Na svete nie je nič, čo by som neurobila, aby som svojich drobčekov neochránila. Keď som po štvrtý raz zistila, že som tehotná, neverila som, že ma opäť postretlo také šťastie. Nevedela som sa dočkať, kedy budem držať moju dcérku na rukách. Ale tentoraz to bolo inak. Keď prišla na svet, nekonali sa žiadne šťastné fotky z pôrodnice, žiadne oslavy. Deň, kedy prišla na svet, bol aj dňom, kedy zomrela časť môjho ja.

Ani teraz stále nedokážem pochopiť, ako sa život môže tak rýchlo zmeniť. V jednej chvíli vyzerala naša budúcnosť tak úžasne. Bábätko bolo na ceste a my sme s manželom vyberali meno, spolu s neterkou Kristínkou (8) a dvomi našimi staršími dcérkami Zuzanou (8) a Andreou (6) sme zvažovali všetky možnosti. Najmladšia dcéra Peťka mala v tom čase 14 mesiacov. Nerozumela síce ešte, čo sa to deje, ale kúpili sme jej tričko s nápisom Som veľká sestra v ružovom srdiečku a ona bozkávala každý deň moje rastúce tehotenské bruško.

Keď som nastúpila na materskú dovolenku pár týždňov pred pôrodom, vyzdvihla som Zuzku a Andrejku zo školy, pripojila sa aj Kristínka a jej mama, manžel s najmladšou Peťkou a strávili sme nádherný deň na pikniku pri jazere. Potom, tak ako vždy, sme sa vrátili príjemne unavení domov a ja som deti o deviatej uložila do postele.

Ráno o siedmej som dievčatá jemne zobudila: „Vstávajte!“. Dve staršie vstali, ale najmladšia Peťka sa v posteli ani nepohla. „Vstávaj zlatko,“ zopakovala som hlasnejšie. Prišla som k postieľke, jemne som ňou zatriasla – nič. Potom som zistila že nedýcha. Začala som kričať, vrieskať, nariekať.

Môj hysterický krik počuli svokra a manželova sestra, ktoré bývali v byte nad nami, a hneď pribehli. Keď zistili čo sa deje, svokra začala dávať Peťke dýchanie z úst do úst a sestra zavolala záchranku. Videla som, že Peťkin hrudník sa dvíha a kričala som zúfalo na svokru – pomôž jej, prosím ťa!!! V tej chvíli prišla pohotovosť a jeden z lekárov ma odviedol do vedľajšej izby. Kričala som, že chcem byť s Peťkou. „Nemôžem ju tu nechať samu,“ prosila som. Ale ako postupne byt zaplnili aj susedia, nedovolili mi sa na záchranu pozerať. „Nechajte nás pracovať,“ povedal mi lekár.

Čakala som teda a mala som pocit, že čakám večnosť. Potom sa lekár vrátil do izby. Ani nemusel nič povedať , videla som mu všetko na tvári. „Nie,“ kričala som, „nepovedzte to.“ Nakoniec to však vyslovil: „Je preč, už sme jej nevedeli pomôcť.“ Padla som na kolená, myslela som, že v tej chvíli umriem aj ja.

Policajt, ktorý prišiel na zavolanie susedov, ma postavil na nohy a pomohol mi ľahnúť si na posteľ. Zdalo sa mi, že sa mi to sníva, ocitla som sa v podivnom stave, keď som mala pocit, že už asi ani nežijem. Prebral ma až príchod manžela, ktorému ktosi zavolal do práce. Keď som videla, aký je zúfalý, vtedy mi úplne naplno došlo, že to nie je žiadny sen, žiadna nočná mora. Ani neviem, ako dlho sme stáli a objímali sa, zdalo sa mi, že celé hodiny.

Zabudla som takmer, že som tehotná. Keď som vošla do Peťkinej izby a zbadala som jej telíčko zabalené do deky, skolabovala som opäť. Cítila som zároveň hroznú bolesť a spomenula som si, čo za bolesť to je. Potrebujem ísť do nemocnice, zašepkala som, keď sa mojím telom prevalila ďalšia vlna kontrakcií. Rodila som.

