Bola to šťastná mladá žena. Ukončila štúdium etnológie, účinkovala v niekoľkých folklórnych súboroch, život žila plnými dúškami. Vydala sa a narodili sa jej dve krásne zdravé dievčatká. Potom, keď si už myslíte, že ste najšťastnejší človek pod slnkom, sa stane niečo, čomu poriadne neuveríte, pretože váš mozog to jednoducho nechce prijať. Nemôže to prijať, pretože je to príliš ťažké, príliš kruté. Všetci sú mŕtvi – mama, otec, sestra aj jej dieťa. Janka si, hoci nerada, ale pre nás, aby sme ju lepšie pochopili, spomína: „Stala sa nám havária s takýmito fatálnymi následkami. Krutú pravdu o autohavárii mojich rodičov mi prišli oznámiť policajti. Ten šok bol nepredstaviteľný, neuveriteľný, devastujúci, priveľký na to, aby som bola schopná si ho uvedomiť a prijať. Všetko sa zastavilo. Ostala len prázdnota, čierno, pusto...“

Odborníci na katastrofálne straty v našich životoch hovoria, že takýto ťažký stres človeka úplne paralyzuje, váš mozog sa zastaví, vaše telo stuhne. Neviete, čo máte robiť, a často neurobíte vôbec nič. Janka Pitková po rokoch štúdia, ako reagovať na ťažký a dlhodobý smútok, hovorí: „Bola som v tom čase matkou trojročného a trojmesačného bábätka a to dieťatko som práve dojčila. Vyzerá to tak, že môj mozog sa zrejme chránil pred neznesiteľným smútkom tak, že sa to snažil vytesňovať. Dlhé roky som nechodila na pohreby, oblúkom som sa vyhýbala pohrebníctvam, nemohla som vidieť truhly. Potrebovala som byť silná pre rodinu, dve dievčatká, pre nový život, ktorý som priviedla na tento svet. Cítila som to tak, že sa nemôžem poddať tlaku a sile takej obrovskej tragédie, ako je smrť celej rodiny. Nedalo by sa to vydržať.“

Osemnásť rokov sa dokázala vyhýbať téme smrti a pohrebom. Nechodila na pohreby, nemyslela na umieranie, venovala sa deťom, rodine, pestrej práci. Bola nesmierne obľúbená, aktívna, veselá osoba. Deti rástli, postupne začali dcéry študovať aj v zahraničí a Janka už nemusela byť matkou na plný úväzok, už sa našiel aj čas na vlastné prežívanie a deti už nezaplnili všetok jej čas. Janka začala cítiť, že v živote ostalo niečo nedoriešené: „Medzitým mi nejako prišli do cesty knihy Dr. Murphyho „Moc nášho podvedomia“ a „Sila ženy“ od Louise Hay. A začala sa pre mňa cesta hľadania, ktorá ma po toľkých rokoch po rodinnej tragédii priviedla k terapii nazývanej RUŠ. Po nej som cítila takú úľavu, že som sa rozhodla absolvovať kurz tejto terapie.“

Vyrovnávanie a prijímanie rodinnej tragédie sa konalo napríklad aj takýmito nezvyčajnými aktivitami: išla do pohrebníctva objať truhly, zúčastnila sa zážitkových kurzov o smrti a rituáloch poslednej rozlúčky. Znie to možno čudne, ale ak sa dlho vyhýbate niečomu, čo je, žiaľ, súčasť života, tak sa vám to vráti alebo vás to dobehne. Janka začala smrť spoznávať z opačnej polarity. Osem rokov sa venovala samoštúdiu a absolvovala kurz v Čechách, kde získala certifikát poradkyne pre pozostalých. Janka: „Vedela som, že som sa ocitla na správnej ceste. Cítila som, že môžem, chcem a veľmi potrebujem pomáhať. Pomáhať tým, ktorí sa ocitli v takej istej krutej situácii a nevedeli, ako z nej von.“

V roku 2013 spolu s Majkou Demitrovou, vdovou po slávnom a populárnom hokejistovi, založila občianske združenie „KOLOBEH ŽIVOTA“ s cieľom pomáhať rodinám s nezaopatrenými deťmi, ktoré sa smrťou jedného alebo oboch rodičov ocitli v krízovej životnej situácii. Spojil ich podobný osud a rozhodli sa ponúknuť svoje skúsenosti, pomoc, poradenstvo a pocit spolupatričnosti rodinám, ktoré to práve potrebujú. Ľuďom, ktorí prechádzajú najťažším obdobím v živote, pretože stratili niekoho milovaného.

Pripravili s odborníkmi na smútenie aj webovú stránku a začali robiť pre deti, ktorým zomrel rodič a ocitli sa tak v zlej finančnej situácii, detské tábory. Janka sa veľmi teší z úspechov detských letných táborov: „Dobre viem, ako veľmi bolí strata milovanej osoby. Viem, ako strašne trpia malé deti a mladé ženy smrťou svojich blízkych. Ale dnes už viem, že vo všetkom, aj v tej najväčšej tragédii, je ukrytý dar a príležitosť. Len ich treba začať hľadať, odhaliť a spoznať. A život nadobudne oveľa hlbší a farebnejší zmysel.“

Čo nám v procese smútenia pomáha?</h2>

● Písať listy zosnulému alebo priateľom, viesť si denník alebo blog, spracovať bolestný zážitok formou básne, eseje, poviedky...

