Pracujem ako učiteľka na základnej škole. Práve končil školský rok, ktorý bol plný nervov, pretože som do školy nastúpila po materskej dovolenke. S malým Jakubom (4) a Saškou (5) sme sa vybrali hneď v prvý júlový deň autom do Chorvátska. Bolo tam nádherne.

Počasie nám vyšlo na jednotku, zažívali sme kopec zábavy a adrenalínu. Pri mori sme si odýchli   a opálili do bronzova.  Hoci sa nám vôbec nechcelo, po týždni sme sa museli vrátiť späť. Deti nás však ukecali a dovolenku sme si predĺžili o ďalšie 2 dni. To sme však nemali robiť, pretože práve sa začínali búrky, o ktorých sme nevedeli. Na deviety deň sme sa z Chorvátska pohli v noci, aby sme už ráno mohli byť na Slovensku. Manžel totiž musel byť v práci. Celou cestou som však mala strašne zlý pocit, že sa niečo stane.

Zrazu začalo silno pršať, fúkal silný vietor a padali aj krúpy. Vtedy som práve šoférovala a naše auto dostalo šmyk. Šmýkali sme sa po ceste a ja som vôbec nevedela, čo mám robiť. Všetci sme veľmi kričali. Pamätám si len, ako sa nám auto vykoľajilo z cesty a kotúľalo sa do rokliny, kým nenarazilo do stromu. Zrazu som uvidela biele svetlo. Tak strašne žiarilo, že som sa do neho nedokázala dívať. Bola som ako oslepená, ale bol to nádherný pocit.  Stále som niekam kráčala, ale cítila som, že už nemôžem ísť ďalej.

Neustále ma to ťahalo, uvedomovala som si však, že mám manžela a dve krásne deti, pre ktoré ešte musím žiť. Prehnalo sa mi hlavou, že som mladá a polovicu života mám ešte len pred sebou a tak sila žiarenia ustupovala. To preto, lebo som sa už prebúdzala v nemocnici počujúc hlasy mojej rodiny, ktorá plakala a modlila sa za mňa, aby som sa ešte prebrala.

Cez zahmlený pohľad som zbadala úsmev a slzy šťastia môjho manžela a mojich rodičov.  Neskôr prišiel doktor a oznámil mi, že ma takmer jednu minútu oživovali. Okrem toho sa mi na pár odrenín a zlomenú ruku nič vážne nestalo. Môj stav sa stabilizoval, keď prišla druhá rana.

Oznámili mi, že malý Kubko upadol do kómy. Ostala som v šoku. Nevedela som, čo mám povedať. Slzy mi stekali po tvári a mala som výčitky svedomia za to, že som si pri šoférovaní nedávala väčší pozor. Bola to ta najhoršia věc v mojom živote. V tej chvíli som si želala, aby som v tej kóme bola radšej ja a nie môj syn.  Dni ubiehali. Sediac pri jeho posteli, zrazu otvoril svoje krásne modré očká. Správa, že bude predsa len v poriadku, bolo to najlepšie, čo sa mi za posledné týždne mohlo stať. V nemocnici si ho ešte nechali na pozorovanie, ale našťastie sa mu už nič neprihodilo a tak sme si ho konečne mohli odviezť domov. Saške a manželovi sa nič vážne nestalo, ale Bohu ďakujeme každý deň za to, že všetko sa dobre skončilo. Odteraz však chodíme na dovolenky vždy len vtedy, keď vieme, aké nás čaká počasie.

Čitateľka Lesku: Po havárii ju oživovali, syn ostal v kóme

Výber pre vás

Čitateľka Lesku: Po havárii ju oživovali, syn ostal v kóme

Súvisiace články

Čitateľka Lesku: Podviedla som manžela, nikdy sa to nedozvie

Až pri pôrode som zistila, že som tehotná

Výber pre vás