V nemocnici lekári potvrdili že naozaj rodím, ale zdráhala som sa uveriť im. Bola som len v 33. týždni, dieťatko ešte nesmelo prísť. Nie teraz. Nie v deň, keď zomrela Peťka. Ale o pol deviatej už som ležala na pôrodnej sále pripravená na cisársky rez. Pamätám si, ako som si v duchu hovorila, že toto nové dieťa ani nechcem. Chcem späť Peťku. Manžel ma držal za ruku, mal slzy v očiach a hovoril mi, ako veľmi ma miluje. O 30 minút som porodila naše nové dievčatko.

Materské inštinkty mi radili, aby som ho zobrala do náručia, ale zároveň som to nechcela urobiť. Mala som pocit, ako keby som tým Peťku zradila.

Pretože sa narodilo predčasne, bolo bábätko hneď odvezené na jednotku intenzívnej starostlivosti. Poslala som manžela za ňou, aby zistil, čo sa bude diať. Konečne som zostala sama. Stále som nemohla uveriť, čo sa vlastne stalo. Len dvanásť hodín po tom, ako som stratila jednu dcéru, získala som ďalšiu. Upadla som do neskutočnej depresie a lekári mi museli podať sedatíva.

Keď som sa na ďalší deň prebudila, manžel ma posadil do kolieskového kresla a odviezol za novonarodenou dcérkou. Mala 1 610 g a 41cm, tenučké ručičky a nožičky. Dovolili mi položiť si ju na hrudník a ja som cítila, ako mi ide vyskočiť srdce. Už nikdy si k sebe nepritúlim moju Peťku, už nikdy nebudem zaspávať bez strachu o ktorékoľvek z detí. Konečne mi úplne došlo, že život už nikdy nebude taký ako predtým – pre nikoho z našej rodiny.

Po pár dňoch ma prepustili z nemocnice, ale nedokázala som sa vrátiť domov. Nevedela som si predstaviť, že uvidím Peťkine hračky, jej oblečenie stále hodené v koši na bielizeň, jej postieľku. Presťahovali sme sa celá rodina na čas do blízkeho hotela.

Doktori nám vysvetlili, že Peťka zomrela na syndróm náhleho úmrtia dojčiat, neočakávanú smrť v spánku, ktorá na Slovensku postihuje okolo 30 dojčiat ročne. Vedcom sa doteraz nepodarilo zistiť, aká je jeho príčina. Bola som šialená strachom, že sa niečo stane aj ostatným dievčatám, stále som ich kontrolovala, v noci som takmer nespala a pozorovala som, či naozaj dýchajú. Každý deň som chodila do nemocnice za novým bábätkom, ale vždy, keď som ju vzala do náručia, cítila som sa previnilo. Nielen kvôli Peťke, mala som pocit, že som sa z bábätka netešila dostatočne, že jej nedávam to, čo si zaslúži. Ona predsa potrebovala mamu, ktorá sa bude sústrediť len na ňu, nie zlomenú a zničenú trosku. Meno sme jej dali až tri týždne po pohrebe, nazvali sme ju Sofia.

Dnes je to už rok. Jediná vec, ktorá mi pomohla prežiť tie dni, sú moje úžasné deti. Sofia bude mať v auguste prvé narodeniny. Každý rok to bude zároveň aj pripomienka na najhorší deň v mojom živote. Nerada by som bola, aby vyrastala v tieni Peťkinej smrti, ale zároveň chcem, aby sa dozvedela všetko o svojej veľkej sestre, takže jej o nej rozprávam každý deň. Naša rodina zostane touto udalosťou navždy poznačená a hoci čas všetky rany zahojí, Peťka bude navždy žiť v našich srdciach.

Príbeh zúfalej mamy vám vženie slzy do očí: 12 hodín po smrti mojej dcérky som sa stala opäť mamou

Výber pre vás

Príbeh zúfalej mamy vám vženie slzy do očí: 12 hodín po smrti mojej dcérky som sa stala opäť mamou

Súvisiace články

Šokujúca cesta do pekla: S frajerom jej to v posteli skvelo klapalo, ale potom sa stala osudová vec

Na svadbe zažila nočnú moru každej nevesty: Keď zbadala svoje šaty, viac jej nebolo treba

Barboru balil starší muž: Najskôr jej liezol na nervy, potom sa bláznivo zaľúbila! Čím ju dostal?

5 zlozvykov, ktoré vám pridajú 10 rokov: Tvár prezradí všetky vaše hriechy

Výber pre vás