Popri práci a bežných povinnostiach čas tak rýchlo letí, že často sa až po rokoch zastavíme a prekvapene si uvedomíme, aké dlhé obdobie prešlo. Po strednej škole som z rodiska odišla študovať do hlavného mesta. Boli tu lepšie pracovné príležitosti, zaujímavejší plat, a ja som sa postupne usídlila v tomto pre mňa „kolose“. Rýchlo som sa zorientovala a našla si priateľov. Len toho pravého nie a nie stretnúť.

Miro, s ktorým to vyzeralo nádejne, mi zabudol povedať, že sa bude ženiť. Samozrejme, s inou. Dozvedela som sa to mesiac pred svadbou. Prestala som veriť mužom a začala som sa viac venovať práci. V reklamnej agentúre som to dotiahla na celkom zaujímavú pozíciu a bola som na to patrične hrdá. O záujemcov som na rôznych večierkoch nemala núdzu. No väčšinou to boli muži s vycibreným vkusom a naučenými frázami, čo ma nelákalo.

Počas pravidelného telefonátu mi raz mama pripomenula, že mi prišla pozvánka na stretávku zo školy po dvadsiatich rokoch. Keď som zistila, že ju organizuje Milena, hneď som si spomenula na tú veselú pehavú babu, teraz už mamu troch detí. V duchu som sa pozastavila nad tým, že nám už tiahne na štyridsiatku! Kedy to len preletelo? Tri deti ako ona už asi nestihnem, ale aspoň jedno by som si veľmi priala. No na to treba dvoch.

Vzala som si starý album a prezerala fotky slávnej IV. B. Akí sme boli iní, mladí, krásni. Uvedomila som si, že by bolo fajn oprášiť staré priateľstvá. Zobrala som si dovolenku a iniciovala malé „predstretávkové stretnutie“. Prišli sme tri verné kamošky a pospomínali na všetky naše školské vylomeniny. Vtom mi napadla bláznivá myšlienka. „Baby, nepôjdeme na hokej?“ Voľakedy sme nevynechali ani jeden zápas. V ten večer akoby sa v nás ozval čas spred x rokov a oni nadšene súhlasili.

V piatok sme sa poobliekali do roztrhaných rifieľ, obstarali si hokejové šály a pomaľovali tváre ako správne fanúšičky. Atmosféra bola perfektná. Aj sme si zakričali, zasmiali sa. Neprekážalo nám ani to, že okolo nás boli samí muži. Až pokiaľ ma jeden neoblial pivom. „Čo, nevidíš?“ rozčuľovala som sa. „Entschuldigen Sie mich“, ospravedlňoval sa mi celkom fešný Nemec. Toľko to opakoval, až mi ho prišlo ľúto. Spomenula som si na svoju nemčinu, ktorú som už roky nepoužívala, a začali sme sa rozprávať. Ralf ma svojou bezprostrednosťou a galantnosťou úplne očaril. Kamošky na mňa len sprisahanecky žmurkli, keď si všimli, že naša konverzácia nabrala obrátky.

Z hokeja sme odchádzali už dvaja. Ako správni fanúšikovia sme zašli na pivo. Ralf mi vysvetlil, že tu bol pracovne a ako dieťa hrával hokej. Zájsť na zápas mu tiež len tak spontánne napadlo. A potom, že náhody neexistujú. No keby som si neuvedomila, že život si treba aj užiť, nezorganizovala by som naše stretnutie a môj bláznivý nápad by ma nedoviedol k tomuto modrookému fešákovi.

Vďaka našim každodenným dlhotrvajúcim telefonátom som sa zdokonalila v nemčine. Napriek úžasnej kariére som v práci dala výpoveď a našla som si miesto v Nemecku. Síce je to „len“ bežné referentské miesto na pol úväzku, ale vôbec mi to neprekáža. Odchádzam do Nemecka a dúfam, že za mužom môjho života. Myslím, že som svojím rozhodnutím prekvapila všetkých, ale najviac samu seba.

Mária márne čakala na toho pravého: Stačil jeden bláznivý nápad a jej život sa navždy zmenil!

Výber pre vás

Mária márne čakala na toho pravého: Stačil jeden bláznivý nápad a jej život sa navždy zmenil!

Súvisiace články

Osudové lásky Rory z Gilmoriek po rokoch: Jej fešáci sa poriadne zmenili! Koho by si vybrala dnes?

Najromantickejšie vyznania hviezd: V manželstvách známych mužov to aj po rokoch iskrí! Čo odkazujú svojim láskam?

Túžite po osudovej láske? Teraz príde nečakaná rada: Využite svoje CHYBY a ten pravý si vás nájde!

Výber pre vás