Priznám sa k hroznej veci. Minule som nakupovala v supermarkete a uvidela som vás pri pokladni, tak som sa za vás postavila a pozerala som sa, čo ste si kúpili....

Zdenka: ... (smiech)

Ako sa vám žije pod drobnohľadom verejnosti?

Zdenka: Vôbec si to neuvedomujem a nejako prirodzene to dávam od seba. Neviem si predstaviť, že by som trpela nejakým stihomamom a kontrolovala sa. Mám skôr opačný problém, že sa nekontrolujem. (úsmev)

Dokonca sa mi párkrát na verejnosti stalo, že som sa niekoho zastala a vošla som do nejakého konfliktu s nepríjemnou predavačkou napríklad v obchode. Nie som tým postihnutá, že si ma všetci všímajú.

Na druhej strane viem, že som herečka a som v istom zmysle akoby majetok národa, takže sa snažím, aby som na tú ulicu vyšla tak, aby ľudia nemali pocit, že je to niečo úplne iné, keď vyjdem na javisko, alebo len tak v súkromí.

Braňo: Slovensko zasa nie je až taký veľký štát a popularita je limitovaná práve jeho veľkosťou. Nie sme konfrontovaní s niečím veľmi výrazným. Napríklad Karel Gott, tak ten už s tým môže mať skutočný problém. Skôr dokonca badám určitú výhodu v tom, že pri zoznamovaní vás človek pozná, ergo vám dôveruje a to je fajn.

Vaša kapela sa volá Fragile. Ak by sme to použili ako slovnú hračku, kto z vás dvoch je krehkejší?

Zdenka: No toto som zvedavá. (smiech) Ak ide o to, že žena by mala byť krehkejšia, súhlasím. Na druhej strane si však myslím, že u nás som ja ten základ, ten železobetón, čo drží všetko, ktorý sa stará o chod domácnosti, a Braňko je krehký umelec...

Braňo: To je veľmi subjektívny pohľad. (úsmev) Zdenka asi môže mať pravdu, aj keď sa nepovažujem za krehkého človeka.

Zdenka: Nie, on nie je krehký vo svojej podstate, len má taký imidž. Keď si dá okuliarky a začne komunikovať s ľuďmi tak potichučky, nikto neverí, že je taký, aký je. Však, Branko? On je totiž veľmi energický a výbušný. V živote by ste to naňho nepovedali. A pozrite sa, ako sa škaredí, už nesúhlasí.

Čo je vaša zraniteľná achilovka?

Braňo: To je príliš vážna otázka. Neviem.

Braňo: Čo je moja zraniteľná stránka?

Zdenka: Keď ťa podrazí kamarát.

Braňo: Asi by som povedal, že ťažko si budujem od ľudí odstup. Okamžite mám snahu bojovať o ich dôveru a dôverovať im. Aj pracovný vzťah sa často snažím prepliesť nejakým priateľstvom a potom sa človek odzbrojí a dostáva sa do zraniteľnej polohy.

Zdenka: Umelci sú veľmi emotívni ľudia. Pracujú najviac práve s pocitovou sférou a preto je pochopiteľné, že vnímajú všetko dramatickejšie a pripisujú veciam väčší význam, než je potrebné.

Ja dosť zle znášam, keď sa interpretujú niektoré veci, ktoré hovorím, skreslene. Som človek, ktorý hovorí veľmi otvorene, a veľmi často sa to interpretuje inak, nielen v médiách, ale aj vo vzťahoch či v divadle.

Aj divadlo je veľmi krehký a zároveň krutý organizmus. Mňa napríklad úprimné zaujíma osud divadla, úprimne ma zaujíma osud predstavenia. V tom zmysle som človek, ktorý nenecháva veci len tak ísť, ale snaží sa im pomôcť.

Hrozne ma zamrzí, keď potom niekto napríklad povie, že Studenková by chcela funkciu. To ma dorazí.

Umelci sú väčšinou mnohostranne nadaní. Je ešte niečo, čo by ste chceli rozvíjať povedzme na dôchodku?

Braňo: Ja mám rád šport.

Zdenka: Na staré kolená bude hrať reprezentačne futbal!

Braňo: Tak to určite. Každopádne mi fantasticky prečistí hlavu. Čo sa týka umenia, u nás je taký malý trh, že každý umelec musí byť zdatný v mnohých odboroch, prípadne formách svojej práce, musíme byť komplexní.

Mne to vždy bolo ľúto. Človek sa potom musí povrchne zaoberať žánrami, ktoré si to nezaslúžia a vyžadujú si, naopak, špecializáciu.

Momentálne som veľmi šťastný, že sa môžem venovať jedine svojej kapele Fragile, čo je tiež veľmi ťažký žáner.

Zdenka: Ja už asi nemám žiadne iné ambície. Chcem sa venovať divadlu, kým mi budú sily a zdravie stačiť. Aj keď vždy som rozmýšľala nad tým, aké by to bolo úžasné, keby som bola ohromná spisovateľka.

Ale mám takú autocenzúru, že som väčšinou aj vianočnú pohľadnicu roztrhala, zdalo sa mi to zle naformulované. Jediné dva pokusy boli tie moje dve knihy receptov.

