Vždy mala v ruke nejakú fit tyčinku. Tak si ku z obdobia, keď sme sa vídali takmer denne, pamätám. Hovorila mi, že ešte vládzem, aj keď som už nevládala. Nielen vtedy, keď som u nej zhadzovala kilá po pôrodoch. Aj vtedy, keď som plakala, že už nevládzem, lebo som mala zlé obdobie. Tiež ich mala pár, viem o nich svoje. A vzala si z nich to, čo ju dnes robí šťastnou.

Keď sme boli naposledy spolu takto samy dve, sedeli sme sklesnuté v kreslách jedného baru, viac sme mlčali ako hovorili a bolo nám obom v živote smutno. To bolo pred troma rokmi. Ako sa máš teraz? Od jeden do desať – desať je najlepšie.

Desať... Vždy by som ti povedala, že desať. Som človek, ktorý prežíva všetko naplno, aj s tým zlým, ale nedám si vziať chuť do života. Isto, sú dni, keď sa zobudím, všetko mi vadí, lezie na nervy, mám chuť sa pobaliť a odísť do teplých krajín, kde dožijem v chalupe na pláži. (smiech) Ale v princípe sa nemám na čo sťažovať. Mám ešte pri sebe svojich rodičov, ktorí sú pre mňa to naj. Mám pri sebe správnych ľudí – tých, ktorí sa rokmi vykryštalizovali a prežili so mnou všetky sínusoidy. A hoci sa mi stali veci, o ktorých by mnohí povedali, že by ich neprehrýzli, postavila som sa a išla som vždy ďalej. Niečo vo mne z toho športovca, ktorý sa derie stále za lepším výsledkom a nezlomí ho pár neúspechov, ostalo.

Takže desať. Už sa viem dostať z každého „prúseru“, ktorá ma v živote stretne.

A čo bol najväčší „prúser“ tvojho života?

Asi obdobie, keď som uverila, že môžem nechať všetko tak, že keď sa vzdám svojej kariéry a obetujem ju niekomu, s kým si chcem založiť rodinu, že to stojí za to. Odstrihla som celý svoj dovtedajší život, pracovné kontakty a príležitosti. Všetko s vedomím, že toto je to pravé orechové, toto je šťastie, ktoré chcem. Skočila som do toho úprimne, bezhlavo a po šiestich rokoch sa to otočilo proti mne. Však ty dobre vieš, koľko trvalo, kým som to rozchodila. Bolo to také silné sklamanie a tá facka od života tak bolela, že jazva po nej navždy zostane. Už som opatrná...

Takže už nikdy neobetuješ svoj život pre lásku?

No, už nie som ochotná urobiť chirurgický rez a byť len v pozícii partnerky. To je dosť ťažké. Aj keď som sa stále vzdelávala, zdokonaľovala, pracovala na sebe, i keď som nemusela. Bola som ďaleko od Slovenska a strácala som profesionálne kontakty. Keď si v niečom v špičke vo svete, núkajú sa ti skvelé pracovné možnosti. Dnes by som to už ani neskúšala.

Aj kvôli sebe, aj kvôli rodičom. Tak ako sa starali oni o mňa, tak sa teraz ja starám o nich. Neodišla by som na druhý koniec sveta s tým, že budem fungovať len cez Skype a nemôžem ich objať.

A vieme vôbec, čo muži od nás chcú?

Nevieme. V mojom živote sa párkrát zopakoval scenár, v ktorom sa zoznámim s mužom, zaujmem ho tým, aká som, čo robím, ako komunikujem a žijem. A potom, po čase, vo vzťahu on celkom prirodzene očakáva, že sa zmením do jeho obrazu. To, čo na mne obdivoval a zbožňoval, chce zmeniť.

Dá sa tomu brániť bez toho, aby ostal vzťah nenarušený?

Ťažko. Ja som vo vzťahu veľmi tolerantná a mám tie materinské sklony starať sa o niekoho. (smiech) Takže varím, starám sa, baví ma byť doma pod dekou a v lete na chalupe. Ale hranice svojho ja si držím, aj keď riskujem, že narazím na nepochopenie alebo rozmrzenie.

