Soňa Ďurková (33): Deti ma priviedli k fotografii

Myslím, že fotografia ma začala inšpirovať už v tínedžerskom veku, kedy som mala možnosť zúčastniť sa na jednom modelingovom konkurze, po ktorom nasledovalo fotenie môjho prvého booku v ateliéri. Tam mi pri sledovaní práce fotografa skrsla v hlave myšlienka, že na tej opačnej strane objektívu by ma to zrejme bavilo viac... Odvtedy som začala fotiť klasickým starým kompaktným fotoaparátom všetko a všade. Avšak najväčšou inšpiráciou pri tvorbe portrétnych fotografií boli pre mňa moji dvaja synovia Jakubko (8) a Marek (2).

Na materskej pri druhom synovi som sa rozhodla, že je čas venovať sa aj niečomu, čo ma napĺňa a robí mi radosť. Cítila som silnú potrebu zachytiť momenty, ktoré sa už nikdy nevrátia, keďže deti tak rýchlo rastú, a jediné, čo mi ostane v rukách, budú fotografie. Detská fotografia je pre mňa inšpirujúca, deti sú veľmi prirodzené a bezstarostné. Hoci niekedy je náročné odfotiť malé neposedné dieťatko. Dá sa to prirovnať k športovému výkonu, ale o to väčšiu radosť mám z vydareného záberu.

Aby boli fotografie naozaj krásne, potrebujete aj kvalitnú fotovýbavu, čo nie je lacná záležitosť. Moju zrkadlovku som dostala od partnera ako vianočný darček, pretože ma veľmi podporuje v tom, čo ma baví. Keď som sa rozhodla, že idem do toho naplno, zasadla som do kopy literatúry a učila sa mesiace po nociach všetko o fotografii. Pozerala som hodiny návody a tutorialy cez internet, sledovala fotografické stránky, kde zdieľajú svoje diela rôzni fotografi, a čerpala rady a zároveň inšpirácie.

Stále sa vzdelávam a objavujem nové možnosti úpravy fotografií. Je to dlhá cesta, kým si človek nájde svoj vlastný štýl, svoj rukopis. Musím tomu obetovať hodiny spánku, ale ani to mi neprekáža. Keď je všade tichučko, kreslím do mojich fotografií, a tak vznikajú malé diela. Ľudia si myslia, že urobím cvak, cvak a hotovo, ale to je len začiatok práce. Pri jednej fotografii sedím aj hodiny, kým získa svoj tvar, dušu... Som detailistka, preto si dávam záležať aj na maličkostiach.

Najradšej fotím v exteriéri, pretože v interiéri nemám na to podmienky, keďže nevlastním ateliér. Ale pre mňa najkrajšie pozadia tvorí aj tak pani príroda. Tomu sa nič nevyrovná. Najväčšiu radosť mám z detského a ženského portrétu. To je moja srdcovka. Najprv mi detičky podstrčila moja rodina a potom priatelia, preto som si mohla založiť aj stránku na Facebooku pod názvom Sanja photography. Moja rodina ma v mojom hobby plne podporuje. Bez nich by som si nemohla plniť svoje sny a som im veľmi vďačná. Teší ma, že tým, čo ma baví, môžem robiť radosť aj iným.

Daniela Balija (39) a Slávka Križanová (39): Aj staré môže byť krásne a užitočné!

Často sa cesta za prácou stane cestou do veľkého mesta. Náš príbeh však nabral opačný smer. Z niekoľkých veľkomiest a rôznych kútov sveta sme sa kvôli založeniu rodiny a výchove detí presťahovali do malebného kúta tatranskej prírody menom Lopušná dolina. Deti rýchlo odrástli do veku, kedy už mama nie je na prvom mieste, a ja som sa začala zamýšľať nad tým, ako opäť naskočiť do pracovného života. Zároveň som však chcela zostať doma a byť nablízku nielen pri príprave do školy našej staršej dcéry, ale najmä mať čo najviac času pre mladšiu dcéru, ktorá sa narodila s poruchou sluchu a potrebuje čas na špecifické hry pre správny rozvoj reči.

Nikdy nie je neskoro začať robiť niečo iné

Aj napriek tomu, že som pred materskou pracovala vo veľkej korporátnej firme, vždy som sa zaujímala o dejiny umenia a starožitnosti. A keď sme stavali dom, spolupracovala som s architektom i pri tvorbe interiéru. Vtedy sme sa s manželom rozhodli, že náš dom v lese bude spájať to, čo máme radi – moderný dizajn i niekoľko osobitých kúskov z minulých čias. Narazili sme však na to, že neexistuje veľa firiem, ktoré sa venujú reštaurovaniu výnimočného starožitného nábytku. A jedného dňa sa celý kruh uzavrel a napadlo mi, že to je ono!

Môj manžel, sediaci pracovne celé dni pred počítačom, už roky rozprával o tom, ako by rád pracoval s drevom. Mňa samotnú vždy fascinovala nielen história a tvar ikonických kúskov československého dizajnu, ale i príbehy ich tvorcov. Vždy som rada pracovala tímovo, kde každý robil to, v čom je dobrý, preto som svoj nápad raz predstavila bývalej kolegyni, teraz dobrej priateľke Slávke. Rovnako ako ja, aj ona po materskej hľadala novú výzvu. K mojej radosti ju nápad uchvátil a nazvali sme svoj projekt www.restarto.sk. Vyhrnuli sme si rukávy, obliekli pracovné zástery a začali spoločnými silami rozoberať prvé kusy nábytku, aby sme zistili, čo nás čaká. Obklopili sme sa aj odborníkmi z radov stolárov, špecialistov na povrchové úpravy dreva a našli sme čalúnnikov. Kontaktovali sme rôznych výrobcov a distribútorov poťahových látok a zohnali dnes už cennú zbierku vzorkovníkov.

