nič sa nehrá. Žili sme si obyčajným rodinným životom ako každý iný. Vždy ostal tým chalanom z Budějovíc.

Aha. No lebo bol naozaj jedinečný, ani to neviem pomenovať, vyžarovala z neho obrovská charizma. A k tomu všetkému ten jeho hlas, ten pokoj, čo z neho išiel. Keď som mala problém a potrebovala som radu, on niečo povedal tým krásne pokojným hlasom a mne bolo hneď lepšie. Cítila som, že to bude v poriadku. Otvorenosť, skromnosť, no a bol to sexi chlap.

To asi nie je žiadny chlap, ale keď bol so mnou, vedela som, že som len ja.

Peter vyštudoval stavebnú priemyslovku, vy pracujete s interiérmi. Len tak pátram, čo ste vy dvaja mali spoločné.

Jasné, to bola naša téma. Ja sa zaoberám zariaďovaním a šperkovaním interiérov. Celý náš spoločný život sme niečo prestavovali a prerábali. Byty, rekonštrukciu celého vnútra domu, budovanie nového výťahu v ňom. Peťo bol veľmi rád, že to nemusí riešiť všetko sám. „Keby som ťa tu teraz nemal...“ To mi vravel veru často. A, samozrejme, hudba bola naším ďalším spojením. Skrátka, rozumeli sme si. My sme tuším ani nemali tie klasické trenice, myslím také tie obyčajné. Možno raz za čas.

Dobre, niekedy frflal, že mrkva v polievke nie je nastrúhaná, ale vcelku. Ale to je asi všetko.

Možno to bude preto, že ste si ho brali ako veľkého chlapa.

On už bol hotový a to bolo geniálne. V hlave to mal úplne zrovnané. Tuším mi to aj vravel, že vieš, Evi, ja som to vlastne nikdy ešte takto nemal. Stačilo, že mal domov, rodinu, nás, svoju prácu a nič iné mu nechýbalo. Myslím si, že človek v štyridsiatke pozná svoje priority.

Krátko po vašej svadbe ste svojmu mužovi zachránili život. Práve v období, keď ste mali mať pokoj a tešiť sa z toho, čo bude, prihlásila sa jeho depresia a on to nezvládol. Museli ste byť nahnevaná, smutná. Vyčítať mu to, aspoň podvedome. Alebo...?

Nie. Ja som mu vyčítala také veci, že išiel s kamarátmi na pivo, povedal, že príde o desiatej, a ešte o jednej mal vypnutý telefón a nevedela som, kde je. To som mu teda vyčítala. Ale to, čo sa stalo... Sama už neviem, čo som vtedy cítila. Strach, smútok. Asi som si povedala, že je to môj muž, v dobrom aj v zlom... Neviem. Fungovali sme. Možno ten prvý rok, kým bola Noemi malá a Petrova choroba nebola dobre zachytená a liečená, tak to bolo ťažké. Ale posledné dva roky? Paráda. Ja som veľa vecí pochopila až teraz, keď sama trpím úzkosťou na jednej strane a potom mám v sebe aj obrovský hnev, no pritom objem mojich problémov sa ani zďaleka nemôže rovnať tomu, čím trpel môj muž. Že sa proste niekedy nedá tešiť. Koľkokrát som ho videla sedieť doma v kresle, snažila som sa ho ničím nezaťažovať a on, pretože to bol fakt dobrý a citlivý človek, mi povedal: „Evičko, co ze mně máš?“, a ja na to: „Akože, čo! Si môj muž. Milujeme sa a vieme s tým žiť. Bude to stále lepšie.“ Doktor totiž povedal, že asi v päťdesiatke sa stav výrazne zlepší (ak bude brať poctivo lieky) a množstvo liekov a aj rozsah choroby sa zníži. Ani to som nechápala, ako mu môže robiť problém šupnúť do seba ráno lieky. Lenže on to bral ráno, na obed, večer. Stále na to musel myslieť. Celý deň sa točil okolo tabletiek. Teraz už viem, aký je to pocit.

Mali ste niekedy tušenie, že sa to všetko môže zle skončiť?

Povedačka číslo 1. O mŕtvych len dobre. Pravda?

Nemyslím si to. Je normálne, keď sa vám občas v hlave premietnu aj tie veci, ktoré neboli až také krásne, nežili sme a nežijeme predsa v rozprávke... Lenže to je všetko tak strašne súkromná vec. Viete, o tomto sa mi ťažko hovorí. Mne sa o Peťovi vôbec ťažko hovorí, pretože to bolí. Stále.

