V Kandidátovi si bol alfa samec a zlý chlapec, čo ťa potvrdilo v úlohe nášho ďalšieho lokálneho sexsymbolu. Brániš sa tomuto označeniu urputne, ako povedzme niektorí tvoji kolegovia, alebo ti to lichotí? Pre herca je predsa dôležité pôsobiť pekne a esteticky, či?

Samozrejme, veď o tom je herectvo ako také. Na to sa pri výbere hercov aj dbá. Veď tu predsa nenakrúcame Felliniho filmy so špecifickým panoptikom postavičiek. Publikum sa rado pozerá na talentovaných ľudí, ktorí spĺňajú základné estetické kritériá a v rámci danej postavy vedia byť aj pekní, ale aj škaredí.

Skôr by som to pomenoval asi tak, že pre akéhokoľvek normálneho chlapa je ťažké verejne sa vyjadrovať k svojmu zovňajšku. Lebo to môže vyznieť buď ako narcistická samoľúbosť, alebo, naopak, ako falošná skromnosť.

Ja mám trocha problém s výrazom sexsymbol. Podľa mňa to dnes môže byť skoro hocikto. Súvisí to s verejnou prezentáciou. Vezmeme sympatického chalana, nafotíme ho, dáme do filmu, do seriálu, do reklamy, zarezonuje a čuduj sa svete, už je z neho sexsymbol. Predtým nebol? Preto by som sa skôr prihováral za výraz charizmatický. Pretože charizmu buď máš, alebo nemáš. Nevzniká len preto, že sa objavuješ a prezentuješ niekde v médiách.

Už niekoľko rokov si na voľnej nohe. To chce asi aj isté osobnostné nastavenie. Nezľaknúť sa, či mi stále pôjde karta, či neprídu mladší a „coolovejší“...

Isteže, prídu noví, mladší a talentovanejší, to je úplne prirodzené a treba byť na to pripravený. A keď je človek pripravený, nezaspí na vavrínoch. Nie že teraz mám za sebou super premiéru, vyšlo to, môžem si užívať slávu a úspech. Môžem, ale iba v daný moment.

Hneď zajtra sa na všetko zabudne a človek zasa začína od absolútnej nuly. Zrazu príde nová premiéra, nebude to dobré a hneď všetci zabudnú na to, čo bolo predtým. Sústredia sa iba na to že – aha, aký „prúser“! Vybudovať si meno a pozíciu je veľmi náročná a dlhodobá úloha, pretože potom ho treba ešte náročnejšie a neustále potvrdzovať.

Vravíš, že si pripravený. Ako?

Nazývam to diverzifikácia rizika. Čiže v rámci herectva sa snažím byť aktívny vo viacerých oblastiach. Na prvom mieste u mňa je a vždy aj bolo divadlo. Ale snažím sa realizovať aj vo filme, televízii, dabingu, rozhlase a posledné roky v neposlednom rade ako pedagóg herectva na VŠMU. Pôsobenie na VŠMU mi síce zaberá skoro najviac času a ohodnotenie je ešte nižšie ako v divadle, ale pre mňa je to príliv novej, čerstvej energie.

Pretože prichádzam do kontaktu s mladými ľuďmi, ktorí sú ešte plní nádeje, viery, túžob a ideálov, niekedy až úsmevne naivných, ale to je na tom to úžasné. Lebo povolanie herca si naivitu a hravosť priam vyžaduje. Keď si herec nedá pozor a vekom o to príde, stáva sa z neho remeselný javiskový šašo.

Akí herci nám dorastajú?

Je to veľmi individuálne. Po náročných päťdňových talentových skúškach sa do hereckého ročníka na VŠMU vyberie z približne 300 ľudí okolo 15 študentov. Lenže nikto vám nedá záruku, že títo sú tí naozaj najtalentovanejší. Toto nie je matematický vzorec s presným výsledkom alebo beh na sto metrov s presným poradím v cieli.

Veľakrát sa stane, že študent, ktorý sa javí na prvý pohľad ako utiahnutý introvert, skrýva v sebe veľký talent, ktorému len treba pomôcť dostať sa na „svetlo božie“. A naopak, sebaistý frajer rýchlo zhasne ako fakľa. Je to niečo efemerné a veľakrát je to o šťastí a náhode.

Je pravda, že keď v divadle hráš viac večerov to isté predstavenie, je vždy iné?

