Hlas Ondreja Kandráča (40) dávno nieje známy len folkloristom a vďačí za to aj prísnejšej výchove rodičov. Vlastné deti tiež učí žiť pri zemi, bez veľkých gesta s láskou k ľuďom. Ako si on zamiloval Slovensko a svoju krásnu manželku?

Málokto dnes ako vy o sebe vyhlasuje, že je hrdý Slovák. Čo tu máte najradšej?

– V prvom rade tvrdím, že som hrdý východniar a keby existovala taká národnosť, napíšem si ju ako prvý. Myslím si, že človek by mal aspoň mysľou zostať zakotvený tam, odkiaľ pochádza, ale s koncertmi cestujem po celom Slovensku a všade sa cítim dobre. Asi je to tým, že moje posolstvo je priniesť ľuďom radosť a to už si dnes možno vážia viac ako pseudocelebrity.

Ako vo vás rodičia pestovali lásku k folklóru?

– Zo začiatku to bolo trošku násilím, aj keď gény človek zdedí, či chce, či nechce, ale som im za to vďačný. Mamka spievala a otec bol učiteľ, riaditeľ školy, osvetár, kultúrny pracovník, viedol detské folklórne súbory, hrával na rôznych hudobných nástrojoch, takže bolo doma veselo, ale v hudobnej oblasti vedel byť niekedy veľmi prísny. Na druhej strane mi veľa dal, ako 9-ročného ma postavil s husličkami na pódium, naučil ma komunikovať s ľuďmi, odbúrať trému. Potom som vyštudoval gymnázium a neskôr slovenčinu a hudbu na vysokej škole v Prešove.

Vraj ste aj trošku vzdorovali.

– Áno, mal som obdobie, keď som chcel byť zubný lekár, potom právnik a farár v mojej rodnej dedinke chcel mať zo mňa kaplána.

Naozaj za vás nakoniec tak trošku rozhodol otec?

– Áno, ale nezazlievam mu to. Myslím si, že veľmi tolerantná a benevolentná výchova je niekedy až na škodu. Pri všetkej úcte, ani 16-ročný tínedžer ešte poriadne nevie, čo chce v živote robiť. Rodičia si predsa len dieťa poznajú lepšie ako ktokoľvek iný a ak ho zdravo a rozumne nasmerujú na to, na čo sa hodí, tak často je potom rodičom vďačné.

Spievate si aj vy s deťmi doma na ľudovú nôtu?

– Jasné, syn je huslista, malý primáš. Je predškolák na základnej umeleckej škole a prváčik na základnej škole a stále sa ho snažím dotlačiť k nejakým návykom. Nie nasilu, ale vidím, že má talent a že by sa to v jeho prípade mohlo ujať.

Myslíte si, že spojenie folklóru a šoubiznisu môže fungovať?

– Myslím si, že už funguje. Nedávno sme s Ivanom Táslerom nahrali pesničku Sokoly, ktorá vychádza aj z národných motívov, a zatiaľ máme dobré ohlasy.

Nelákajú vás početné pracovné príležitosti na západ?

– Priznám sa, že nad touto myšlienkou som rozmýšľal dosť často, ale deti mi povedali kategoricky nie, pretože v Košiciach majú množstvo priateľov a mne sa tu tiež žije veľmi dobre. Prežívam pekné životné obdobie, som vďačný za všetko, čo prichádza, ale hlavne za to, že mám nádhernú rodinku.

Navštívite občas svoju rodnú dedinku Krásna Lúka?

– Veľmi rád sa vraciam do svojej rodnej obce. Detstvo tam bolo idylické, prevládala v ňom jednoduchosť v zmysle čistoty – rozumovej a neskazených ľudských vzťahov. Dodnes tam mám množstvo priateľov a pre mňa je najväčší relax, ak zájdem do prírody, na huby alebo zbierať lesné plody. Normálne sa dostávam do tranzu pri zbieraní čučoriedok, tam sa obnažujú moje sociálno-etnické korene. (smiech)

Bola snaha dopriať vašim deťom rovnaké detstvo dôvodom, prečo ste sa z bytu presťahovali do domu?