Nepustím. Už nie. Žiadny človek nemôže byť predsa šťastný, ak nemôže byť sám sebou. Žiť v pretvárke, v maske, ktorú ti niekto nanúti. A to sa netýka len partnerského života. Raz som tie hranice nieže posunula, ale úplne vymazala, a bolo to zbytočné. Vo vzťahu sú na kompromisy dvaja, aj na prispôsobovanie. Nikto a nič nie je dokonalé, treba sa sústrediť na plusy, nie na mínusy.

Ale potom máš jasno. Keď ti je vo vzťahu tesno, nemáš chuť v ňom pokračovať, bodka.

Isto. Keď nemôžeš slobodne dýchať, stále sa musíš kontrolovať a nemôžeš byť sama sebou, to má aký význam? To je ten nenápadný psychický teror, ktorý sú mnohé ženy ochotné znášať, len aby bola pohoda a partnerovi sa niečo neznepáčilo. Áno, do určitej miery, prečo nie, ak tak budujeme vyvážený vzťah. Ale pohoda za cenu straty svojho ja? To nespraví dobrotu.

To robíme mnohé. V rôznych farbách, ale robíme to. Vzdávame sa svojich snov, záujmov, kamarátok, práce...

Samozrejme, do zdravej miery. O tom je partnerská tolerancia a spolunažívanie. Niektoré ženy sú ochotné nezdravo posunúť hranice pre finančnú závislosť, niektoré preto, že sa boja byť samé. Ale idú tým proti sebe. Navonok sa môžu tváriť, že si žijú v pohode, ale vnútorne sú veľmi nešťastné, zabúdajú na to, kým sú, a mnohé to zapíjajú alkoholom alebo kompenzujú niečím iným...

Alkoholom sa zapíjajú aj rozchody. Teda ja som mala rituál víno a cigarety, v nádeji, že to pomôže. Ako prežívaš rozchody ty? Je to iné vo veku, keď si už sama so sebou vyrovnanejšia, ako v dvadsiatich piatich?

Každý má v živote minimálne jeden rozchod, ktorý mu hlboko ublíži. Ten, pri ktorom od bolesti škriabe steny. Pri ktorom siahne na dno svojich síl... Aby opäť vstal a vykročil. Mňa ten môj posilnil natoľko, že po ňom zvládnem všetko. Zažila som veci, ktoré keď som aj tebe rozprávala, krútila si hlavou, že to nie je možné. Každý raz dostane príučku a už koná vo svojich rozhodnutiach a citoch opatrnejšie.

Takže dnes ma to tak nevezme. Život mi ukázal, že netreba tlačiť na pílu, pokiaľ vzťah nefunguje alebo jednej strane nevyhovuje. Netreba ho zbytočne naťahovať a naivne si myslieť, že sa to zlepší. Žena po štyridsiatke už vie, že čas sa kráti, a preto ho nechce premárniť.

Máš pravdu, mám kamarátky, ktoré sa po štyridsiatke rozhodli opustiť svojich mužov, lebo zistili, že chcú dožiť kvalitnejšie. Buď samy, alebo po boku niekoho iného.

Presne. Po štyridsiatke sa ti to v hlave utrasie a aj keď sa ti život vyvinie inak, ako si si predstavovala, nezblázniš sa z toho a snažíš sa z každého dňa vytĺcť to najlepšie. Aby si bola spokojná, šťastná, usmiata. Viac myslíš na seba ako na následky a na to, čo cíti okolie. Neriešiš, čo bude o týždeň a o rok, oveľa viac a naozaj sa tešíš z toho, čo máš. A nenariekaš za tým, čoho sa ti nedostalo, lebo to aj tak nezmeníš. Tiež som mala iné plány, chcela som žiť v rodine, so super chlapom, s deťmi – tak ako moji rodičia. Nevyšlo to. My si to môžeme pekne naplánovať, nakombinovať, ale veci nezáležia len na nás, to je jednoducho život...

Takže keď sa vrátim k rozchodom – už tak nebolia.

Už si to vieš sama v sebe poriešiť s nadhľadom. Povieš si, no čo už. Keď ti je smutno, niekam vypadneš, aby si prišla na iné myšlienky, ale kriky a veľké slzy nechávaš mladším ročníkom.