● Hľadať ľudí, ktorí sú vám blízki, a zdieľať s nimi svoje trápenie.

● Čítať duchovnú literatúru alebo príbehy ľudí v podobnej situácii.

● Zapojiť sa do diskusných a svojpomocných skupín.

● Krátky výlet môže tiež priniesť úľavu.

● Rodinné rituály stmeľujú a umožňujú zdieľať skúsenosti so spracovaním smútku. Môžu mať podobu stretnutí, na ktorých si pozostalí pustia obľúbenú hudbu zosnulého, navštívia miesto, kde bol šťastný a pod.

● Album spomienok môže byť kronikou života zosnulého, do ktorej môžu prispieť všetci členovia rodiny.

Medzi bežné emócie, ktoré prežívame, patria smútok, šok, hnev (na blízkeho, že nás opustil; na lekárov; na členov rodiny; necitlivých priateľov či Boha), výčitky a pocity viny, hanba (že nedokážeme potlačiť a skryť bolesť zo straty), úzkosť, pocity paniky, osamelosti či apatie. Môžeme však pociťovať aj oslobodenie (ak nám zosnulý počas života ubližoval), úľavu (ak blízky pred smrťou trpel) alebo otupenosť, ktorá nás chráni pred záplavou iných pocitov, ktoré by sme v ich návale nedokázali naraz spracovať.

Keďže naše telo je odrazom nášho prežívania, smútenie sa prejavuje aj na našich telesných vnemoch. Pociťujeme zvieranie v hrudi či krku, sťažené dýchanie či pocit nereálnosti – to, čo prežívame, sa nám nezdá skutočné. Smútenie často sprevádza aj únava, nespavosť, nechuť do jedla, tráviace ťažkosti, bolesti hlavy, krku a chrbta a pod. Tieto telesné prejavy by sme nemali podceniť, ale vyhľadať lekára a informovať ho o ich súvislosti so stratou blízkeho.

V našich myšlienkach sa často objavuje odmietanie skutočnosti; nemôžeme uveriť, že nás milovaná osoba opustila. Po bolestnej strate naše myšlienky bývajú veľmi zmätené, máme problém s koncentráciou a zabúdame. Halucinácie sú tiež prejavom normálneho smútenia. Často sa objavujú do niekoľkých týždňov po strate. Môžeme počuť hlas a kroky zosnulého, cítiť jeho prítomnosť a pod. Tieto pocity sú väčšinou prejavom hlbokej bolesti a túžby po stretnutí, nie sú známkou psychickej choroby. Môžu sa objaviť aj niekoľko rokov po úmrtí, časom však pomaly ustúpia.

Na úrovni nášho správania existuje veľké množstvo reakcií, ktoré sú v procese smútenia považované za normálne a časom sa upravia samy. Najmä v začiatkoch máme často chuť prekonať bolesť riskantnou činnosťou, ktorá nás vystavuje riziku vlastnej smrti (napríklad veľmi rýchlou jazdou, nebezpečným športom a pod). V období veľkej bolesti sme schopní urobiť rozhodnutie, ktoré by sme za iných okolností nikdy neurobili, napríklad predať dom, znovu sa vydať alebo oženiť. Takéto rozhodnutia potom väčšinou ľutujeme.

V procese smútenia je bežné, že cítime potrebu uzavrieť sa pred ľuďmi. Vyhýbame sa priateľom, ktorí sú prehnane starostliví, a strácame záujem o dianie vo svete. Opäť ide o normálny a dočasný prejav nášho správania, ktorý sa upraví. Niekedy máme potrebu vyhýbať sa miestam či veciam, ktoré spúšťajú bolestné pocity smútku. Inokedy zas môžeme navštevovať miesta alebo nosiť predmety, ktoré nám milovanú bytosť pripomínajú. Často sa za tým skrýva obava, že spomienky na zosnulého vymiznú.

Jana si myslela, že jej v živote všetko vychádza a potom prišla tragédia: Osud sa s ňou kruto zahral!

Výber pre vás

Jana si myslela, že jej v živote všetko vychádza a potom prišla tragédia: Osud sa s ňou kruto zahral!

Súvisiace články

Som tu pre teba a všetko je v poriadku! Príbeh, ktorý sa skrýva za fotkou dvoch bračekov, vás dojme k slzám

Ich manželstvo bolo na pokraji krachu, až kým nezasiahla rana osudu: Taký zvrat ani jeden z nich nečakal

Lucia sama vychováva 3 deti, žije s nimi z 273 eur na mesiac: Deťom nemôžem dopriať to, čo je inde bežné

Výber pre vás