Závisí od toho, o aký typ predstavenia ide, ale aj od toho, aký sedí v hľadisku divák. Napríklad nedávno sme s úspechom odpremiérovali úžasnú hudobnú komédiu J. Soloviča, M. Lasicu a J. Satinského Plné vrecká peňazí. Na druhý deň sme mali prvú reprízu, s veľkou istotou sme nabehli, že ako sa budú všetci smiať. A áno, zabávali sa, ale zrazu len tak na pol plynu. Niečo nefungovalo a my sme nevedeli, čím to je.

Až po predstavení sme sa dozvedeli, že predstavenie bolo objednané pre zamestnancov istej firmy, z ktorých by asi polovica do divadla neprišla, keby nemusela. Takisto vnútorné rozpoloženie nás hercov môže byť každý večer iné. Aj keď našou povinnosťou je odohrať každé predstavenie v plnom nasadení tak, aby divák získal plnohodnotný zážitok, nech už sa s nami v súkromí deje čokoľvek, niekedy je to veľmi komplikované. Niektorí kolegovia zase hovoria, že divadlo milujú práve preto, že v ňom unikajú pred vlastným súkromným životom.

Kto je pre teba pán profík a pani profíčka?

Mal som šťastie, že ma v prvom ročníku na herectve učila pani E. Vášaryová a legendárny slovenský režisér M. Pietor a v druhom zase pani Z. Kronerová a pán režisér J. Nvota. S obidvoma dámami teraz po rokoch zhodou okolností učím na VŠMU. Veľmi si vážim silnú slovenskú hereckú generáciu SND s menami ako pán Filčík, Dibarbora, Valach, Machata, Kvietik, Kroner... atď. To sú pre mňa herecké osobnosti par excellence. Súčasnosť sa mi ťažšie hodnotí, lebo vďaka rýchlej pretechnizovanej dobe, ktorú žijeme ako z rýchlika, mám niekedy pocit, že umenie, divadlo a hlavne herectvo strácajú hĺbku a veľakrát sa stávajú povrchnými.

Je niečo, čo ťa v živote mrzí?

To sa asi prihodí každému, že si povie, keby som sa vtedy zachoval tak alebo tak, mohlo byť v mojom živote všetko inak... Videl som jeden film s už staručkým Jackom Lemmonom. Hral deduška, ktorý cestoval cez celú Ameriku, aby po mnohých rokoch stretol lásku svojho života z obdobia dospievania. Keď sa stretli, začali si vysvetľovať, ako to vlastne všetko bolo.

A pointou, prečo sa rozišli, bolo jedno zbytočné nedorozumenie. Mali potom rodiny, deti, vnúčatá, pritom všetko mohlo byť v ich životoch inak. Neľutovali to, len si to uvedomili. A to je podľa mňa na živote skvelé. Tá jeho nevyspytateľnosť. Nielenže nevieme, kedy kde koho stretneme, ale vôbec netušíme, čo všetko sa odohráva „za našimi chrbtami“ a vedie to k zmene okolností v našich životoch. A my sa o tom nikdy nemusíme dozvedieť. Nemáme dosah na všetko, a to je dobre.

Narodil sa v Bratislave, po skončení VŠMU pôsobil v Trnavskom divadle, v Nitre a Košiciach. Momentálne ho môžete vidieť napríklad v predstavení Closer v divadle Aréna, v Mestskom divadle P. O. Hviezdoslava v predstaveniach Vrecká plné peňazí a Bosé nohy v parku. V Teátre Wüstenrot vystupuje v komédii Podfuk a na Malej scéne v Revízorovi.

Sledovali sme ho v seriáloch Panelák, Keby bolo keby, Ordinácia v ružovej záhrade, teraz sa objavuje v Búrlivom víne ako Slávo Dolinský. V najúspešnejšom slovenskom filme za uplynulé obdobie, Kandidát, stvárnil šéfa reklamnej agentúry Adama Lamberta.

Film režiséra Jonáša Karáska o priebehu a praktikách fiktívnej kampane prezidentských volieb je neuveriteľne vtipný, dynamický, správne kontroverzný a zaplnil kinosály na celom Slovensku.

Zlý chlapec Marek Majeský nechce byť sexsymbol: Mám s tým problém!

Výber pre vás

Zlý chlapec Marek Majeský nechce byť sexsymbol: Mám s tým problém!

Súvisiace články

Spoznáte ho? Herec z Búrlivého vína sa preslávil ako rozprávkový princ

Fešák Braňo Deák z Búrlivého vína: S čím sa musel v živote zmieriť?

Pohodlie veselej babičky: Ako býva Eva Rysová z Búrlivého vína?

Výber pre vás