Vieš, čo je sranda? Že pred tridsiatkou nevieme konať tak vyrovnane.

Nevieme. A keď aj nejakej mladšej kamarátke hovorím, že veci, ktoré sa jej teraz zdajú hrozné, sú z pohľadu života dobré, alebo že raz bude šťastná, že sa toho a toho chlapa zbavila, pozerá na mňa, či mi nepreskakuje. (smiech) Ale aj mne hovorili a nedala som si povedať...

Cítiš ešte nejaký rozdiel vo svojom správaní vo vzťahu? Myslím správanie ovplyvnené vekom.

Určite. Som oveľa flegmatickejšia, pokiaľ ide o drobné nedorozumenia. Nepodstatné veci jedným uchom počúvam, druhým idú von. Aj veci, ktoré sa ma kedysi dotkli, nevniknú tak dovnútra. Odrazia sa od toho pancierika, čo si od istého času nosím. Neriešim veci radikálne, rýchlo a s horúcou hlavou, viem sa na problémy vyspať. A provokácie ignorujem. V tridsiatke som bola výbušnejšia. Naozaj je to výsledok skúseností, ktoré ti ukážu, že krik nič nevyrieši.

Raz si mi povedala, že napriek tomu, že máš istý spoločenský status a že žijeme v 21. storočí, stále na sebe cítiš povestné – nemáš chlapa, nemáš pravdy...

Áno, je to tak. Pokiaľ nie si v určitom veku vydatá za muža, najlepšie za muža v istom postavení, si spoločnosťou hodnotená inak. Menejcenne. Napriek tomu, že si pracovitá, ambiciózna a dosiahla si svojou prácou skvelé veci. Sú medzi nami malomeštiaci, ktorí ti to dajú pocítiť...

No a keď si vo vzťahu, do akej miery je pre teba ešte dôležitá láska?

To si ma teraz pobavila. Ty vieš, že som taká „trupka“, ktorá musí ľúbiť, aby bola s mužom. To je pre mňa alfa a omega. Mám v okolí toľko „radcov“, ktorí hovoria – ty si taká sprostá, Zora, kde si dnes už mohla byť, keby si nebola taká tvrdohlavá. Pekne „za vodou“, pani takého a takého boháča, nemala by si s ničím problém... Sú ženy, ktoré fungujú na takomto princípe, ale ja by som sa zadusila.

Ale veď to je dobre, že nie si zlatokopka.

(smiech) Myslííííííííííš??? Do vzťahu idem s tým, že to naozaj musím cítiť vnútri.

A teraz som zvedavá, čo mi odpovieš. Máš mladšieho partnera. Nie je to stres? Nemáš intenzívnejší pocit, že starneš? Nie si vnútorne stále v strehu, že sa musíš o seba viac starať?

Čo ja viem? Mne to nepríde tak, že to intenzívnejšie cítiš pri mladom chlapovi. Intenzívne to cítiš po štyridsiatke. To už vrásky a vačky pod očami neschováš. Nemám pocit, že by som to riešila inak so starším partnerom.

Naozaj. Je hlúposť snažiť sa vzhľadom vyrovnať chlapovi, ktorý je o 10 rokov mladší. To nerobím. A škodoradostne ti odpoviem, že mám výhodu dobrej genetiky. Musím sa „skromne“ pochváliť, že v zahraničí, kde ma nepoznajú, mi bežne hádajú o 7až 10 rokov menej.

A s ním to neriešiš? Vieš, myslím tie dni, keď sa cítime hrozne škaredé, staré a niekedy to neprezieravo riešime s našimi chlapmi...

Bože, to nie! (smiech) Nemôžem za ním chodiť s tým, že pozri, aká som stará, ty ma určite preto opustíš. To by možno zdupkal kvôli tomu, že nemám niečo v poriadku so psychikou.

No veď to! Muži nechcú, aby sme ich upozorňovali na naše nedostatky. Ja som to urobila raz v živote, pekne som mu vyklopila všetko, čo ma na mojej postave štve, aj s názornými ukážkami, a keď som si k nemu potom ľahla, povedal: „Teraz, dúfam, nechceš sex.“ A bolo po žúre...