Veríte na osudovosť vzťahov, alebo si myslíte, že láska sa dá vzbudiť a udržať aj s triezvym rozumom?

Zdenka: Každý človek je asi nastavený inak. Ja nie som nastavená tak, aby som si vybudovala vzťah spôsobom, že si kladiem A, B a potom sa rozhodujem, čo na tej miske prevažuje. V žiadnom prípade. U mňa to musí byť spontánne zažnutie ohňa.

Braňo: Podčiarkol by som fakt, že každý je iný, a nechcem svojou odpoveďou vyvolať dojem, že mám na to recept. Sú to výsostne individuálne záležitosti.

Tiež u seba vidím, že racionálne neviem zhrnúť vzťah, riadim sa intuíciou a pocitom. Jediné racionálne rezumé, ktoré som si dokázal v tejto veci urobiť, je, že šťastný život sa skladá zo šťastných dní.

A keď nejdeme spať spokojní, nepomôžu nám žiadne triezve racionálne argumenty. Šťastný život je šťastný dnešok a množstvo ďalších za sebou zoradených šťastných dneškov.

Ste spolu 16 rokov, takže to vyzerá, že vtedy prvýkrát sa zažala riadna vatra...

Zdenka: Braňko podľa mňa ani netušil, že sa niečo deje. Bola som na prvej čítačke Pokrvných bratov, mala som 39 rokov, sedela som v skúšobni a otvorili sa dvere. Vbehol mladý muž, ktorý evidentne vybehol rovno z postele, s dierkami na tričku, so zalepenými očami...

Zdenka: ... povedal: Prepáčte! A sadol si za klavír. A ja, keď prebehol okolo mňa, som si povedala: Tak tohto ja chcem.

Veď to je krásny príbeh!

Zdenka: Presne tak sa aj stal.

Je mužská spomienka podobne veľkolepá?

Braňo: Tak pre mňa bola Zdenka niečo nedosiahnuteľné. Niečo nad oblakmi žijúce. Takže ja som bol, samozrejme, vo veľkej defenzíve, ako človek, pre ktorého to bola veľká hviezda.

Išlo to postupne, veľmi postupne, cez spoznávanie jej obrovského talentu a skvelú spoluprácu, ktorú sme spolu mali. Pochopiteľne, že sa mi hneď páčila, páčila sa mi už ďaleko predtým.

Neprišlo k žiadnemu vizuálnemu spochybneniu, keďže ja som si ten prvý pohľad odžil, už keď som ako dieťa videl film Panna a netvor, a ten osobný kontakt mi to len potvrdil.

Čiže vy ste ho museli regulárne zbaliť.

Zdenka: No, tak áno... (smiech) Ja som inak žena, ktorá nevysiela žiadne signály. Muži ma majú radi ako spoločníčku, ale ani jeden nemôže povedať, že vysielam nejaké signály, lebo to v sebe jednoducho nemám.

Pravdepodobne som bola vtedy úplne ináč nastavená, lebo som sa nevedela naňho vynadívať, tak asi potom už videl, že ma berie.

Braňo: ... ale že vynadívať... to počujem prvýkrát... (úsmev)

Zdenka: Vtedy si bol chutný, milý, zlatý, príjemný, TRPEZLIVÝ ... (smiech)

Braňo: ... Bolo to neštandardné... Ja som, pochopiteľne, pochyboval, že by to skutočne malo znamenať to, na čo to vyzeralo. Do poslednej chvíle. Nechcel som tomu uveriť.

Ale to je to krásne na tých začiatkoch, že nad tým visí otáznik plný vzrušenia, a u nás, vzhľadom na situáciu, ten otáznik visel veľmi dlho. Tým to bolo pre nás hodnotnejšie a zaujímavejšie.

Aj samotný štart vzťahu, keď ľudia majú väčšinou podmienky, aby sa mohol naplno rozvíjať, bol u nás komplikovaný, pomalý, no vychutnávali sme si to. A bolo to fajn. A je to fajn doteraz.

Prečo ste sa nikdy nezobrali?

Zdenka: Načo je to, vydávať sa? Inštitúcia manželstva je dobrá, keď to chcú ľudia kvôli deťom. Ja už som mala 13-ročnú dcéru, keď som začala s Brankom žiť. Keby sa nám podarilo mať dieťa, tak možno. Ale takto som nevidela dôvod, ani Branko.

Braňo: Pre nás je to takto fajn, vlastne sme si to obrátili. Niekto to môže vnímať ako prejav neistoty, ale práve z určitého pohľadu je to naopak, lebo nemáme žiadne pochybnosti, prečo sme spolu. Chceme byť jednoducho spolu, nemáme na seba žiadne iné väzby, okrem ľudských.

Zdenka: Čo sa týka takého očarenia, a nemala by som to možno pred Brankom hovoriť, ale je to tak, myslím si, že existuje len jedno v živote. Také najväčšie.

Tomuto verím a to je jednoznačne môj vzťah s Brankom, aj keď nie sme manželia. Všetko ostatné bolo na úplne inom leveli.