Ja s manželom v Lopušnej doline a Slávka v Bratislave sme sa paralelne pustili do práce. Netrvalo dlho, keď zreštaurované kreslá, stoličky a stolíky dosiahli kvalitu, ktorá už bola podľa našich predstáv. Kým však kompletne zrepasujeme akýkoľvek kus nábytku, najprv zistíme, aká je jeho história, osud jeho tvorcu a obdivujeme, ako často jednoducho a pritom poctivo bol nábytok vyrobený a neskôr daný dohromady. Nevyhneme sa menším zraneniam či polámaným nechtom. Ale vždy sme fascinovaní tým, ako z niečoho, čo už bolo na odpis, vznikne čosi nadčasovo nádherné pre ďalšie generácie. Odmietame jednoducho uveriť tomu, že staršie či staré už nemôže byť krásne a užitočné. Ostatne, Slávka a ja sa po materskej a rodičovskej dovolenke cítime podobne... odmietame uveriť, že už nie sme krásne a užitočné! A preto reštartujeme!

Martina Valničková (39): Svet vôní zmenil život celej rodine.

K aromaterapii som sa dostala viac-menej náhodou, keď som raz vstúpila do miestnosti, v ktorej krásne voňala levanduľa. Vtedy som ešte esenciálne oleje používala iba na čistenie podlahy a o ich účinkoch som nič nevedela, ale pamätám si na ten pocit – zrazu som cítila, že na tejto levanduli je niečo výnimočné, voňala tak krásne, čisto. Keď som sa rozhliadla, aby som zistila, odkiaľ tá vôňa ide, uvidela som jednu známu, ako natiera olejom svojmu vtedy 18-mesačnému synovi nohu, že vraj aby lepšie spal. A tam sa začal môj záujem o vône, účinné prírodné látky a aromaterapiu ako takú.

Na začiatok som si objednala základnú sadu olejov a tie som skúšala všetkými možnými spôsobmi, miešala som ich, vdychovala, natierala, niektoré som si kvapkala do vody a pila – hrala som sa s nimi ako malé užasnuté dieťa. Najlepšie na tom bolo, že tie oleje boli tak čisté a bezpečné, že bez ohľadu na moju vtedajšiu neskúsenosť mi intuitívne robili veľmi dobre. To mi dodalo odvahu a začala som študovať všetko, čo bolo o tom napísané, či už v knihách alebo na internete, a začala som navštevovať rôzne kurzy, prihlásila som sa do aromaterapeutickej školy. Postupne som získavala skúsenosti aj sebavedomie a začala som sama robiť semináre, kurzy i poradňu na <a href="https://www.eterickeoleje.sk.">www.eterickeoleje.sk. </a>

Mám 5 detí (štyri vlastné – vrátane dvojičiek, a piaty chlapec je osvojený) a manžela, ktorý ma v tomto veľmi podporuje, ale nebolo to vždy tak. Najprv som musela rodinu presvedčiť, že to myslím vážne, a že to, čo robím, naozaj pomáha. Teraz už ani moji pubertiaci nie sú skeptickí, lebo zažili silu olejov na vlastnej koži. A každý má silnú osobnú skúsenosť, že to naozaj funguje. Otestovala to aj moja mama. Bola vtedy v období, keď ju okrem iných zdravotných ťažkostí trápilo aj infekčné ochorenie, ktoré sa prejavovalo ako bolestivá a nepekná rana na ľavom predkolení. Na odporúčanie kamarátky som skúsila potierať nohu zmesou klinčeka, škorice, eukalyptu, rozmarínu a divokého pomaranča. A čuduj sa svete, rana po pár týždňoch zmizla.

Mojím vzorom sú obyčajné silné ženy, babky bylinkárky, ktoré dokážu používať svoju vrodenú múdrosť a intuíciu na pomoc iným, ale aj na to, aby sa vyznali sami v sebe. Veľmi ma to napĺňa, pretože to, čo robím, má zmysel. Vždy ma najviac teší, keď sa ku mne vracajú ľudia s tým, že ich dlhoročné problémy, ako sú alergie, únava, nespavosť, sú preč. Stáva sa dokonca, že lekári ku mne posielajú ľudí, pre ktorých nemajú odpovede v klasickej farmácii a spolu nájdeme bezpečné a účinné prírodné riešenie, ktoré im pomôže zlepšiť ich stav. Na tejto ceste za svojím šťastím som zistila, že úspech je priamo úmerný vášni, s akou veci robím. A tak moje motto je: Rob to, čo ťa baví a všetko dobre dopadne!

3 Slovenky po 30 si urobili zo záľuby živobytie: Ako sa im to podarilo? Ich príbehy stoja za prečítanie

Výber pre vás

3 Slovenky po 30 si urobili zo záľuby živobytie: Ako sa im to podarilo? Ich príbehy stoja za prečítanie

Súvisiace články

Pôrod si užila, ale o pár hodín sa začala cítiť čudne: Lekár urobil chybu, ktorá ju takmer stála život

Z tohto až mrazí! Cítila som jej bolesť aj na diaľku: Úžasné príbehy dvojičiek dokazujú, že telepatia existuje

Výber pre vás