(smiech) Sú témy, ktoré by sme mali riešiť len s babami. Aj ja som žila dlho v omyle, že partner ti má byť najlepším kamarátom, že on je ten prvý, ktorému povieš všetko. Vôbec nie. Na to sú dve-tri priateľky, ktoré ti po životných skúsenostiach v štyridsiatke ostali, a s nimi to treba preberať, keď treba.

Čo chceš ty od chlapa vo vzťahu?

Potrebujem veľa lásky. V takých fajn odtieňoch, vôňach a drobnostiach. Napríklad, doma robím na počítači, je mi zima, tak mám zrazu ponožky na nohách. Alebo poviem, že by som si dala pohár vína a víno príde. Alebo ma chce Aprilka o piatej ráno vyhnať do treskúcej zimy na svoje potreby a ja len natiahnem ruku so slovami „zlatko“? Určite to poznáš, myslím, že aj ty máš taký vzťah. Myslíš si správne. Takže keď je chlap vo vzťahu so mnou aj pre mňa, vtedy som šťastná.

Hm... na to sú vždy dvaja ľudia, takže ťažko hovoriť o tom, či sa ja chcem vydať, alebo nie. Ale myslím, že keď to dvom funguje, ono to k tej svadbe tak nejako plynule smeruje.

A deti? Nikdy si sa netajila tým, že by si chcela mať deti.

Ešte dúfam, že mi pánboh požehná. Aj keď mi mnohí hovoria – máš 44 rokov, keď bude mať dieťa 20, ty budeš mať 64... No a čo? Vonku v zahraničí je môj vek na pôrod celkom bežný a dôležité je, v akej budem kondícii. Aby som bola zdravá, ekonomicky zabezpečená...

V čom bol problém, že doteraz si deti nemala?

Vieš... Vo vzťahu, ktorý som brala veľmi vážne a chcela som v ňom mať dieťa, mi bolo zdôrazňované, že partner nie je na dieťa pripravený. Potom som dlho bola psychicky rozhodená, no a potom... Vieš, nie vždy, keď chceš, sa to podarí. Uvidíme. Poznám toľko žien, ktoré, keď sa im nedarí mať dieťa, žijú len preto, aby raz matkami boli. Sú nešťastné, zamerané len a len na to, celý život sa im rúca...

Presne tam smerujem. Či si vieš pripustiť, že mamou nebudeš?

Vieš čo, pravdupovediac, tak dva roky dozadu som sa ešte nedokázala zmieriť s takouto myšlienkou. Ale akokoľvek budem tlačiť na pílu, nepomôžem tomu. Ako hovorí môj otec, to nie je automat, že hodíš korunku a vypadne ti káva. Nebudem jediná bezdetná žena na svete, aj keď to budem vnímať ako svoje veľké zlyhanie. Zlyhanie voči sebe. Lebo viem, že by som bola skvelá mamina. Mám rodinné zázemie, v ktorom mám nádherný príklad.

Vedela by si si predstaviť, že by si bola aj sama, slobodná mama?

Bolo obdobie, keď mi moji blízki radili aj tento variant, ale mne to nevonia. Keď človek vyrastá v kompletnej rodine, má do života komplexnejšiu najmä citovú výbavu. Za tým si stojím.

Po čom ešte túžiš ako žena?

Asi to dieťa je mojou najväčšou túžbou. Ty ma poznáš, vieš, že som mohla mať po materiálnej stránke „všetko“. To nie je moja cesta. Po pohode túžim. Po pokoji. A čo by som veľmi chcela, je nesmrteľnosť mojich rodičov. Som na nich naviazaná a ani nechcem myslieť na to, že ich raz nebudem môcť objať, pritúliť si maminu, nadýchnuť sa jej vône, zavrieť oči a byť znova dieťaťom.

Zora Czoborová túži po dieťatku, splní sa jej sen?

Výber pre vás

Zora Czoborová túži po dieťatku, splní sa jej sen?

Súvisiace články

Zora Czoborová radí: Takto schudnete do plaviek!

Zora Czoborová: Mať dvadsať? Nikdy, som žena a užívam si to

Výber pre vás