Ich skutočné príbehy majú všeličo spoločné: sekáčiky na mäso, precízny zmysel pre totálnu devastáciu tiel, ale predovšetkým hlbokú nenávisť, ktorú cítili k svojim partnerom. Nenávisť, ktorá sa vyliala ako cunami a zdevastovala všetko, čo jej prišlo do cesty.

Je démonické zlo doména mužov? Niežeby sa s tým chceli chváliť, ale predsa. Zostali na ženy pochabé prehrešky zo slušného správania, zločiny v móde a demonštratívne samovraždy? Ale pravda je taká, že aj ženy vraždia. A niektoré s chuťou. Niežeby sme sa s tým chceli chváliť, ale predsa. Aj keď sa ženy veľakrát nachádzajú v úlohe spolupáchateliek, ktoré oddane podporujú svojich mužov až na popravisko, niektoré si naopak vystačia samy. Ale medzi ženami a mužmi je predsa jeden zásadný štatistický rozdiel: zatiaľ čo muži zvyčajne vraždia po uliciach, ženy zabíjajú doma, v rodine. Z tohto vychádza len jediné: ženy vraždia najčastejšie svojich partnerov.

Často je to ako pohár, do ktorého sa deň po dni dlhé roky trpezlivo prikvapkávalo a potom sa zrazu vypije na ex. Niekto si to vypije, asi to bude ten muž. Motivácia týchto žien je rôzna: zachrániť, prinútiť, alebo jednoducho pomstiť sa. Výsledok je rovnaký: totálna devastácia. Nie náhodou ženy svoje obete drvia, krájajú, zavárajú, varia, pečú a roznášajú po celom meste ako pekár teplé rožky, veď celý život pri nich robili to isté, ale v kuchyni. Ale teraz obed nemá kto zjesť, pretože muža už niet, muž sa zrazu sám premenil na obed, a tak sa asi napokon bude musieť zjesť sám.

Samozrejme, nie každý z týchto príbehov je len o pomste, ale predovšetkým o agresii a zlosti – o tom malom šakalovi, ktorý sa túla hlavou hore-dolu ako tiger v klietke a čaká, kedy mu ošetrovateľ v nepozornosti zámerne zdvihne mrežu, pretože obaja už majú dosť tých ľudí, ktorí postávajú pred klietkou a strúhajú grimasy. Neprovokovať, spievajú šakaly vnútri týchto žien, ale napokon, vlastne prečo nie? Aj tak predsa nie sú vypočuté a potom sa všetci susedia na okolí čudujú, čo sa to tu stalo? Vražda? Ktorú nikto nečakal? Nikto nepozýval a vražda predsa prišla, vykopla dvere a urobila veselé: Tramtarará a tu ma máte. Kam ma usadíte? Do kúpeľne, do vane, na pohovku alebo do pivnice? Mne je všade dobre, hlavne po mojej návšteve treba zobrať dobrú švédsku utierku, vysávač a celý byt vyluxovať tak poctivo, ako ste to nerobili celé roky manželstva, aby po mužovi nezostala nikde ani len kostička či vlas. A potom sa treba navoňavkovať nejakým koncentrovaným parfumom, aby z vás nebolo cítiť mŕtvolný pach. To by sa manžel čudoval, ako tu dnes máte čisto, samozrejme, keby ešte žil. Aké z toho všetkého plynie ponaučenie? S vraždou sa neoplatí začínať, pretože môžete zle skončiť. Keď zaklope na dvere, neotvárajte a okamžite zavolajte policajtov, kňaza alebo psychiatra. Alebo si prečítajte tri varovné príbehy.

