Herečka Jiřina Jirásková (80) oslávila 17. februára okrúhle jubileum. Ako vidí svoje prežité roky, a prečo nikdy nemala deti?

Aké bolo vaše detstvo?

Mala som krásne detstvo, ale od mlada som skeptik, čo mám po mamičke. Vďaka tomu som ale zažila veľa príjemných prekvapení - vždy som očakávala tú najhoršiu variantu.

Mali ste okolo seba veľa kamarátok, alebo ste skôr boli osamelé dievča, čoveľa čítalo?

Mala som kamarátky. Dokonca moja mamička bola taká, že vždy na Vianoce k nám pozývala dieťa z nejakej chudobnej rodiny, alebo z nejakého ústavu, a toto dieťa trávilo Vianoce u nás. Ja som bola jedináčik, tak aby som nebola sama.

Ako oslávite životné výrocie na doskách vinohradského divadla, kde pôsobíte už šestdesiaty rok?

18. februára večer mám predstavenie. A potom bude raut.

Aké bolo viest toto pražské divadlo v pozícii riaditeľky?

Tú prácu som mala veľmi rada, ale zároveň som nemohla byt bez hrania. A teda to bolo treba vyvážiť, aby som herečkám nekradla úlohy. ? Na ktorú úlohu si rada spomínate? Vo svojom živote som odohrala dosť kráľovien a dosť intelektuálok. Ale ktorá úloha bola, čo sa týka popularity, nakoniec najslávnejšia? Kekulová z Poisťovne šťastia.

Za vašu najmilšiu úlohu ste neraz oznacili postavu Anny Frankovej. Stále to ešte platí?

Áno. Dokonca sme s nou raz hosťovali v nemeckom Weimare, kde sme boli prijatí veľmi chladne. Na raute sa ma potom ľudia pýtali: Vy skutočne veríte, že koncentračné tábory existovali? Vy si myslíte, že sa ubližovalo aj deťom?

Čo ste im na to odpovedali?

Odpovedala som im, že si to nemyslím, ale že to viem!

Keď končila druhá svetová vojna, mali ste štrnásť rokov. Ako vás táto doba ovplyvnila?

Veľmi. Moja mamička sa počas vojny správala veľmi statočne. Jej kamarátka Rakúšanka bola zasnúbená so židovským advokátom, ktorého samozrejme transportovali. Tak mama s tou Rakúšankou, Rosa sa volala, jazdili k Benešovu, kde bol internačný tábor pre ľudí zo zmiešaných manželstiev, a hádzali im z viaduktu balíky s potravinami.

Pamätáte si z doby svojich 14 - 15 rokov na prvú lásku?

Typická je pre mňa spomienka na 5. máj 1945. Mala som vtedy rande so zaujímavým chlapcom. Mala som štrnásť a mama, ktorá veľmi dobre vedela, co sa vonku deje, ma nepustila ani na krok. Ani sa jej nedivím, ale vtedy som bola zúfalá a otrávená.

A potom ste sa s tým chlapcom už nikdy nevideli?

Po mnohých rokoch som si pred Národným divadlom zobrala taxík, pozriem sa na šoféra, a v tom som ho spoznala. Pýtam sa ho: Voláte sa tak a tak? A on v úžase hovorí: Pani Jirásková, vy ma poznáte? Myslel si, že si z neho robím blázna, a nenapadlo mu, že som s ním mala v roku 1945 rande.

Po boku režiséra Podskalského ste strávili väcšinu života. Svadbu ste ale ku spolocnému súžitiu nepotrebovali?

Ani on, a ani ja sme na to nemysleli. Mohla som sa na neho vo všetkom spoľahnúť, vzájomne sme si dôverovali, a to trvalo až do jeho odchodu v roku 1993. Jednu svadbu som už predtým mala a počas toho manželstva som sklamala. Asi som sa teda bála, aby som nesklamala opát.

Čo myslíte tým sklamaním?

A čo Vlastimil Brodský? Bola to láska na prvý pohlaď?

To určite nie. Že mi utiekol od oltára, bolo šťastné gesto. Nemilovala som ho, a on to vedel. Vlastne mi pomohol,  ale ja som to vtedy nechápala, a dotklo sa ma to.

U mužov máte rada predovšetkým inteligenciu?

Určite. To je moje staré obľúbené heslo: Nevadilo by mi, keby muž vyzeral akokoľvek nepoužiteľne, pokiaľ by bol chytrý. V ten moment by mi hrozilo, že mu podľahnem.

Vašou neresťou je fajčenie. Nechystáte sa s tým seknúť?

Viete, ja fajčím iba krátku dobu. Šesťdesiat rokov. Takže až to bude trošku dlhší čas, možno ma to prestane baviť a skončím s tým. Keby som ale mala deti, určite by som im to neodporučila.

Považujete svoje rozhodnutie nemat deti za najväcšiu životnú chybu?

Určite áno. Keby ste sa ma spýtali, čo ma dnes najviac bolí a ťaží, tak je to skutočnosť, že mi odišli všetci partneri, životní aj divadelní, a ja de facto už parťáka v tomto živote nemám. Ale ak ma niečo dlhodobo bolí, tak je to fakt, že nemám deti. A že ich nemám programovo, pretože som ich nechcela. Hovorila som si, že vychovávať deti v ťažkých dobách by som nezvládla. Hlboko som sa mýlila. Tento rýchlik mi ušiel.

Čo vás najviac mrzí z toho, čo ste urobili?

Občas som bola schopná v hocičom zaklamať. To ma mrzí, pretože posledné roky som na klamstvo strašne alergická. Znesiem akúkoľvek tvrdú pravdu, ale klamstvo nie.

Spoveď Jiřiny Jiráskovej: Nemať deti bola chyba!

Výber pre vás