Oznámiť rodine, že milujem mladšieho muža, asi nebolo celkom ľahké.

Zdenka: To bolo ťažké.

Kto vás podržal? Bol vôbec niekto taký?

Zdenka: My sme sa navzájom podržali. Ja navyše nie som typ, ktorý potrebuje spovedníka alebo bútľavú vŕbu, neznášam to. Neznášam, ani keď si ju niekto chce spraviť zo mňa, nechcem byť zaťahovaná do najintímnejších vzťahov a problémov iných, lebo potom sa očakáva, že poviete svoj názor.

Nechcem byť sudcom, lebo keď sa to možno utrasie nejako ináč, potom vy ste tá, ktorá je zlá. Nechcem to. Moje vnútorné najhlbšie pocity a problémy nezverujem nikomu, a tak som ani nepotrebovala, aby niekto odobroval môj vzťah. Ja som sa tak rozhodla a tým sa to končí. Chcem byť zodpovedná za svoje rozhodnutia.

Čo vám povedala mama? Dcéra?

Zdenka: Boli problémy, ale vidíte, utriaslo sa to. A už je to toľko rokov. Simonka, moja dcéra, to nebrala ľahko, ale ja som s ňou hovorila veľmi otvorene, že si nedám kafrať do môjho vzťahu.

Lebo výpovede typu – zostali sme spolu kvôli deťom, sú podľa mňa falošné. Aj tak sa to raz vyvŕbi. Deti podvedome cítia, aká je pravda o vzťahu.

Braňo: Všetci rodičia chcú, samozrejme, dieťaťu len dobre a majú istú predstavu, ako to dobro má vyzerať, a ak to nie je celkom v súlade, majú obavy a pochybnosti.

Ale nestalo sa, čo som strašne rád, či už s rodičmi, alebo so Zdenkinou dcérou, nič strašné, čo by zanechalo jazvu, ktorá by nám z toho obdobia zostala. Takže dnes sa môžeme za tým obzrieť dokonca aj s úsmevom.

Čo robíte spolu najradšej?

Braňo: Máme radi obradovosť. Radi spolu jeme, máme radi, keď si večer po Zdenkinom predstavení alebo mojom koncerte dáme deci dobrého vínka a veľa sa rozprávame. Fungujeme v rovnakej brandži a vždy si máme čo povedať.

Zdenka: Myslím si to isté (úsmev)...

Mali ste niekedy vážnu krízu?

Bola ťažká?

Zdenka: Nekonečná.

Kto spravil prvý ústretový krok?

Zdenka: Kto, Branko?

Braňo: Ja mám pocit, že obaja. To asi nie je podstatné. Aj na tú krízu sú dvaja, aj na problémy, aj na návrat.

Určite tam veľmi rezonovala stará ľudová múdrosť Dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš, napriek tomu sme tú cestu našli a prinieslo to nový rozmer slobody v našom vzťahu. Že je nám jedno, čo hovoria ľudové múdrosti, jednoducho, keď chceme byť spolu, tak spolu budeme.

Ja inak nenávidím tichú domácnosť. Hneď ako je to možné, hľadám spôsob, aby sme sa udobrili, mám totálne žehličkový prístup, aby sme následne boli schopní s dôverou situáciu vyriešiť. Neututlávame veci.

Ktoré Zdenkino jedlo máte najradšej?

Steak? Dusenú brokolicu? Koláčik?

Braňo: Ona urobí aj maslový chlieb fantasticky.

Ste najznámejšia a najkrajšia slovenská herečka. Dbáte na to aj doma, pri svojom chlapovi? Zatvárate dvere na kúpeľni, udržiavate polotajomno a tak?

Zdenka: Ó! Tak toto si neviem ani predstaviť. Ja si myslím, že pokiaľ dvaja ľudia nedokážu fungovať tak, že na mne vidí, ako vyzerám ráno, aké mám vrásky, zo všetkým, s čím som, že by som sa mala skrývať za nejaký mejkap... tak to je začiatok konca.

U mňa funguje tričko, tepláčky, varecha, nenalíčená a ideme. Normálne. O tom je život. Sme z mäsa a kostí a to, čo je tá zinscenovaná záležitosť pre publikum, to je niečo iné, to je moja profesia.

Zdenka: Hrozne... (smiech)

Ale veď on môže rovnocenne žiarliť na vás. Ste naša diva.

Zdenka: Lebo nemá dôvod.

Braňo: ... (smiech)

Nikde nie je napísané, že nemôžete stretnúť ešte jednu osudovú lásku niekde u mäsiara...

Zdenka: Neexistuje.

Vyrovnali ste sa s klasickou paranojou – príde dáka mladá a uchmatne mi ho?

Zdenka: (po chvíli mlčania) S tým by som mala rátať. Ale snažím sa presviedčať o tom, že keby chcel, tak už mohol dávno realizovať čokoľvek. Nemáme papier, majetky, kvôli ktorým by sme museli zostávať spolu.

Zdena Studenková o Kostkovi: Tak tohto ja chcem!

Výber pre vás