Stará pravda hovorí: protiklady sa priťahujú, čo by mohlo rovnako dobre znamenať: dajte k sebe dvoch úplne rozdielnych ľudí, ktorí si nemajú čo povedať a je zaručené, že skončia rozvodom alebo sa pozabíjajú. Tento príbeh to len potvrdzuje. Pán Ján bol mierny a tichý človek a žiadny zo svedkov o ňom nevedel povedať nič zlé. Ale – o mŕtvych len v dobrom. Jeho žena Anna, vyučená mäsiarka, bola temperamentná, žiarlivá a hašterivá. Po rokoch manželstva, keď deti odrástli, sa Ján a jeho žena stále viac neznášali, až sa manželka odsťahovala do vidieckeho domu po svokrovcoch. Povedať o Anne, že nevyberala slová by bolo nespravodlivé. Starostlivo vyberala nadávky, obvinenia, vydierania a muža aj niekoľkokrát agresívne napadla. Ľudia ho ľutovali a povzbudzovali, aby sa rozviedol. Kto to kedy videl, aby žena mlátila svojho manžela? V októbri 1980 Anna udrela Jána tehlou po hlave, potom vzala železný pilník a tĺkla ho, kým nestratil vedomie. Keď sa Ján prebral, dotackal sa do krčmy, kde mu zavolali záchranku a konečne podal žiadosť o rozvod. Teraz sa Anna zľakla. Jej milovaný dom na vidieku, čo s ním bude? Začala plakať, kričať, vydierať, ale jej muž, asi prvýkrát v živote, bol neoblomný. 27. januára 1981 našla Anna v schránke žiadosť o rozvod. O pár dní nato Ján zmizol. Anna šla na políciu a oznámila, že jej muž je nezvestný. Ukázala anonymné listy, ktoré jej prišli za posledných pár dní. Neznáma žena v nich píše, že bola Jánovou milenkou a že sa mu pomstila.

6. februára sa túlal po Kašove malý chlapec. Keď došiel až pod most, zbadal pri potoku položené dve veľké vrecia s mäsom a povedal to susedke. Susedka zavetrila, že vyhodené mäso bude nejaká neplecha a hneď sa tam bežala pozrieť. Keď otvorila vrece, nevieme, či vykríkla, ale celkom určite ju zamrazilo, pretože vo vreci bola ľudská noha. V ten večer sa okolo mosta zhŕkla celá dedina a na večernom programe mala horor zadarmo. Vo vreciach bol naozaj človek. Celý, len poprehadzovaný. Muž bol rozdelený na 5 kusov. Dolné končatiny, ruky a trup s hlavou. Brušná dutina bola odborne vypitvaná. A hlava na trupe, tá nepochybne patrila Jánovi. Celé telo bolo umyté a čisté – odborná práca. Keď polícia začala vyšetrovanie, každý v dedine vedel, kto je vrah – Anna ho bila, Anna sa mu vyhrážala, Anna to bola. Každý v dedine ju videl, ako posledné dni nosila dva obrovské kufre z Košíc do domu a vravela, že ide zavárať mäso. Páchateľ už bol, ešte bolo treba nájsť dôkazy. Len Anna s týmto názorom nesúhlasila. Polícii ukázala tri anonymné listy, ktoré jej prišli pár dní predtým, ako našli jej manžela vo vreciach. Listy obsahovali konkrétne detaily o tom, kde sa nájde Jánovo telo. Hneď bolo jasné, že ich písal vrah a listy poslali na expertízu do Prahy. Teraz sa ukázalo, ako sa človeku môže zísť schopnosť upratovania. Policajti vošli do Anninho košického bytu, celý ho prekutali, presnorili a – nič nenašli. Ani smietku. Žiadny dôkaz nemôže byť taký šokujúci ako – žiadny dôkaz. Našli ju otrávenú. Nezostalo nič iné, len počkať si na expertízu z Prahy, ktorá všetko vyriešila – anonymné listy písala Anna. Bol to jej rukopis, jej pero, papier, ktorý mala doma a jej pravopisné chyby. Keď si vyzdvihla oznam o rozvodovom konaní, počkala na svojho muža, kým sa vráti z práce a ubila ho. Keďže robila zabíjačky, nemala problém telo profesionálne rozkrájať a vypitvať. Vnútornosti sa nikdy nenašli. Len v kašovskom dome sa objavili pollitrové zaváracie fľaše a v nich čerstvo zavarené mäso neznámeho pôvodu. Tak sa to vraj stalo. Alebo možno celkom ináč. Anna sa k svojmu zločinu nikdy nepriznala. Keď po 15 rokoch vyšla z väzenia, vrátila sa do domčeka, v ktorom bývala pred vraždou. Našla si nového muža, pila, plietla svetre a pestovala rajčiny. Annu našli otrávenú v jej dome. Či to bola samovražda, alebo nehoda už nikoho nezaujímalo. Keďže sa jej rodina zriekla, pochovali ju na cintoríne z dedinských peňazí a počkali, kým sa drevený kríž nerozpadne a čas hrob nezrovná so zemou. S vraždou sa neoplatí začínať, pretože môžete zle skončiť. Keď zaklope na dvere, neotvárajte a okamžite zavolajte policajtov, kňaza alebo psychiatra. Alebo si prečítajte tri varovné príbehy.

