Medzi slovenskými speváčkami si vybudovala neotrasiteľnú pozíciu a stala sa našou historicky najúspešnejšou zlatou Slávicou. Sošku tejto diváckej ankety si domov odniesla už šesťkrát. Momentálne svoj vnútorný svet zhmotňuje do pesničiek, pretože začala pracovať na novom albume.

Mala som pätnásť rokov a v sebe veľký zmätok z toho, čo všetko ma čaká, keď budem stredoškoláčka. Moji rodičia ma zaviezli do internátu a hoci to bolo veľmi príjemné prostredie, mala som pocit, že to bude pre mňa, vtedy veľkého introverta, nutné väzenie, kam sa budem veľmi nerada vracať. Keď odišli a nechali ma tam, bola zo mňa kôpka nešťastia.

Mala som slzy na krajíčku, chcela som ísť s nimi domov. Zoznámila som sa s mojou spolubývajúcou, s ktorou som bývala v spoločnej izbe celý prvý ročník. Zvykala som si pomerne dlho, ale za nejaký čas som sa skvele adaptovala a doteraz tie štyri internátne roky považujem za jedny z najkrajších v mojom živote a keby sa dal vrátiť čas, tak som tam ako na koni!

Bolo horúce leto 2003 a tam príjemne chladila klíma. Bol to môj prvý kontakt so štúdiom v priestoroch Funrádia, kde som začala nahrávať môj prvý singel Depraved a následne na to môj prvý album Entirely Good. Ten priestor vo mne vzbudzoval veľký rešpekt. Vedela som, že práve tam sa rodia rádiové džingle, sú tam ľudia, ktorí pracujú s hudbou a ktorí mi majú zmeniť život a zhmotniť môj sen. Réžia, technika, mikrofóny, odhlučnené steny, nástroje, zvláštne tlmené ticho, to všetko som hltala všetkými zmyslami a už vtedy som vedela, že to bude jedno z miest, kam budem chodiť naozaj s nadšením. Teraz nahrávam v úplne inom štúdiu, ale je to pre mňa svätyňa, kam sa chodím naplniť radosťou.

V roku 2004 som absolvovala vodičský rýchlokurz. Už od malička ma fascinovalo to, keď otec opravoval motor a vysvetľoval mi všetky možné technické veci, ktorým som vtedy ani náhodou nemohla rozumieť, ale aj napriek tomu som to všetko počúvala a sledovala prácu jeho rúk a nôh pri šoférovaní. Keď som sa to učila ja, išlo to zrazu akosi ľahšie a všetky tie súvislosti do seba zapadali.

Už počas povinných jázd som sa nevedela dočkať, keď mi inštruktor definitívne prestane rozprávať, čo mám robiť a vysadne z auta. (smiech) Moja prvá samostatná cesta smerovala priamo do hlavného mesta a keď som zastavila na parkovisku pred podnájmom, mala som zo seba vnútornú radosť, že som to zvládla bez jedinej paniky a nahlas som si povedala: „Wau!“

Nasťahovala som sa v roku 2008. Tak zvláštne dlho som sa lúčila s podnájmom, kde som bývala štyri roky, pretože aj napriek stiesneným podmienkam som si tam zvykla a zrazu tomu bol koniec. Celý ten zlomový rok som si svoj byt zariaďovala, trávila som v ňom vždy len tie povinné dozory nad tými, ktorí mi kachličkovali kúpeľňu, robili podlahu, doviezli sedačku a nábytok do obývačky a vždy som si ten svoj priestor zatvárala zvonka s tým, že sa tam definitívne nasťahujem, keď tam budem mať už naozaj všetko. Stalo sa, deň „D“ prišiel.

Všetko voňalo novotou, chodila som z kuchyne cez obývačku do izby, do kúpeľne a bola som hrdá na to, že sa môžem zatvoriť do svojho „vákua“, ktoré patrilo iba mne. Večer som sa uložila do postele, ale nezažmúrila som oko. Môj nový sused mal do štvrtej ráno najhlučnejšiu bytovú párty, akú som kedy zažila a počula. Bola to moja prvá, ale najhoršia noc vo vlastnom byte.

Zuzana Smatanová zažila najhoršiu noc vo svojom byte

Výber pre vás

Zuzana Smatanová zažila najhoršiu noc vo svojom byte

Súvisiace články

Očami Cicušky: Stelesnenie nudy? Zuzana Smatanová!

Smatanová na Slávikovi: Zuzka, čo to s tebou porobili?!

Výber pre vás