Vladimír Brabec oslávil v nedeľu 77. narodeniny. Rozhovory herec nedáva len tak ľahko, Primäť ho k dlhšiemu posedeniu je drina. Nechuť hovoriť s novinármi vyplýva hlavne z neustálych kritík seriálu Tridsať prípadov majora Zemana.

V akom rozpoložení vás narodeniny zastihli?

Nariekam, že ma všetko bolí, telo starne, ale veď ja tu vlastne presluhujem. Keď ma v roku 2002 našli na rohu Vinohradskej a Mezibranskej ulice, mal som namále. Celkom som hrdý na to, že som urobil, čo som urobil. Stále pracujem, som medzi ľuďmi, vidím svoje deti a som už pradedko. Som stále tak nejako pri tom.

Spomínate si na tých svojich záchrancov?

Už som ďakoval mnohokrát. Bolo to šťastie, milióny anjelov okolo mňa. Bolo to po povodniach, všetko bolo inak, aj tie električky jazdili inakšie. Ľudia si pokojne mohli myslieť, že tam leží nejaký opilec. Predstavte si, že sa ku mne teraz na osmdesiatinách Jiřinky Bohdalovej prihlásil ten pán, čo ku mne vtedy pribehol prvý z predajne luxusných áut na rohu. Ja som o ňom mnohokrát hovoril, robil mi masáž srdca, pomohol mi. Druhým šťastím bolo, že išli okolo dvaja doktori z interného na Bulovke. Sanitka už bola síce na ceste, ale oni ma začali profesionálne oživovať. A do tretice - chápete, že doktorka v sanitke sa volala Herzová, teda Srdcová, a ja mal srdcový kolaps?!

Vy ten deň, kedy vám išlo o život, máte stále pred očami, že?

Poskladal som si to až po čase, inak som o sebe nevedel, prebral som sa až v nemocnici. S pani doktorkou Herzovou som sa stretol na výročie pražskej záchrannej služby. Až tam som sa jej spýtal, ako to vlastne všetko bolo. Odpovedala mi, aby som sa radšej ani nepýtal. Už vraj nevedela, čo robiť, aby ma zachránila. Vraj som naskočil a zase odišiel a opäť naskočil a odišiel. Až vo vinohradskej nemocnici, keď ma napojili na prístroje, som sa prebral.

Je na vás veľa vidieť, že ste na svete rád. Ako to robíte?

Pracujem, čo je dôležité. Na niečom radšej, na niečom menej. Tiež sú ľudia, ktorí ma otravujú, ale potom zase narazíte na niekoho fajn, tak sa to vyrovná.

Ženili ste sa strašne mladý a ste s manželkou už 56 rokov. Ako je možné vydržať tak dlho s jednou ženou?

Áno, je to dlhá doba. Každý chlap urobí za život nejakú blbosť, o tom som presvedčený. Moja žena je však taká tolerantná, že mi niektoré veci odpustila.

Vy ste boli svojej žene neverný?

Myslím, že každý niekedy zlyhá. Ale mali sme rodinu a boli sme už manželia, ktorí o sebe všeličo vedeli. Ono to v tú danú chvíľu samozrejme bolí, ale človek po určitej dobe zistí, že to zase odbolí a zostane to, čomu hovoríme láska. Ale láska v podobe človečenstva, tá súhra a životný vzťah. Máme sa dnes, ako starneme, čím ďalej radšej.

Vaša žena vám obetovala kariéru?

Áno, starala sa o rodinu a ja zase o to, aby som tú rodinu uživil. Myslím, že sa mi to podarilo. Vychovali sme deti, ktoré by nás nenechali strádať. Na to som hrdý.

Aké to je, byť pradedom?

Mne pripadá divné, že je moja dcéra Helena babička. To je nezvyk. Ja sa síce necítim ako pradedko, ale som hrdý na ten titul. V tejto fáze, kedy je Sebastián ešte malý, ho samozrejme milujem, ale je to zatiaľ skôr záležitosť mojej ženy. Ona ho potrebuje vidieť, aby sa nabila, získala silu. Ja čakám, až trochu povyrastie, aby sme sa spolu mohli hrať. Potom zase preváži tá moja chlapská úloha.

Ako to robíte, že v 77 rokoch tak skvelo vyzeráte?

Necvičím. Bojím sa nejako hýbať, telo je zničené. Chrbtica je zlá, mám trojitý by-pass a veľa ďalších problémov. Zaspávam okolo jednej hodiny, vďaka svojmu povolaniu môžem vstávať o pol deviatej. Na chalupe pomaly nič nerobím, všetko zastane moja žena. Unaví ma aj kosačka, ktorá beží na pomalý výkon. Robím maximálne drevo na kúrenie. Našťastie občas prídu deti a spýtajú sa, čo je potrebné urobiť. A ja len kritizujem. Mám šťastný život.

Aký darček k narodeninám by vás potešil?

Som rád, že to vyšlo na nedeľu, zišli sme sa všetci, celá rodina, je nás už celkom 14. Dopredu som upozornil, že sa nebudeme nijako roznežňovať, sú to proste dve sedmičky. Na svoje sedemdesiatiny som schválne odišiel z Prahy, utiekol som na Slovensko a vypol mobil. Syn Pavel mi tam poslal 70 ruží. Teraz 77 ruží nepotrebujem, stačí, že sa zíde rodina, vrátane môjho pravnuka. A v októbri očakávame ďalší prírastok.

Spoveď majora Zemana: Manželke som nebol vždy verný

Výber pre vás

Spoveď majora Zemana: Manželke som nebol vždy verný

Súvisiace články

Tajný odkaz iniciálok: Čo všetko prezrádzajú začiatočné písmená vášho mena?

Výber pre vás