Ružena dostala na Vianoce 1981 iba jeden darček: zlomený nos. Ale úprimne a od srdca. Jej manžel Miro vylogal vianočný punč, rozbil stoličku, nahučal na deti, zmlátil manželku, dal si kapra a šiel spať. Ružena si nos prelepila, spod holého stromčeka pozbierala rozbitý nábytok a zo stola odpratala rybacie kosti, z ktorých ani jedna manželovi bohužiaľ nezapadla do krku. Šťastné a veselé! Ružena a Miro sa vzali roku 1976. Prvá bitka prišla už pár mesiacov po svadbe, keď bola Ružena tehotná. Miro bol agresívny, iba keď si vypil, inak bol príjemný a pozorný muž. Problém bol, že Miro si vypil každý deň. Keď ho Ružena doviedla na protialkoholické liečenie, dostal antabus, ale abstinovať nevydržal. Po čase začal mať problémy s erekciou. A čím viac „nemohol“, tým viac žiarlil. Z manželstva sa stal horor dávno predtým, než sa stala vražda. Ružena dala manželovi každý večer teplú večeru a schytala pár faciek, ktoré boli také rýchle, že nemala čas spýtať sa, za čo. Niekoľkokrát ju topil a škrtil vo vani. Keď na Mira zavolala príslušníkov VB, vzali ho na záchytku a Ružene vystavili papier s pečiatkou, ktorý jej oznamoval, že manžel alkoholik je agresívny. Roku 1982 Ružena podala žiadosť o rozvod. Ešte počas zákonnej lehoty ju prišiel Miro odprosiť. Svokra, matka aj všetci známi ju presviedčali, aby sa kvôli deťom k mužovi vrátila. Dobrá rada nad zlato. Po mesiaci bolo všetko ešte horšie než predtým. Nakupovať chodil manžel, všetkým mužom, aj rovesníkom, musela vykať, žiarlil dokonca aj na jej otca a bratov. Keď bol triezvy, o manželku nemal záujem, ale keď si vypil, pravidelne ju nútil k súloži, ktorej sám nebol schopný. 30. augusta 1983 sa spomínaný pohár prelial.

Vzala mlynček na mäso a...

Ružena mala v ten deň meniny. Miro sa vrátil z roboty opitý a hneď žene venoval k sviatku zopár buchnátov. Potom chcel sex, ale telo ho zase neposlúchlo. Tak si povedal, že si dá kúpeľ. Manželku si zavolal, aby mu pritom umývala vlasy a škrabkala hlavu. – Takto škrabkáš hlavu aj svojmu milencovi? – spýtal sa jej, keď mu penila vlasy. A Ružena sa v tej chvíli zosypala, presne tak ako lavíny, čo už dlho čakajú na svoj čas. Bez slova vstala, odišla do kuchyne, vzala mlynček na mäso, vrátila sa do kúpeľne a Mira štyrikrát prudko udrela do hlavy. Keď začal chrčať, špinavou plienkou mu zapchala ústa a počkala, kým bude ticho. Potom kúpeľňu zamkla, sadla si do kuchyne a zapálila si cigaretu. Keď si uvedomila, že spáchala vraždu, zachvátila ju panika. Vrátila sa do kúpeľne a chcela mŕtve telo preniesť, ale bolo príliš ťažké a stuhnuté. Bol len jediný spôsob, ako sa zbaviť mŕtvoly – pokrájať ju na kusy. Ružena vzala z kuchyne nôž, detskú pílku a brúsku na nože. Najprv oddelila hlavu. Potom rozštvrtila trup, vykostila telo a končatiny. Všetko ukladal do kýbľa a do vaničky. Pri tejto procedúre niekoľkokrát vyvrátila obsah svojho žalúdka a nikto sa jej nečuduje. Predtým nedokázala zabiť ani sliepku na nedeľu, aj s tým jej musel pomáhať manžel. Teraz jej pomáhať nemohol, iba jej všetko sťažoval. Ružena telo horko-ťažko rozdeľovala až do rána. Genitálie odrezala a s hlavou zakopala. Trup uložila do veľkej hliníkovej fľaše na mlieko. Končatiny zabalila do starého výtlačku novín a dala do zaváracej fľaše. V priebehu nasledujúcich štyroch dní potom roznášala kusy manželovho tela po okolí. Na bicykli, v nákupných taškách. Ruky odniesla do Rače, nohy hodila do potoka. Potom šla na políciu oznámiť, že muž je nezvestný.