Povedačka číslo 2. Čo bolí, to prebolí.

Dnes hovorím, že to nie je pravda. Práve včera som mala totiž zážitok, keď som si už naozaj myslela, že ani nie som normálna. Proste sa mi zdalo, že ho vidím okolo mňa prejsť. A to pozor, ja som veľký realista.

Verím v niečo medzi nebom a zemou. Takže sa zrejme modlíte. Áno. Najmä, aby som si uvedomila, že tu už nie je a že to s Noemi zvládneme. A s tým sa dá veľmi ťažko zžiť. Veď vidíte. (slzy) Ešte stále si neviem povedať dobre, idem ďalej. Všetko to ide veľmi pomaly, postupne. Neviem sa zatiaľ dotknúť Peťových vecí ani jeho pracovného stola, stále je to všetko tak, ako to nechal. Jeho oblečenie tiež. Ešte to nejde. Určite to raz prebolí, toľko ľudí mi vraví, že len čas je na to liek. No ale niekedy ani tie tabletky, ktoré beriem, nezaberú.

Vraveli ste, že už ich chcete vysadiť...

Nejde to zo dňa na deň, musím postupne. Teraz beriem o dve tretiny menej ako na začiatku.

Zrejme neurobíte takú chybu, že by ste to riešili na vlastnú päsť.

Nemôžem to urobiť, pretože som to v lete skúsila a dopadlo to veľmi zle. Ale už sa to nestane. Konzultujem to s lekárom.

Áno, poznal Petra, pozná mňa. Neviem, či by som ja, Eva Muková, dokázala ísť k niekomu inému, cudziemu. Predsa len je jednoduchšie otvoriť sa človeku, ktorého poznám a ktorý poznal veľmi dobre môjho muža

Napriek tomu, čo sa vám stalo, mi pripadáte ako veselý človek.

Bola som taká a asi aj som, vnútri. Práve pred niekoľký mi dňami som bola s naším spoločným kamarátom Jirkom Zikmundom zo Strahovského kláštora a on mi hovorí: „Eva, ja ťa chcem zase vidieť takú, akú som ťa poznal predtým. Usmievavú, silnú, kreatívnu, temperamentnú, ráznu. Takú, o akej mi Peťo hovorieval a akú mi ťa predstavil.“ Tie slová mi veľmi pomohli. „Myslíš, že by bol rád, keby ťa takto videl?!“ Áno, reagujem inak, dlhšie premýšľam, som váhavejšia. Smutná, mám strach. Keď sa usmejem, zasmejem, je to sekundová záležitosť. Už ma len tak ľahko nerozosmejete.

Áno. Ona a ešte náš pes, to sú dve bytosti, kvôli ktorým musím ráno vstať a fungovať a odhodiť na chvíľku ten žiaľ a smútok, ktoré vo mne stále ležia. Toto mi pomohlo najmä na začiatku.

Čítate si niekedy, čo sa o vás a o Petrovi píše v článkoch? A najmä teda v diskusiách pod tými článkami.

Nie, to mi Peťo zakázal. Ale nedávno som čítala a musela som sa veru smiať. Počkajte. To bolo o mojej finančnej situácii. Bolo tam, že čo narieka, čo smrká (pritom nikomu o mojich financiách nerozprávam!), nech predá všetky kožuchy a brilianty a má vystarané.

Nuž, Slovenka v Prahe. Prišla, zbalila, ulovila. Určite ste sa s tým už stretli. Niekoľkokrát.

Najmä keď čítam o slovenských herečkách, ktoré sem prídu pracovať. Pravda je, že českým mužom sa veľmi páči slovenčina. A tá naša krásne temperamentná povaha.

Áno, sú to pekné sny, nie také, pre ktoré by som mala ťažké ráno. My sme spolu zažili za štyri roky toľko, dovoľujem si tvrdiť, čo zažije veľa párov za tridsať, takže ja ho už zo svojej hlavy nedostanem.

Stále ešte žije Petrov otec, určite o synovi potrebuje hovoriť.