– Aj keď žijeme v domčeku, je to stále mestská časť Košíc a žijú v úplne inom prostredí. Asi už nezažijú všetko to bláznivé, čo som v detstve zažil ja – behanie po potokoch, vojny s gumipuškami a rôzne šibalstvá. Moje deti žijú v mestskom prostredí, doba je iná, ale nechcem, aby ich život bol o tablete a počítačových hrách, ale práve o tom, aby komunikovali jeden s druhým a nie jeden o druhom. Toto je to, čo sa snažím deťom vštepiť a rád ich brávam aj do svojej rodnej obce k mojej mame, nech na vlastnej koži zažijú, ako vyzerajú prázdniny na dedine, naučia sa dialekt a nech majú pocit, že sú odniekiaľ, kam patria.

S manželkou ste sa poznali už na škole, no dokopy ste sa dali až po rokoch. Ako to?

– Áno, bol som do nej platonicky zaľúbený, ale vášnivo ma odmietala, nejavila o mňa záujem.

– Keď si prišla po koncerte po podpis. (smiech) Ale asi sa len chcela stretnúť s človekom, ktorého si pamätala z vysokej školy. V sobotu bol koncert a v pondelok som ju pozval na balet. Prišla aj s mojimi sesternicami a ony pochopili situáciu a nechali nás osamote. Pekne sme si tam švitorili a potom sa to začalo, až sme to uzavreli manželstvom.

Onedlho oslávite desiate výročie.

– Áno, na svadobnom prsteni mám vyrytý dátum, nikdy sa nepomýlim. Brali sme sa 24. mája a 29. má manželka narodeniny, takže mám 5 dní na to, aby som z jedného darčeka presedlal na druhý.

Plánujete pre ňu niečo špeciálne, napríklad pieseň?

– Mne sa to zdá príliš prvoplánové, že človek kľakne pod okno s husličkami a zaspieva pesničku. Ja som za normálny život bez veľkých gest. Úplne poteší možno aj to, keď pôjdeme spolu stanovať k jazeru a budeme chytať rybky.

Aj ľudová pieseň je o bežných situáciách, nie o sláve. Vám nikdy neplietla hlavu?

– Moje životné krédo je zostať normálny. Niekedy sa zlostím na výraz celebrita, pretože vo mne to evokuje mnoho zlého. Ja to, čo robím, nehrám. Nie vždy sa to dá, niekedy človek nemá chuť byť za každú cenu žoviálny, ani sa usmievať. Ak však ľudia prídu na náš koncert, snažím sa dať zo seba maximum. Vtedy začína človek padať, ak si začne namýšľať, že teraz už mu niečo patrí. Aj svoje deti z času na čas brávam k detičkám so zdravotným hendikepom, ktoré nemali toľko šťastia. Nech ich život nie je o tom, že žijeme v bavlnke. Raz prídu do bežného života, stretnú mnohých ľudí a budú s nimi musieť vychádzať, niektorí možno budú potrebovať ich pomoc. Tak nech sa naučia žiť reálny život a nech sú z nich čestní ľudia.

✔ Aká je vaša obľúbená ľudovka?

– Momentálne „fičím“ na ukrajinských pesničkách a rád si púšťam ľudovečku Oj, haju, haju, haju zeleneňky.

✔ Aký hudobný štýl vôbec nemusíte?

– Nepočúvam heavymetalové kapely, thrash metal, death metal a neviem prísť na chuť ani funky hudbe. Niežeby som to zaznával, ale mne to nereže.

✔ Na akom mieste je hudba vo vašich prioritách?

– Manželka mi donedávna vyčítala, že hudba je na prvom mieste, ale snažím sa povýšiť rodinný život nad všetko ostatné, takže musí ísť trošku do úzadia.

Verná kópia svojho tatka? Zo syna muzikanta Ondreja Kandráča rastie malý primáš, podobá sa na neho?

Výber pre vás