Muž sa čoskoro našiel, ale bol rozhádzaný po okolí. Nohy mal zabalené do Zemědelských novín, na ktorých bolo aj meno odberateľa. Odtiaľ už nebolo ďaleko k manželke. Ružena nedokázala v sebe udržať takú hrôzu a ku všetkému sa priznala. Obhajovala sa, že vraždu spáchala po dlhoročnom týraní zo strany manžela. „Keď bol poškodený taký zlý, prečo s ním žila? Veď sa mohli dať rozviesť už po prvom dieťati. Spôsob, aký volila na riešenie manželskej krízy je v hlbokom rozpore s pravidlami socialistického spolužitia.“ píše sa v spise z roku 1983. Ružene od výnimočného trestu pomohol psychologický posudok. Ten potvrdil, že konala v afekte a jej osobnosť nemá psychopatické črty. Vraždu by nikdy nebola schopná racionálne naplánovať ani zopakovať. Rozsudok, ktorý prihliadol na poľahčujúce okolnosti, znel 13 rokov v III. nápravnovýchovnej skupine. Tri Ruženine malé deti skončili v detskom domove.

Irena Čubírková (1952), (1964)

Asi najlegendárnejšou vrahyňou bývalého Československa sa stala Irena Čubírková. Známi ju opisovali ako živú a pôvabnú žienku s krásnymi modrými očami. Čubírkovci si v Trutnove žili usporiadaným životom. Zmenilo sa to až na jar 1952, keď sa Irena zoznámila s Václavom Bernártom. Sebavedomý miestny plejboj predstavoval to, čo Irena hľadala a doma pri pečení torty nenašla – vzrušenie. Vždy keď nebol Čubírka doma, Vlado odbiehal z práce na bicykli, aby mohol Irenu pomilovať. Zatiaľ čo prostoduchá Bernártova žena Leopolda nič netušila, Čubírka začal svoju ženu podozrievať. Sledoval ju, hádali sa, ale dôkazy o nevere nemal. Čubírková napriek manželovej žiarlivosti pokračovala vo vzťahu s Bernártom, ale začala uvažovať pragmaticky: nebolo by pohodlnejšie Čubírku jednoducho zabiť? Počas nasledujúcich mesiacov sa Irena a Bernárt niekoľkokrát pokúsili Čubírku zavraždiť. Najprv ho chceli otráviť, potom obesiť, ale ani jeden pokus im nevyšiel. Jedného dňa prišiel Čubírka domov nečakane a prehľadal byt. Pri šijacom stroji našiel omylom zabudnuté Irenine nohavičky, na ktorých bola neznáma tekutina. Žiarlivý manžel si dal tú námahu, že hneď bežal k doktorovi a dal si overiť, či je to mužské semeno. Bolo. Čubírka vlepil manželke zopár faciek tak, aby si nasledujúce dni nemohla fialové fľaky z očí zamaskovať a dúfal, že sa z toho poučí. Poučila.

