Nedávno prišli s ďalšou dobrou myšlienkou, ktorá má za úlohu pomôcť nadviazať spoločenské kontakty osamelým starým ľuďom. Centrum sociálnych služieb Náruč záchrany Senior&amp;Junior poskytuje dočasný domov mamičkám s deťmi a myslí aj na spestrenie života svojich seniorov. „V našom centre som bola iniciátorkou myšlienky spojenia troch generácií. Tento nápad vo mne skrsol, keď som bola na návšteve v jednom zariadení, kde bol už tradične spojený domov sociálnych služieb a hospic.

Hoci bola budova krásna, desilo ma, že ľudia v relatívne dobrej mentálnej a fyzickej kondícii videli z druhej časti budovy vyvážanie zosnulých,“ hovorí na úvod Anna Ghannamová, prezidentka a autorka projektov Hniezdo záchrany a Náruč záchrany. A tak si povedala, že by bolo fajn, keby naši seniori videli na druhej strane budovy, ako sa hrajú malé deti. Aby videli, že sú okolo nich aj pozitívne veci, a aby sa nemuseli obávať, že už ich čaká len neodvratný koniec a nič iné.

Babky, mamy aj deti spolu

Už v začiatkoch napĺňania tejto myšlienky sa Anne Ghannamovej potvrdila jej intuícia, že seniori, na ktorých nemajú príbuzní toľko času, túžia mať okolo seba mladých ľudí. Na druhej strane ženy z nefungujúcich rodín, ktoré tu dočasne žijú so svojimi deťmi, ocenili, že v centre nájdu generáciu iného veku, s ktorou sa môžu podeliť o svoje skúsenosti či radosti. „Je zrejmé, že tu vznikli silné putá, alebo si niekto niekoho obľúbil viac, iného možno trocha menej.“

„Mamičky vychovávame aj k tomu, aby boli aj ony empatickejšie k iným ľuďom. Niekedy k nám prichádzajú totiž s pocitom, že im bolo ublížené, že je k nim svet a osud nespravodlivý. V takom období sa trocha nešťastne zamerajú iba na seba a na svoje dieťa.

Napríklad neboli ochotné si ani navzájom pomáhať. My ich učíme, že to tak nesmie fungovať. Že aj ony musia otvoriť svoju náruč, aby sa im tá oproti otvorila tiež. Keď očakávajú od iných pomoc, musia samy niečo aj odovzdať. Učíme ich starostlivosti o seniorov a môžem povedať, že tieto ženy sa nám menia pred očami,“ s úsmevom prikyvuje sympatická riaditeľka.

Adoptuj si starých rodičov

„Práve v čase, keď som chcela túto myšlienku systematizovať, dostala som od občianskeho združenia CARDO pozvánku na seminár o dobrovoľníctve. Bola som veľmi nadšená, pretože seminár riešil presne to, čo som zamýšľala urobiť. A to už bol len krôčik k tomu, aby nám na naše požiadanie toto občianske združenie na kľúč pripravilo úžasný projekt. Dostal mediálny názov Adoptuj si starých rodičov,“ opisuje ďalej.

„Chceli sme nájsť ľudí, ktorí by sa zaviazali, že budú spoločníkmi minimálne rok jednému konkrétnemu seniorovi s tým, že ho budú pravidelne navštevovať 2 až 3 hodiny v jeden pravidelný deň v týždni.

Prihlásili sa nám dvadsiati piati záujemcovia. Vyberali sme veľmi obozretne a prísne. Museli sme totiž odbúrať rôzne patologické motivácie, ktoré by neboli vhodné a mohli by poškodiť nielen nášmu klientovi, ale aj samotnému záujemcovi, ktorý by si týmto spôsobom mohol riešiť v rodine nejaký problém. Mohol by sa tiež nebezpečne upnúť na svojho klienta – náhradného starého rodiča, čo by nebolo dobré pre žiadnu stranu,“ prízvukuje Anna Ghannamová.

Najskôr záujemcovia vyplnili náročný trojstranový dotazník. „Na základe toho, čo bolo v dotazníku, sme mali s každým uchádzačom individuálny pohovor.“ Vo finále zostalo deväť žien, ktoré prešli školením. Tam sa budúce spoločníčky dozvedeli viac o potrebách, chorobách a práci so seniormi,“ opisuje ďalej. Oboznámili ich napríklad aj s tým, že keď je senior hnevlivý, kričí a je mrzutý, nemusí to byť prejav nejakej choroby, ale smútku. Aby sa nezľakli, keď im povie: Dnes vás nechcem vidieť! Aby sa ich to nedotklo, ale aby to brali ako sprievodný jav staroby.

