Veľmi dobre. Len pozor, aby ste si nevychovali malého tyrana.  Priveľmi voľná výchova má tiež svoje úskalia. Metóda absolútnej voľnosti je riskantná aj preto, že nemusí dopadnúť podľa vašich predstáv. Môže dokonca premeniť vaše rozkošné dieťatko na neriadenú strelu, ktorá vás bude tyranizovať.

Prečo sú dôležité pravidlá

Ak neexistujú pravidlá v rodine, kde dieťa vyrastá, nebude ich dodržiavať ani v živote. Nečudujte sa potom, keď začne napríklad ignorovať červeného panáčika na semafore alebo príkazy pani učiteľky v škole.

„Vo výchove sú dôležité predovšetkým prvé tri roky života. Už vtedy musíme dieťa privykať na určité pravidlá. Ak sa nenaučí zavčasu poslúchať rodičov, v škole narazí hneď v prvej triede a môže mať problémy už v materskej škole,“ hovorí psychologička Lenka Faltinová. Malých tyranov si často vychovávame už v perinke. Pýtate sa ako?

Kŕmenie v klobúku, uspávanie na trati

Je až neuveriteľné, ako dokážeme tancovať okolo svojich detí, len aby sa preboha najedli a zaspali. Švajčiarsky satirik Franz Kohler opísal absurdnú situáciu jednej rodiny, ktorá sa však môže odohrávať všade tam, kde sa mladí ľudia učia byť rodičmi. Dieťa v známom fejtóne po roku života zrazu prestalo jesť. Odmietalo kašu, banán, polievočky.

Nepomohli hrozby, dohováranie, spievanie. „Vyriešila“ to až náhoda. Na tretí deň hladovania otec priniesol do detskej izby, oddelenej mrežou, tanier s kašou a chcel ho podať matke. Dieťa pribehlo k mreži a žiadostivo sa pozrelo na tanier. Otec ho teda začal kŕmiť cez mreže a vyšlo to! Zjedlo celý tanier. Ráno to zopakoval a odišiel do práce. Keď to na obed chcela urobiť matka, dieťa ušlo.

Večer však kašu od otca prijalo bez problémov. Malý človiečik síce jedol aspoň dvakrát denne, ale fakt, že potravu prijímal výhradne od otca cez mreže, dával rodičom zabrať. A detské požiadavky rástli. Klobúk na hlave otca, matka v župane pri kŕmení. Ak mala na sebe hoci len župan, bolo po jedení.

Neuveriteľné? Bizarné? Veru nie!

Rozprávanie matiek z hociktorého pieskoviska by vydalo príbehy na nespočetné fejtóny tohto druhu. Otec malej Kristínky si s hrôzou spomína na časy, keď každú noc vozil kočík s jačiacou dcérou v aute polnočným mestom, kým nezaspala.

Niekedy musel kočík vyložiť a jazdiť po koľajniciach. Historička Martina po niekoľkých mesiacoch bdenia pri svojej dvojročnej dcére skončila na psychiatrickom oddelení v Pezinku. Irenka budila mamu presne o štvrť na dve v noci a chcela ísť k nej do postele. Matka Martina si však nesmela ľahnúť. Musela sedieť s prekríženými nohami, hojdať dievčatko v náručí a bzučať melódiu uspávanky, inak Irenka silným revom zobudila ocinka.

Malí tyrani nebývajú šťastní

„Deti, ktoré tyranizujú svoje okolie, nebudú nikdy v živote šťastné. Kým sa neskončí ich závislosť od moci, nikdy nedosiahnu slobodu. Môžu síce všetko brať, ale nemôžu nič dávať. A tak im pôžitok prežívania normálnej lásky, v ktorej sa berie aj dáva, unikne.

Sú to deti nešťastné, chytené do osídiel vlastnej moci, žijú v stálom nepokoji a úplne osamelé,“ hovorí psychologička Jiřina Prekopová, autorka knihy Malý tyran. A ide ešte ďalej, keď tvrdí, že podobné prejavy moci, ktoré rodičia v detstve včas nezabrzdili, nachádzame v životných príbehoch teroristov, násilníkov či drogovo závislých.

Namiesto obdivu radšej zvýšte pozornosť

„Náš syn bol už ako ročný svojhlavý. Nikdy sme ho nesmeli viesť za ruku. Už odmalička vedel, čo chce. Bola to veľká osobnosť.“ Nadchýname sa a nevšímame si tichú cestu od roztomilého dieťatka k tyranovi, ktorý potom určuje dianie v rodine, rozhoduje o jedálnom lístku, televíznych programoch, rodinných prechádzkach, o zozname hostí, návštev či obsahu ich rozhovorov. A zúfalí rodičia si nevedia dať rady...

Deti, ktoré tyranizujú svoje okolie, nebudú nikdy šťastné

Výber pre vás