Bol 10. október 1952 a Irena a Jan mali práve výročie svadby. Irena bola prívetivá a nalievala manželovi becherovku. Do fľaštičky pridala aj kvapky na spanie, ktoré jej zohnal Bernárt. Manžel sa pýtal svojej rozkošnej manželky, čo mu dá, ak vypije dvojdecovú fľaštičku na ex. A manželka odpovedala – božtek... Keď spadol nevládny na zem, odvliekla ho do detskej izby, položila na posteľ a prikryla mu tvár plienkou. Z pivnice vzala železnú tyč a niekoľkými údermi rozbila manželovi lebku. Potom si zavolala na pomoc Leopoldu Bernártovú a povedala jej svoju verziu: Ján ju pravidelne bil, a tak ho spoločne s Bernártom zabili. Teraz to treba nafingovať tak, aby to vyzeralo ako nehoda. Lea, samozrejme, nechcela, aby jej milovaný manžel šiel do väzenia a Čubírkovej pomohla. Mŕtveho Čubírku zniesli po schodoch a zvalili na neho ťažké kachle. Lekár nehodu potvrdil a políciu nikto nevolal. Tak sa Irena stala nešťastnou mladou vdovicou. Po tom, čo milenci odstránili manžela, vzťah Ireny a Václava nevydržal. Zločin, ktorý spáchali, aby mohli byť spolu, ich napokon rozdelil. Irena si vybrala manželovu poistku a snažila sa začať nový život s novým mužom. Bol to Ambróz Ščepka. Po vražde manžela sa Irena zmenila – ošpatnela a čoraz viac sa nalievala alkoholom. Ščepka pracoval na JRD, veľa pil a bol agresívny. Susedia vypovedali, že Irena aj s deťmi často nocovali pred domom alebo v poli, keď utekali pred násilníckym otcom. „Od začiatku nášho pomeru pil a bil nás. Hnusil sa mi, lebo nedbal na svoj zovňajšok a smrdel. Preto ani neľutujem, že som ho zabila.“ vypovedala Irena. Vyšetrovateľ jej v spise kontroval: „Je pravda, že Ščepka bol agresívny a pil, ale na druhej strane nemíňal peniaze a bol šetrný. To, že bol špinavý, bolo zásluhou samotnej družky Čubírkovej, ktorá sa o svojho druha riadne nestarala a neumývala ho.“ Pre časté hádky a špinu v byte podarený párik vyhadzovali z jedného podnájmu za druhým. V roku 1964 skončili obaja v starom dome na samote zvanej Políčko. Už vtedy Irena uvažovala, že svojho druha zabije. Čakala len na vhodnú príležitosť. Tá prišla 7. decembra 1964, na Ščepkove meniny. Podvečer prišiel domov opitý a zaspal v kuchyni na zemi. Irena zareagovala pohotovo. Deti uložila spať, doniesla si sekeru a niekoľkými údermi Ščepku zabila. Sekáčikom na mäso a sekerou oddelila hlavu od trupu, zakúrila v peci na pečenie chleba a telo niekoľko dní pálila. Obhoreté kosti rozdrvila a spolu s popolom porozsýpala okolo domu. Hlavu zabalila do uteráka, dala do kabely a odišla do Trnavy na železničnú stanicu. Tam vošla do jedného z pristavených vlakov a hlavu odložila na toaletu. Potom šla na políciu oznámiť, že jej druh je nezvestný. Cestou domov ešte stihla v meste nakúpiť pre deti plnú tašku cukríkov.

Smútok za druhom po druhý raz

Keď našli na záchode Ščepkovu hlavu, polícia prišla vyšetrovať aj na Políčko. Irena už druhýkrát v živote svedomite trúchlila za svojím druhom. V dome nenašli nič podozrivé, až pri odchode si jeden policajt všimol medzi popolom kúsok kosti. Pec v izbe bola ešte teplá. Ďalej to už bolo ľahké vyšetrovanie. Potom polícia začala prešetrovať aj úmrtie jej prvého muža. Telo Jana Čubírku bolo exhumované a vyšetrenie potvrdilo, že šlo o vraždu. Obvinený bol aj Václav Bernárt a jeho žena. Leopoldu napokon súd oslobodil. Václav – Irenin osudový milenec – celý čas zatĺkal a vinu zvaľoval na Čubírkovú. Súd ho obvinil zo spolupáchateľstva a odsedel si 13 rokov. Irenu uznali vinnou z dvoch beštiálnych vrážd. Jej päť detí sa s ňou na súde lúčilo s červenými ružami, všetci plakali. Prosby o milosť u prezidenta neboli vypočuté a Irena Čubírková skončila na šibenici.