Za dedom chodíme často, častejšie, ako keď Peter žil, ale veľmi málo spolu hovoríme o Peťovi. Obom nám to vháňa slzy do očí. Raz za čas, keď sa v Budějoviciach stretneme celá rodina, tak sa občas s dedom pozrieme na seba a myslíme na to isté. Keby tu bol Peťo a videl nás spolu pohromade, bol by rád. Ale ako vravím, zase sú tam slzy, a tak radšej skončíme.

Čo vy a Petrove dcéry? Ten, ktorý vás dal dohromady, tu už nie je. Čo sa s vaším vzťahom stalo po Petrovom odchode?

Obidve odišli do Budějovíc, tam býva aj ich mama, vlastne celá rodina. Šárka sa vydala, študuje, Míša študuje a býva u mamy. Nechceli tu ostať. Nie je to také intenzívne, ako keď sme spolu bývali, takto ich vidím možno raz za mesiac.

To ani nie, ja som sa cítila skôr ako ich druhá mama. Niekedy to prijímali, niekedy frflali. Tak sme si vraveli, že „macecha je macecha“. Ale, „macees“, to už od nikoho denne nepočujem.

Čo by ste povedali ženám, ktoré tiež prišli o blízku dušu?

Je ich predsa tak veľa... Bože... Asi čas. A viera v to, že raz príde zlom, ono sa to zmení a človek bude môcť vykročiť po novom. Bez tej obrovskej každodennej bolesti, že dokážeme žiť už len s pekným spomienkami a nad všetkým, čo bolo, sa už len pousmejeme.

Pracujem stále, ibaže na iných veciach, ako som bola zvyknutá. Vybavujem dedičstvo, pozostalosť, keď sa tvoria cédečká, mám to pod dohľadom. Idem prerábať byt, bude sa búrať, čo je už konečne moja robota. A potom už mám nejaké ponuky, na ktoré sa strašne teším. Vidíte, pred pol rokom som si nevedela ani len predstaviť, že chytím ceruzku a budem mať radosť z toho, že niečo nakreslím, vymyslím. Ten pocit, že sa na niečo znova teším, sa objavuje až v poslednom období.

Z maličkostí, že mi prišla sestra na návštevu, že keď bude pekne, vezmem Noemi na zmrzlinku a ja sa na ňu budem pozerať, s akým pôžitkom ju líže, alebo aj z toho, že večer bude detektívka. Také bežné drobnosti, na ktoré sa teším. Len je ich zatiaľ málo.

Pred rokom ste mali o nejaké to kilečko menej. Ľudia na to určite reagujú, ako to vnímate?

Reagujú na to všetci. Pribrala som asi dvadsať kíl. Proste to mám tak, že možno vinou liekov alebo vnútorného napätia cez deň nedokážem jesť. Príde to až večer. Ale viem, že to dokážem dať dole, keď príde čas. Jasné, že sa chcem o seba normálne starať. Tak ako predtým... Zatiaľ mi to, aj keď to možno znie divne, takto vyhovuje.

A takú drzú otázku si vám už niekto dovolil položiť, že či si viete vedľa seba predstaviť niekoho iného?

Aha, tak toto už vytiahol ten náš páter, ktorého som spomínala. „Eva, mysli na to, že si mladá žena, zase sa dáš dohromady a zase to budeš ty. Potrebuješ chlapa a potrebuješ aj inú lásku, než akú máš od Noemi.“ Tak som sa na neho usmievala, že dobre, dobre. Vravím mu, nech sa nehnevá, ja nič nezamietam, ale ja si naozaj neviem predstaviť niekoho po mojom boku. Tú silu som cítila len raz. A dovoľujem si tvrdiť, že takú lásku som v živote nedostala od nikoho iného. Vedela som to každú hodinu, každú minútu.

Prišiel už čas, že dokážete počúvať Petrove pesničky?

Nie. Občas to skúšam, ale je to... Ja v tom počujem toľko toho, čo mi chcel a nestihol povedať.<br /><br />

Pre nás bol Petr Muk spevák s výnimočným hlasom. Pre niektoré možno idol z pubertálnych čias. Alebo legenda. Čím bol pre vás?

Spoveď Evy Mukovej: Petrových vecí sa nemôžem dotknúť

Výber pre vás

Spoveď Evy Mukovej: Petrových vecí sa nemôžem dotknúť

Súvisiace články

Vdova po Mukovi: Prášky beriem, ale už sa aj smejem!

Vdova po Mukovi († 45) tvrdí: Petr mi radí z neba

Výber pre vás