Milujem. Ľúbim svojho priateľa celou svojou dušou, všetkými pórmi, každučkou bunkou. Moji známi mi vravia – vraj až nezdravo a že ten človek nestojí za to. Možno je to tak, je pravda, že sme toho spolu prežili veľa a nie vždy to bola prechádzka ružovou záhradou. Lenže ja cítim, že on je moja životná láska a nedokážem sa naňho a na náš vzťah pozerať s nadhľadom. Som a nie som to ja, znášam pri ňom veci, ktoré by som od iného nezniesla. Dávam a nečakám, že dostanem. Milujem, aj keď sa nie vždy cítim rovnako milovaná. Sklamem sa a znova odpustím. Áno, uznávam, možno je to scestné, nenormálne, nezdravé. Ale ktorá žena z tých, ktoré ľúbia takýmto „pekelným“ spôsobom, je schopná priznať si, že si tým ničí svoje vlastné ja? Viem, že mám vždy možnosť voľby, a uvedomujem si aj to, že som si vybrala cestu viac než krivoľakú. Ale neľutujem nič z toho, čo sa stalo – minulosť neriešim, prítomnosťou sa snažím žiť a budúcnosť ešte stále vidím vo farbách dúhy. Povedzte, je to problém?

<strong>Radí Mgr. Mária Andrášiová, psychologička</strong>

<strong> <a href="mailto:psychoporadna@ringier.sk"> psychoporadna@ringier.sk</a></strong>

Problém sa stáva problémom až vo chvíli, keď si ho takto samy zadefi nujeme. Keď si uvedomíme, že niečo nezvládame alebo nám to ubližuje a nevieme si pomôcť. Vaše okolie váš vzťah s priateľom takto vníma, vy ste zatiaľ do tohto bodu nedospeli. Ste v rovine chvíľkových pochybností, či je vaša láska „zdravá“, jedným dychom však dodávate, že si za ňou napriek všetkému stojíte a neplánujete sa jej zriecť. Ubezpečujem vás, že vás nebudem presviedčať, aby ste to urobili. Upozorním vás len na momenty, ktoré si sama možno celkom neuvedomujete alebo nechcete vidieť. Čo s tým ďalej urobíte, je na vás.

Viac ako o vašom priateľovi a o tom, ako to medzi vami je, píšete o intenzite vašej lásky k nemu. O bezhraničnom cite, ktorý je pre vás taký silný a fascinujúci, že sa ho nechcete vzdať ani za nič, hoci naznačujete, že bolo viac situácií, keď ste pocítili, že to medzi vami a priateľom nie je ideálne. Akoby ani nezáležalo na tom, čo on urobí alebo neurobí, vy ho milujete aj tak. Je krásne, ak dávate bez podmienok. Ak sa kvôli partnerovi obetujete a nič za to nečakáte. Alebo keď veľkoryso odpustíte a idete ďalej. Ale ak je tých situácií veľa, nie je to zneužívanie vlastných citov v mene lásky? Že ako to rozoznáte? Keď vaša láska kvitne a vaše ja pri nej bledne. Keď pomer medzi utrpením a šťastím, ktoré vo vzťahu prežívate, je nepomerný. Keď dávate a nechcete uznať, že aj sama potrebujete dostať (možno z tichej obavy, že by ste aj tak nedostali). Keď sa pre vás láska stane istou formou závislosti a to, že máte slobodu rozhodnúť sa, či to takto naozaj chcete, si už len nahovárate. Keď neviete odísť, hoci trpíte. Tak vtedy máte s láskou problém a idete sama proti sebe.

Láska je to, čo dáva vzťahu pointu. Ak cítite, že ste našli tú, ktorá má prívlastok celoživotná, opatrujte si ju ako poklad. Nepestujte však v priateľovi pocit, že vám stačí milovať ho a viac nepotrebujete. Nezatvárajte oči pred tým, čo vo vašom vzťahu nefunguje, a vnímajte a prejavte aj vlastné potreby a túžby. Inak riskujete, že vás oheň vašej lásky nezohreje, ale spáli.

Milujem nezdravo, ten človek si to nezaslúži

Výber pre vás