„Mali sme dobrý nos, pretože všetky z deviatich žien fantasticky obstáli. Sú medzi nimi študentky, ale aj zamestnané ženy. Do zariadenia chodia v rámci svojho voľna a bez nároku na akýkoľvek honorár. Sú z toho úplne nadšené, čo bolo zrejmé hneď na prvom stretnutí – supervízii, ktorú som emočne nezvládla, takmer som sa rozplakala od dojatia,“ spomína Anna Ghannamová.

Zastaviť a oddýchnuť si

„Spoločníčky hovorili o tom, ako ich to veľmi posilňuje. Keď prídu za svojím seniorom, zastavia sa v behu života, zhone a práci a oddýchnu si.“ Na supervíziách si spoločníčky vymieňajú svoje skúsenosti, navzájom si radia. Musia sa naučiť aj to, že starosti, o ktorých im seniori hovoria, musia spracovať tak, aby ich to psychicky nezaťažovalo.

„Aby necítili zodpovednosť, že ich problémy musia riešiť ony. Sú tu na to, aby si to vypočuli. O ich potrebách nám však povedia a ak je to v našich silách, snažíme sa im pomôcť,“ zakončuje svoje rozprávanie Anna Ghannamová.

Eva Lukáčová (24): Ešte jeden starý otec

Študentka z Bratislavy nadšene konštatuje: „Nápad adoptovať si starého rodiča prišiel spontánne. Keďže bývam v mestskej časti Dúbravka, kde sa Náruč záchrany nachádza, neunikla mi výstavba centra. Od začiatku sa mi veľmi páčila jedinečná idea jeho fungovania a keď som si náhodou prečítala inzerát v novinách, ktorý informoval o možnosti dobrovoľníckej práce formou adopcie starého rodiča, povedala som si, prečo nie. A tak mám teraz okrem vlastného starého otca ešte jedného.“

Milan Oravec, ktorého Evka navštevuje, má 81 rokov a v minulosti pracoval ako organizačno-administratívny pracovník. Má rád hudbu, ovocie, debaty a zábavu. „Pána Oravca navštevujem už od novembra minulého roku. Myslím, že jeho prvá reakcia bola celkom pozitívna. Vedel, že prídem, bol veľmi zdvorilý a komunikatívny. Aj pre neho to bola novinka a možno nerátal s pravidelnými návštevami, ale mám pocit, že si na ne zvykol.“ A ako spolu trávia čas? „Veľa sa rozprávame len tak, všeobecne, o živote, aj o počasí, o hudbe, o tom ako sa cíti, čo robil počas celého týždňa. Aj sa zasmejeme, pretože pán Oravec má zmysel pre humor. Z času na čas počúvame rádio, alebo sa prejdeme do kaplnky, ktorá je priamo v zariadení. Často sa spomienkami vracia do detstva či mladosti, vynárajú sa mu veselé príhody. Pekne hovorí o rodine.

Projekt Adoptuj si starých rodičov považujem za výborný nápad, ako spríjemniť a spestriť život nielen seniorom, ale aj nám, ktorí s nimi trávime čas. Pre mňa je to spôsob, ako na chvíľu zastaviť, oddýchnuť si od bežných vecí, nemyslieť na seba. Na začiatku som si myslela, že ja mám byť tá, ktorá by mala dodávať energiu seniorovi. Ale funguje to aj naopak a z každej návštevy odchádzam plná pozitívnej energie,“ tvrdí Evka.

Čo si o projekte myslí dcéra pána Oravca

„Môj ocko Milan Oravec dostal krásny dar,“ hovorí na úvod jeho dcéra Monika Blahutiaková. „Je ním pozornosť, porozumenie a čas, ktorý mu venuje počas pravidelných návštev slečna Eva Lukáčová. Zoznámením sa so slečnou Evkou ocko získal nové impulzy a nové témy, ktoré ho viditeľne aktivizujú do ďalšieho života. Je v lepšej duševnej pohode, komunikatívnejší, rozžiarenejší. Opakovane prejavuje, ako sa jej návštevám teší. Som preto vďačná za realizáciu myšlienky individuálneho dobrovoľníctva, ktoré sa venuje seniorom.“

Chýbajú vám starí rodičia? Máme nápad, adoptujte si ich

Výber pre vás